náhľad|Pamätná tabuľa v dome na Gajovej ulici v Bratislave, kde bola Vianočná dohoda v roku 1943 podpísaná

Vianočná dohoda bola politická deklarácia uzavretá v Bratislave pred Vianocami roku 1943, na základe ktorého vznikla ilegálna Slovenská národná rada (SNR). Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP)v auguste 1944 SNR vyšla z ilegality a začala pôsobiť na povstaleckom území.Mária Ševčíková: K niektorým aspektom povstaleckej SNR SLOVENSKÁ REPUBLIKA 1939 – 1945 OČAMI MLADÝCH HISTORIKOV III. / Povstanie roku 1944 /, Katedra histórie FF UCM Trnava, Trnava, 2004 s. 379 - 389

Dokument je rozdelený do dvoch častí, prvá sa vzťahuje na činnosť SNR:

SNR má za úlohu viesť odboj proti Slovenskej republike na čele s prezidentom Jozefom Tisom. Keď nastane príležitosť SNR ju má zvrhnúť a má sa chopiť moci na Slovensku. Má byť hlavným orgánom Slovenska, kým sa nenájdu vhodní zástupcovia, ktorí prevezmú moc. SNR má udržiavať kontakty s "česko-slovenskou vládou a s celým zahraničným odbojom, ktorých prácu na medzinárodnom a vojenskom poli uznáva a podporuje".

Druhá časť dokumentu sa vzťahuje na vznik budúcej Česko-slovenskej republiky na princípe rovnosti slovenského a českého národa. Budúci štát má byť v úzkom kontakte s ostatnými slovanskými národmi a hlavne so Sovietskym zväzom. Nová republika má byť demokratická a v jej politike majú byť odstránené zložky "fašistické, rasistické, totalitné a také, ktoré budú v rozpore s týmito zásadami". V tomto duchu sa má viesť aj hospodárstvo, sociálne otázky, kultúra, školstvo a výchova v budúcej republike. V dokumente sa hovorí aj o náboženskej otázke v budúcej ČSR: "Zachovaná má byť sloboda náboženských vyznaní, vylúčený má byť však vplyv cirkvi na smer a vedenie štátu." Dokument sa končí siedmym bodom, ktorý znie: "O definitívnej úprave týchto otázok rozhodnú – a to menovite o ústavnoprávnej úprave pomeru slovenského národa k národu českému – zo slovenskej strany výlučne slobodne zvolení (určení) zástupcovia slovenského národa."

Vojensko-politická situácia a vznik Vianočnej dohody Česko-slovenská exilová vláda v Londýne, na ktorej čele bol Edvard Beneš, vyvíjala aktivity proti Slovenskej republike. Prívrženci exilovej vlády začali na Slovensku pripravovať povstanie. Ich participácia na odboji však nebola podnietená len Benešovými tézami o čechoslovakizme. Viacerí z priaznivcov Povstania boli významní činitelia Prvej Slovenskej republiky (napr. Jozef Lettrich, Imrich Karvaš) alebo dobre situovaní odborníci (dr. Husák, dr. Kvetko). Väčšina z nich sa bála o postavenie v budúcom štátnom zoskupení, keďže Hitlerova Tretia ríša začala postupne upadať. Preto predstavitelia KSS a demokratických a občianskych skupín a sociálnej demokracie boli ochotní spolupracovať. Za komunistickú stranu dohodu podpísali Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský, za občianske skupiny Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Matej Josko, Rudolf Fraštacký, Martin Kvetko.

Dohoda bola podpísaná v byte Mateja a Anny Joskových na Gajovej ulici v Bratislave. V januári 1944 sa k signatárom Vianočnej dohody pripojili ďalšie významné osobnosti občianskeho odboja: národohospodár Peter Zaťko a sociálny demokrat Ivan Horváth. Neskôr sa členom SNR stal aj sociálny demokrat Jozef Šoltés a ďalší zástupcovia občianskych skupín.

Dôsledky Text Vianočnej dohody o utvorení SNR odoslali vo februári 1944 rádiotelegraficky do Londýna prezidentovi Edvardovi Benešovi. Následne tiež odoslané poslom Benešovi do Londýna, ktorý prijatie potvrdil podpisom datovaným 23. marcom 1944. Prvýkrát bol text Vianočnej dohody zverejnený v článku „Z revolučného archívu“ v denníku Pravda 12. septembra 1944, t. j. počas priebehu Slovenského národného povstania.

Po podpise Vianočnej dohody aktívna činnosť ilegálnej SNR vytvárala podmienky posunúť protifašistický odboj na Slovensku do novej etapy - do príprav ozbrojeného povstania, ktorého hlavnou zložkou mala byť armáda. 27. apríla 1944 sa v Bratislave tajne stretli zástupcovia ilegálnej SNR - Husák, Lettrich, Ursíny a Josko s podplukovníkom Jána Golianom, ktorí ho oboznámili s jej programom a zložením SNR, s perspektívami ozbrojeného povstania a požiadali ho, aby prevzal funkciu vojenského veliteľa. Súčasne mu oznámili, že takéto poverenie má aj od prezidenta Beneša. V tom čase bol Golian vo funkcii náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. "Na konci júna 1944 Golian odoslal československému ministerstvu národnej obrany a SNR predložil na schválenie rámcový vojenský plán povstania, predpokladajúci začatie povstania v dvoch variantoch. Prvý z nich počítal s jeho vznikom po dohode s Červenou armádou a druhý, nepriaznivejší, ako s nevyhnutnou reakciou na vstup nemeckých okupačných vojsk na územie Slovenska," povedal historik Bystrický. Obhajcovia povstania hodnotia kladne najmä snahu významnej časti slovenského obyvateľstva o aktívne vystúpenie Slovákov z tábora krajín Osi a odsúdenie predošlej politiky HSĽS a ďalších reakčných strán, čo značne rehabilitovalo Slovensko a zlepšilo situáciu Slovákov na medzinárodnom poli ako i v rámci povojnového Česko-Slovenska.

V decembri 1944 boli traja zakladajúci členovia ilegálnej SNR po čiastočnom potlačení Povstania režimom Slovenského štátu odsúdení v Bratislave v neprítomnosti na dlhoročné tresty, Ján Ursíny na tridsať rokov, Jozef Lettrich na dvadsať päť a Peter Zaťko na dvadsať. (Za hlavného obvineného v tomto procese bol označený Vavro Šrobár, toho odsúdili na doživotie.)

Po skončení druhej svetovej vojny boli všetci signatári až na Petra Zaťka vážení a ctení politici. Po februári 1948 Jozef Lettrich a Matej Josko boli donútení emigrovať a Ján Ursíny sa stal prvou obeťou pofebruárového teroru, už v apríli 1948 bol za údajnú spoluprácu s ľudáckym exilom a vlastizradu odsúdený na sedem rokov väzenia. Signatári sa v 50 rokoch stali protagonistami politických procesov (napr. proces s buržoáznymi nacionalistami). V 60 rokoch boli tí, čo prežili postupne rehabilitovaný. V roku 1973 sa Husák je z titulu svojej funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ najmocnejší muž v Československu. V rok 1978 v januári zomiera Peter Zaťko, dva roky pred tým, v roku 1976 zomrel aj Laco Novomeský a Gustáv Husák je posledným žijúcim signatárom.

Referencie

Iné projekty

Kategória:Medzinárodné zmluvy Kategória:Dejiny Slovenska