Symfonická báseň je dielo z oblasti klasickej hudby určené pre orchester. Patrí medzi diela programovej hudby, takže má svoj mimohudobný „program“. To znamená, že je zhudobnením určitého príbehu alebo obrazu (opakom programovej hudby je hudba absolútna). Námetom pre symfonickú báseň je najčastejšie legenda, epos, mýtus a podobne.
Symfonická báseň je jednovetá skladba. Viac za sebou radených symfonických básní môže vytvárať symfonickú suitu alebo cyklus. Príkladom je suita Lemminkäinen Suite od Jeana Sibelia.
História Základy symfonickej básne položil Beethoven v období vrcholného klasicizmu svojimi orchestrálnymi predohrami (Egmont, Coriolanus, Zrúcaniny Atén), ktoré nesú znaky programovej hudby. Podobný charakter má aj neskoršia predohra Rímsky karneval od Hectora Berlioza.
Za prveho tvorcu typických symfonických básní považujeme novoromantickeho skladateľa Franza Liszta (symfonicke básne Les preludes, Mazeppa, Húnska bitka, Ideály). Žáner symfonickej básne bol na vrchole koncom 19. storočia. Medzi najvýznamnejších autorov týchto diel patrili Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, a predovšetkým Jean Sibelius a Richard Strauss. Symfonická báseň ale postupne vyšla z módy a v 20. storočí sa skladatelia prikláňali viac k absolútnej hudbe. Napriek tomu i z tohto obdobia pochádza niekoľko symfonických básní.
Významné symfonické básne
Bedřich Smetana Má vlast, cyklus symfonických básní
Franz Liszt Orfeus Prométeus Hamlet
Camille Saint-Saëns Tanec kostlivcov (Danse macabre), Op. 40
Antonín Dvořák Vodník, Op. 107 (1896) Polednice, Op. 108 (1896) Zlatý kolovrat, Op. 109 (1896)
Piotr Iljič Čajkovskij Rómeo a Júlia, fantastická overtúra Hamlet, fantastická overtúra
Paul Dukas Čarodejníkov učeň (L'apprenti-sorcier)
Jean Sibelius Lemminkainën Suite Finlandia, Op. 26 Kuolema Tapiola
Richard Strauss Tak vravel Zarathustra (Also sprach Zarathustra) Don Quioxote Symphonia Domestica Alpská symfónia
Ottorino Respighi Rímske pínie Rímske fontány Rímske slávnosti
Iné projekty
Kategória:Hudobné diela