Politológia (z gr. politiké = umenie viesť štát, politika + logos = slovo, náuka) alebo politická veda je veda o inštitucionálnych podobách, procesoch, obsahoch a normatívnych základoch politiky.
Politológia patrí medzi sociálne vedy. Dnes sa už presnejšie hovorí o politických vedách, pretože ide o skupinu rôznych odborov.
Dejiny Od čias Aristotela bolo skúmanie politických javov dlho súčasťou všeobecnej filozofie. Dodnes v tomto prístupe pokračuje politická filozofia.
Až okolo roku 1900 sa situácia zmenila v tom smere, že v Európe (samostatná) politológia vznikla ako odbor úzko spätý s teóriou štátu a práva a teoretickou sociológiou, kým v USA politológia vznikla pod silným vplyvom empirickej sociológie. V Európe sa teda sústredila na opis a hodnotenie politických javov, kým v USA na meranie a analýzu základných faktorov politických javov (ankety, štatistika, sociometria a pod.)
Hlavné skúmané oblasti dejiny politických ideí a moderných politických teórií medzinárodné vzťahy medzi štátmi štruktúra a vývoj politických systémov
Členenia Základné členenia vnútorná politika medzinárodná politika
teoretické disciplíny: tvoria politologickú teóriu praktické disciplíny: zamerané na politickú prax
Najbežnejšie členenie Medzinárodné vzťahy (Medzinárodná politika) Domáca politika Politická teória: Politická filozofia Dejiny politického myslenia Výskum politologických teórií Komparatívna analýza politických systémov (Comparative Politics)
Moderné členenie prevzaté z angloamerickej oblasti Polity (formálna dimenzia politiky) Politics (procesná dimenzia politiky) Policy (obsahová, vecná dimenzia politiky) – tzv. policy research: toto je najnovší odbor politológie, zaoberá sa jednak súvislosťou medzi inštitucionálnymi podmienkami a politickým procesom a jednak obsahom a následkami štátno-politických rozhodnutí; potrebné sú odborné znalosti pre jednotlivé odbory; príklad: zdravotnícka politika
Politologické školy ontologicko-normatívna (alebo tradičná alebo konzervatívna alebo prakticko-filozofická) škola: Zaoberá sa normatívnymi a inštitucionálnymi otázkami v zmysle politickej teórie klasickej antiky. Vychádza z predpokladu, že existujú určité normy (myslenia, politickej praxe a podobne). Predstavitelia: Hannah Arendtová Leo Straus Ronald Reagan (politik) Margaret Thatcherová (politička) empiricko-analytická (alebo neutrálna alebo kriticko-racionálna) škola: zaoberá sa politickými postojmi, správaniami, štruktúrami a procesmi používajúc pri tom najmä prírodovedecké metódy. Vychádza z predpokladu, že norma (objektívna pravda) v spoločenských procesoch neexistuje. Predstavitelia: Karl Raimund Popper Bruno Kreisky (politik) Helmut Schmidt (politik) kritická (alebo kriticko-dialektická alebo ľavicovo sociálna alebo neomarxistická) škola: zaoberajú sa sociálnymi a ekonomickými rámcovými podmienkami politiky (politická sociológia). Vychádza z toho, že sociálna realita je výsledkom dejinného procesu, ktorý možno vysvetliť iba historicky. Predstavitelia: Erich Fromm Herbert Marcuse Jürgen Habermas
Podľa metód a teoretického zázemia politicko-právne smery: zaoberajú sa sa vzťahom právnych noriem a politického správania politicko-sociologické smery: zaoberajú sa spoločenskými súvislosťami politického správania politicko-ekonomické smery: politicko-psychologické smery
Iné projekty