Marcus Tullius Cicero (* 3. január 106 pred Kr., Arpinum – † 7. december 43 pred Kr., Formiae) bol rímsky štátnik, rečník a filozof, autor početných politicko-teoretických, filozofických aj rečníckych spisov. Cicero je považovaný za jedného z najväčších rímskych rečníkov a prozaikov a za jedného z najvýznamnejších starých Rimanov vôbec.
Cicero je vnímaný vo všeobecnosti ako jeden z najvšestrannejších vzdelancov, ktorých svetu dala rímska kultúra. Počas svojho života sa Cicero preslávil ako vynikajúci rečník a úspešný právnik, dnes je však oceňovaný predovšetkým ako filozof, humanista a autor politických prác. Jeho filozofické dielo otvorilo Rimanom dvere ku gréckej filozofii. Cicero sám pre ňu vytvoril latinskú slovnú zásobu. Forma latinského jazyka, ktorou Cicero písal, je považovaná za vzor klasickej latinčiny. Dochovaná objemná korešpondencia, z veľkej časti adresovaná jeho blízkemu priateľovi Titovi Pomponiovi Atticovi, slúžila po nasledujúce storočia ako vzor písania listov pre vzdelané vrstvy v Európe. Podľa životopisca Cornelia Nepota obsahovala táto korešpondencia také bohatstvo informácií „o zmýšľaní predných mužov, chybách vojvodcov a búrení vo vláde“, že mohla nahradiť historiografické dielo Nep. Att. XVI.
Počas búrlivej druhej polovice 1. storočia pred Kr. poznačenej občianskymi vojnami, vzostupmi a pádmi diktátorov, Cicero obhajoval návrat k tradičnej republike. V skutočnom živote sa však nechával unášať raz k jednej raz k druhej politickej strane podľa panujúcej politickej situácie. Nie je ľahké vysvetliť premenlivosť jeho názorov, ktorá mohla vyplývať z jeho povahy. Gaius Asinius Pollio, významný štátnik a historik Cicerónovej doby, sa o ňom vyjadril: „Kiež by bol schopný zniesť bohatstvo s väčším sebazáporom a nepriateľstvo s väčšou vytrvalosťou!“
Život Detstvo thumb|left|280px|Mladý Cicero pri čítaní, freska z roku 1464 Marcus Tullius Cicero sa narodil 3. januára 106 pred Kr. v Arpiniu (dnes Arpino), horskom mestečku vzdialenom asi južne od Ríma. Obyvatelia Arpinia získali rímske občianstvo v roku 188 pred Kr., ale už pred týmto dátumom hovorili latinsky namiesto pôvodnej volosčiny. Cicero mohol vstúpiť do politiky ako plne integrovaný Riman, hoci po celý svoj život si bol vedomý vlastného, nerímskeho pôvodu. Súčasne s latinským jazykom sa naučil Cicero aj gréčtinu, jazyk, ktorý patril v tom čase k vyššiemu vzdelaniu rovnako ako znalosť gréckej histórie, literatúry a kultúry. Údajne sa mu v detstve kvôli jeho usilovnosti v štúdiu gréčtiny dostalo prezývku „Malý Grék“.
Cicerónova rodina patrila k miestnej šľachte (domi nobiles), ktorá nemala väzby na rímsku senátorskú šľachtu. Sám Cicero ale bol vzdialeným príbuzným inej významnej osoby narodenej v Arpiniu, Gaia Maria. Cicerónov otec bol pomerne zámožný a mal konexie v Ríme. Pretože mu zranenie nedovolilo angažovať sa v politike, venoval sa štúdiu. Jeho matka sa volala Helvia.
Cicerónov cognomen znamená po latinsky cícer. Podľa Plutarcha ho dostal jeden z jeho predkov, pretože mal na nose bradavicu pripomínajúci túto strukovinu. Dodáva, že Cicero bol nabádaný, aby si cognomen zmenil, keď chcel vstúpiť do politiky, ale ten odmietol a namiesto toho povedal, že urobí meno Cicero slávnejšie ako Scaurus (lat. s opuchnutými členkami) a Catulus (lat. šteniatko) Plut. Cic. 1, 3 – 5.
Vzdelanie Podľa Plutarcha bol Cicero nesmierne nadaný žiak, ktorý svojimi výsledkami získal pozornosť v Ríme. Bolo mu umožnené študovať právo u slávneho právnika Quinta Mucia Scaevolu. V štúdiu Ciceróna podporovali tradiční patróni jeho rodiny, Marcus Aemilius Scaurus a Lucius Licinius Crassus. Crassus sa stal pre Ciceróna vzorom v rečníctve aj politike.
Spolu s Cicerónom študovali u Scaevolu aj Gaius Marius Minor, Servius Sulpicius Rufus, ktorý sa mal stať slávnym právnikom, jedným z tých, ktorých považoval Cicero za lepších, než je on sám, a Titus Pomponius Atticus. Sulpicius Rufus a Atticus sa stali Cicerónovými najbližšími priateľmi. O Atticovi neskôr Cicero napíše v jednom liste: „Si ako môj druhý brat, moje alter ego, ktorému môžem povedať čokoľvek.“
V mladosti skúsil Cicero písať básne, ale básnické umenie si ho nikdy nezískalo. Jeho básnické dielo pozostávalo z prekladu Homéra a Aratových Fainomena (Prírodné úkazy).
V tomto istom mladíckom veku si Cicero zamiloval filozofiu, ktorá mala hrať dôležitú úlohu v jeho ďalšom živote. Prvý filozof, s ktorým mal možnosť sa stretnúť, bol epikurejec Phaedrus, ktorý navštívil Rím roku 91 pred Kr. Spolu s ním sa vtedy k epikureizmu priklonil aj Titus Pomponius, ktorý zostal prívržencom epikureizmu do konca života. Roku 87 pred Kr. prišiel do Ríma Filon z Larissy, riaditeľ Platónovej Akadémie v Aténach. Od neho sa Cicero učil platonickej filozofii, hoci nikdy neprijal Platónovu náuku o ideách. Krátko na to sa zoznámil Cicero s filozofom, ktorý mal ovplyvniť jeho filozofické presvedčenie, stoikom Diodotom. Stoicizmus, ktorý kládol dôraz na sebakontrolu a silu vôle, si Ciceróna získal a ten sa priklonil k umiernenému stoicizmu. Diodotus sa stal Cicerónovým chránencom a žil v Cicerónovom dome až do svojej smrti.
Politická kariéra Cicerónovým heslom sa stal citát z Iliady: „Byť vždy najlepším a vo všetkom prekonať ostatných.“ V mladosti sa rozhodol pre verejnú politickú kariéru, čo znamenalo prejsť všetkými stupňami cursus honorum. V rokoch 90 – 88 pred Kr. slúžil vo vojsku pod Gnaeom Pompeiom Strabonom aj Luciom Corneliom Sullom, aj keď nemal záujem o vojenskú dráhu, pretože skúsenosť v armáde bola predpokladom pre získanie niektorého štátneho úradu.
Cicerónova právnická kariéra začala okolo rokov 83 – 81 pred Kr. Prvý veľký prípad, o ktorom máme písomný záznam, prijal roku 80 pred Kr., kedy obhajoval Sexta Roscia obvineného z otcovraždy. Pre mladého, neznámeho právnika to bol odvážny krok, pretože otcovražda bola jeden z najťažšie stíhaných zločinov v Ríme. Navyše, žalobcom v prípade bol Chrysogonus, chránenec všemocného Cornelia Sullu. Cicerónova reč bola bravúrna: nielenže ukázal, že z vraždy mali prospech iné osoby ako Roscius, ale zaútočil aj na Chrysogona, tvrdiac, že Rosciov otec bol zavraždený, aby mohol Chrysogonus lacno získať jeho majetok. Roscius bol na základe obhajoby oslobodený.
Aby sa Cicero vyhol možnému Sullovmu hnevu, v roku 79 pred Kr. opustil Rím a spolu so svojim bratom Quintom, bratrancom Luciom a možno i so Serviom Sulpiciom Rufom odišiel do Grécka a Malej Ázie, pričom zamieril aj na Rodos preslávený svojou rečníckou školou.
V Aténach v tom čase žil aj Atticus, ktorý sa sem utiekol z vojnou zničenej Itálie a získal tu čestné občianstvo. V Aténach mal Cicero možnosť diskutovať s vtedajším riaditeľom Platónovej Akadémie, Antiochom, o ktorom získal dojem, že sa príliš vzdialil od svojho predchodcu Filοna. Počas tohto pobytu bol Cicero tiež zasvätený do Eleuzínskych mystérií, ktoré na neho urobili silný dojem, a nechal si veštiť v Delfách. Na Rode sa stal žiakom rétora Apollonia Molona, zástancu aticistickej formy rečníctva, ktorá uprednostňovala jednoduchosť jazyka pred patetickosťou a vyumelkovanosť. Tento smer výrazne ovplyvnil ďalšiu Cicerónovu rečnícku kariéru.
Vstup do politiky Po návrate do Ríma Cicerónova hviezda strmo stúpala. Roku 75 pred Kr. nastúpil do úradu kvestora na Sicílii, kde sa prejavil ako čestný a bezúhonný správca finančných záležitostí provincie. Cicero si získal lásku Sicílčanov, ktorí sa naňho neskôr obrátili, aby začal proces proti prétorovi Gaiovi Verrovi, ktorý na Sicílii zneužíval svoje právomoci. Počas úradovania na Sicílii vyhľadal Cicero hrob Archimeda zo Syrakúz Cic. Tusc. V, 64 – 66.
Proces proti Verrovi v roku 70 pred Kr. priniesol Cicerónovi veľký úspech. Verrov obhajca bol v tom čase najväčší právnik a rečník v Ríme, Quintus Hortensius Hortalus, ale aj napriek tomu ho dokázal Cicero usvedčiť a Verres odišiel z Itálie do vyhnanstva. Od tohto okamihu bol prvým mužom na rímskych súdoch Cicero, čo viedlo medzi ním a Hortensiom k rivalite. Neskôr sa však stali dobrými priateľmi.
Napriek úspechu v právnictve Cicerónovi bránil v rýchlej politickej kariére jeho nízky pôvod, keďže nepatril ani k rímskym patricijom. Nedôveru vzbudzovalo i to, že predošlý muž, ktorý sa do najvyšších funkcií vypracoval z ničoho, bol radikál Gaius Marius, ktorého vzostup súvisel s občianskymi nepokojmi v republike.
Politická situácia v Ríme v tom čase bola nesmierne komplikovaná, čo len viac zabraňovalo Cicerónovi sa presadiť. Sulla, ktorý sa zmocnil vlády v republike ako doživotný diktátor, síce podporoval jazdecký stav, z ktorého pochádzal aj Cicero, a mal záujem podporiť aj politikov z nových, dosiaľ politicky neaktívnych rodín (homo novus) ako oporu proti mocným senátorským rodinám, ale Cicero sa nestotožňoval s jeho politikou. Nechcel vstúpiť do služieb radikálnej strany populárov, ale ani konzervatívni optimáti ho nikdy celkom neprijali kvôli nízkemu pôvodu. Napriek tomu Cicero stúpal ďalej po priečkach cursus honorum a zastával každý z povinných úradov vo veku, ktorý sa blížil najnižšiemu potrebnému veku pre držanie týchto úradov. Roku 75 pred Kr., vo veku 31 rokov, bol kvestorom, roku 69 pred Kr., vo veku 37 rokov, kurulským edilom, v roku 66, vo veku 40 rokov, prétorom a vo veku 43 rokov dosiahol konečne i konzulát.
Cicerónov konzulát thumb|right|450px|Cicero obviňuje Catilinu, freska Cesareho Maccariho Cicero získal úrad konzula na rok 63 pred Kr. vo voľbách, v ktorých bol jeho protivníkom patricijský kandidát Lucius Sergius Catilina. Počas svojho úradovania zabránil sprisahaniu, ktoré Catilina viedol a ktoré bolo namierené aj proti popredným občanom Ríma, vrátane Ciceróna. Cicero pri tejto príležitosti v senáte predniesol štyri Reči proti Catilinovi (In Catilinam), v ktorých očiernil Catilinu a okolo neho združených patricijov. Už pri prvej reči Catilina, ktorý bol prítomný v senáte na zasadaní v chráme Iova Statora (Zastaviteľa), vybehol zo zhromaždenia a odišiel z mesta do Etrúrie, kde sa zbieralo sprisahanecké vojsko. V ďalších rečiach určených senátu Cicero prinášal nové a nové dôkazy proti Catilinovi, ktoré mali pohnúť senátorov ku konaniu.
Catilinovi a jeho priaznivcom v Ríme, ktorí po jeho odchode pokračovali v prípravách na prevrat, sa stala osudná spolupráca s galskými Allobrogmi, vyslanci ktorých v tom čase navštívili Rím. Cicero, ku ktorému sa dostali správy o rokovaní Allobrogov s Catilinovcami, ich získal na svoju stranu a s ich pomocou získal od sprisahancov listy od piatich popredných mužov zapletených do prevratu. Na základe tohto dôkazu boli vodcovia sprisahania usvedčení a senát začal rokovať o tom, ako pokračovať ďalej. Bežným trestom by bolo púhe uväznenie alebo vyhnanstvo, ale to sa v tej chvíli javilo ako príliš nebezpečné riešenie, obzvlášť preto, že Catilina bol na slobode a na čele povstaleckých jednotiek v Etrúrii. V prvej chvíli sa zdalo, že sa senát rozhodne pre hrdelný trest, ale Caesar sa postavil proti návrhu, ktorý by vraj vytvoril nevhodný precedens, a navrhol doživotné väzenie v rôznych mestách Itálie. Marcus Porcius Cato Mladší sa potom vyslovil pre trest smrti a senát odsúhlasil jeho návrh. Cicero nechal odviesť sprisahancov do Tulliana, neslávne známeho rímskeho väzenia, kde boli uškrtení. Cicero pri tom osobne doprevádzal bývalého konzula Publia Cornelia Lentula Suru. Catilinovo vojsko bolo neskôr porazené v krvavom boji.
Po popravení odsúdencov dostal Cicero čestný titul Pater patriae (Otec vlasti) a verejnú ďakovnú slávnosť, po prvý raz v rímskej histórii udelenú za nevojenský čin. Napriek tomu sa musel po potrestaní sprisahancov Cicero obávať sám súdu alebo vyhnanstva za to, že zakročil trestom smrti proti rímskym občanom bez súdneho prerokovania.
Vyhnanstvo V roku 61 pred Kr. prizval Caesar Ciceróna ako štvrtého člena do dohody s Gnaeom Pompeiom a Marcom Crassom, ktorá vstúpila do histórie ako Prvý triumvirát. Cicero odmietol, vedomý si toho, že tento spolok bude znamenať koniec republiky.