George Washington (* 11. február 1731jul./22. február 1732greg., Wakefield, Virgínia – † 14. december 1799, Mount Vernon, Virgínia) bol americký Otec zakladateľ, vojenský dôstojník, politik a štátnik, ktorý bol v rokoch 1789 – 1797 prvým prezidentom Spojených štátov. Washington, ktorého v júni 1775 vymenoval Druhý kontinentálny kongres za veliteľa kontinentálnej armády, viedol vojská patriotov k víťazstvu v americkej vojne za nezávislosť a potom pôsobil ako predseda Ústavodarného zhromaždenia v roku 1787, ktoré vypracovalo a ratifikovalo Ústavu Spojených štátov a ustanovilo americkú federálnu vládu. Kvôli tomu je nazývaný "otcom národa".
Jeho prvou verejnou funkciou v rokoch 1749 až 1750 bola funkcia geodeta okresu Culpeper County v kolónii Virginia. Následne absolvoval vojenský výcvik a bol poverený velením virginského pluku počas francúzskej a indiánskej vojny. Neskôr bol zvolený do Virginskej snemovne mešťanov a bol vymenovaný za delegáta Kontinentálneho kongresu vo Philadelphii, ktorý ho vymenoval za vrchného veliteľa Kontinentálnej armády. Viedol americké vojská k rozhodujúcemu víťazstvu nad Britmi vo vojne za nezávislosť, čo viedlo Britov k podpisu Parížskej zmluvy, ktorá uznala zvrchovanosť a nezávislosť Spojených štátov. Po skončení vojny za nezávislosť v roku 1783 odstúpil zo svojej funkcie.
Washington zohral nezastupiteľnú úlohu pri prijímaní a ratifikácii ústavy, ktorá v roku 1789 nahradila články Konfederácie. Potom bol dvakrát jednomyseľne zvolený za prezidenta Kolégiom voliteľov. Ako prvý prezident USA zaviedol silnú, dobre financovanú národnú vládu a zároveň zostal nestranný v ostrom súperení, ktoré vzniklo medzi členmi kabinetu Thomasom Jeffersonom a Alexandrom Hamiltonom. Počas Francúzskej revolúcie vyhlásil politiku neutrality a zároveň schválil Jayovu zmluvu. Stanovil trvalé precedensy pre úrad prezidenta vrátane republikanizmu, mierového odovzdávania moci, používania titulu "pán prezident" a tradície dvoch funkčných období. Jeho rozlúčkový prejav z roku 1796 sa stal významným vyhlásením o republikanizme, v ktorom hovoril o dôležitosti národnej jednoty a o nebezpečenstvách, ktoré pre ňu predstavujú regionalizmus, straníckosť a zahraničný vplyv. Washingtonov obraz je ikonou americkej kultúry. Jeho pamiatku pripomínajú pamätníky, federálny sviatok, rôzne mediálne zobrazenia, geografické lokality vrátane hlavného mesta štátu, štátu Washington, poštové známky a mena. V roku 1976 bol posmrtne povýšený do hodnosti generála armád, čo je najvyššia hodnosť v americkej armáde.
Washington sa neustále umiestňuje v populárnych aj odborných anketách ako jeden z najväčších prezidentov v americkej histórii.
Raný život (1732 – 1752) vľavo|náhľad|Ferry Farm, sídlo Washingtonovej rodiny na rieke Rappahannock v okrese Stafford County vo Virgínii, kde Washington strávil väčšinu svojej mladosti George Washington sa narodil 22. februára 1732V dobových záznamoch sa používal starý juliánsky kalendár a spôsob počítania rokov, pričom jeho narodenie bolo zaznamenané 11. februára 1731. Zákon o britskom kalendári (nový štýl) z roku 1750 zavedený v roku 1752 zmenil oficiálnu britskú metódu datovania na gregoriánsky kalendár so začiatkom roka 1. januára (predtým bol 25. marec). Výsledkom týchto zmien bolo posunutie dátumov o 11 dní dopredu a posunutie dátumov medzi 1. januárom a 25. marcom o jeden rok. v Popes Creek v okrese Westmoreland County vo Virgínii. Bol prvým zo šiestich detí Augustina a Mary Ball Washingtonovcov. Jeho otec bol mierový sudca a významný verejný činiteľ, ktorý mal ďalšie štyri deti z prvého manželstva s Jane Butlerovou. Rodina sa v roku 1734 presťahovala do Little Hunting Creek a nakoniec sa usadila na Ferry Farm neďaleko Fredericksburgu vo Virgínii. Keď Augustine v roku 1743 zomrel, Washington zdedil Ferry Farm a desať otrokov; jeho starší nevlastný brat Lawrence zdedil Little Hunting Creek a premenoval ho na Mount Vernon.
Nemal také formálne vzdelanie ako jeho starší bratia na Appleby Grammar School v Anglicku, ale navštevoval cirkevnú školu v Hartfielde. Naučil sa matematiku, trigonometriu a zememeračstvo a stal sa talentovaným kresličom a kartografom. V ranej dospelosti písal "so značnou intenzitou" a "presnosťou". Ako tínedžer, aby si precvičil písanie, zostavil viac ako sto pravidiel spoločenského styku pod názvom Pravidlá slušnosti a slušného správania v spoločnosti a v rozhovore, ktoré skopíroval z anglického prekladu francúzskej knihy mravov.
Často navštevoval Mount Vernon a Belvoir, plantáž Williama Fairfaxa, Lawrencovho svokra. Fairfax sa stal jeho patrónom a náhradným otcom a strávil v roku 1748 mesiac s tímom na prieskume Fairfaxovho majetku v údolí Shenandoah. Nasledujúci rok získal na College of William & Mary licenciu geodeta.Získal licenciu prostredníctvom kolégia, ktorého štatút mu udeľoval právomoc menovať geodetov virgínskeho grófstva. Neexistujú dôkazy o tom, že by tam skutočne navštevoval vyučovanie. Hoci nemal za sebou obvyklú prax, Fairfax ho vymenoval za geodeta okresu Culpeper County vo Virgínii, kde 20. júla 1749 zložil prísahu. Následne sa oboznámil s pohraničným regiónom, a hoci v roku 1750 na túto prácu rezignoval, pokračoval v meraniach na západ od pohoria Blue Ridge. Do roku 1752 kúpil v údolí takmer 600 ha a vlastnil 937 ha pôdy.
V roku 1751 sa vybral na svoju jedinú cestu do zahraničia, keď sprevádzal Lawrenca na Barbados v nádeji, že podnebie vylieči tuberkulózu jeho brata. Počas tejto cesty sa nakazil kiahňami, ktoré mu zanechali mierne jazvy na tvári. Lawrence zomrel v roku 1752 a George si prenajal Mount Vernon od jeho vdovy Anny; po jej smrti v roku 1761 ho zdedil úplne.
Koloniálna vojenská kariéra (1752 – 1758) Služba Lawrenca Washingtona ako generálneho adjutanta virginskej domobrany inšpirovala Georgea, aby sa uchádzal o vymenovanie na tento post. Virginský viceguvernér Robert Dinwiddie ho vymenoval za majora a veliteľa jedného zo štyroch okresov domobrany. Briti a Francúzi súperili o kontrolu nad údolím rieky Ohio: Briti budovali pevnosti pozdĺž rieky Ohio a Francúzi medzi riekou Ohio a jazerom Erie.
V októbri 1753 ho Dinwiddie vymenoval za osobitného vyslanca. Vyslal ho, aby od francúzskych vojsk požadoval uvoľnenie územia, na ktoré si robili nárok Briti. Bol tiež vymenovaný, aby uzavrel mier s irokézskou konfederáciou a aby zhromaždil ďalšie spravodajské informácie o francúzskych jednotkách. Washington sa v Logstowne stretol s polkráľom Tanacharisonom a ďalšími irokézskymi náčelníkmi a zozbieral informácie o počte a umiestnení francúzskych pevností, ako aj informácie o osobách, ktoré Francúzi zajali. Tanacharison mu dal prezývku Conotocaurius. Toto meno, ktoré znamená "požierač dedín", dal jeho prastarý otec John Washington koncom 17. storočia Susquehannockom.
Washingtonova skupina dorazila k rieke Ohio v novembri 1753 a bola zadržaná francúzskou hliadkou. Výprava bola eskortovaná do pevnosti Le Boeuf, kde ho priateľsky prijali. Francúzskemu veliteľovi Saint-Pierrovi doručil britskú požiadavku na opustenie pevnosti, avšak Francúzi ju odmietli opustiť. Saint-Pierre dal Washingtonovi po niekoľkých dňoch oficiálnu odpoveď, ako aj potraviny a zimné oblečenie na cestu jeho skupiny späť do Virgínie. Neistú misiu dokončil za 77 dní v ťažkých zimných podmienkach a dosiahol isté vyznamenanie, keď bola jeho správa uverejnená vo Virgínii a v Londýne.
Francúzska a indiánska vojna
náhľad|269x269bod|Rytina z roku 1855, na ktorej vtedajší podplukovník Washington vedie nočnú radu počas bitky o pevnosť Fort Necessity v okrese Fayette County v Pensylvánii Vo februári 1754 ho Dinwiddie povýšil na podplukovníka a zástupcu veliteľa 300-členného virginského pluku s rozkazom postaviť sa francúzskym silám pri rozvodí rieky Ohio. Washington vyrazil s polovicou pluku v apríli a čoskoro sa dozvedel, že francúzske jednotky v sile 1 000 mužov tam začali stavať pevnosť Fort Duquesne. V máji sa po vybudovaní obrannej pozície pri Great Meadows dozvedel, že Francúzi sa utáborili 11 km od neho; rozhodol sa pre ofenzívu.
Ukázalo sa, že francúzsky oddiel mal len asi 50 mužov, a tak Washington 28. mája postúpil s malou jednotkou Virgínie a indiánskych spojencov, aby ich prepadol. Počas prepadu boli francúzske jednotky priamo zabité mušketami a sekerami vrátane ich veliteľa Josepha Coulona de Jumonville, ktorý niesol diplomatickú správu pre Britov. Francúzi neskôr našli svojich krajanov mŕtvych a skalpovaných a obvinili z toho Washingtona, ktorý sa stiahol do pevnosti Fort Necessity.
Celý virginský pluk sa k nemu pripojil vo Fort Necessity nasledujúci mesiac so správou, že po smrti veliteľa pluku bol povýšený na veliteľa pluku a plukovníka. Pluk posilnila samostatná stočlenná rota z Južnej Karolíny vedená kapitánom Jamesom Mackayom; jeho kráľovské poverenie bolo vyššie ako Washingtonovo a došlo ku konfliktu vo velení. Dňa 3. júla zaútočili francúzske jednotky s 900 mužmi a následná bitka sa skončila Washingtonovou kapituláciou. Podpísal dokument o kapitulácii, v ktorom nechtiac prevzal zodpovednosť za "atentát" na Jumonvilla, pričom neskôr obvinil prekladateľa, že ho nesprávne pretlmočil.
Následne sa velenia medzikoloniálnych síl ujal plukovník James Innes, virginský pluk bol rozdelený a Washingtonovi bolo ponúknuté miesto kapitána v jednom z novovytvorených plukov. Odmietol to však z dôvodu, že by to znamenalo degradáciu, a namiesto toho sa vzdal svojej funkcie. "Jumonvillská aféra" sa stala incidentom, ktorý rozpútal francúzsko-indiánsku vojnu, ktorá sa neskôr stala súčasťou sedemročnej vojny. vľavo|náhľad|270x270bod|Vojak Washington, portrét Washingtona na koni počas bitky pri Monongahele z roku 1834 V roku 1755 dobrovoľne slúžil ako pobočník generála Edwarda Braddocka, ktorý viedol britskú expedíciu s cieľom vyhnať Francúzov z pevnosti Duquesne a z krajiny Ohio. Na jeho odporúčanie Braddock rozdelil armádu na jednu hlavnú kolónu a ľahko vybavenú "lietajúcu kolónu". Washington, trpiaci ťažkou úplavicou, zostal vzadu, a keď sa pri Monongahele pripojil k Braddockovi, Francúzi a ich indiánski spojenci prepadli rozdelenú armádu. Dve tretiny britských síl sa stali obeťami vrátane smrteľne zraneného Braddocka. Pod velením podplukovníka Thomasa Gagea Washington, stále veľmi chorý, zhromaždil tých, čo prežili, a vytvoril zadný voj, čím umožnil zvyškom síl odpútať sa a ustúpiť.
Počas bojov mu zastrelili dva kone a jeho klobúk a kabát boli prestrelené. Jeho správanie pod paľbou napravilo jeho povesť medzi kritikmi jeho velenia v bitke pri Fort Necessity, ale nasledujúci veliteľ (plukovník Thomas Dunbar) ho nezaradil do plánovania ďalších operácií.
Virgínsky pluk bol obnovený v auguste 1755 a Dinwiddie vymenoval Washingtona za jeho veliteľa, opäť v hodnosti plukovníka. Washington sa takmer okamžite dostal do konfliktu o hodnosť, tentoraz s Johnom Dagworthym, ďalším kapitánom s vyššou kráľovskou hodnosťou, ktorý velil oddielu marylandských vojakov na veliteľstve pluku vo Fort Cumberland. Washington, ktorý sa už nevedel dočkať ofenzívy proti pevnosti Fort Duquesne, bol presvedčený, že Braddock by mu udelil kráľovské poverenie, a vo februári 1756 naliehal na Braddockovho nástupcu vo funkcii hlavného veliteľa Williama Shirleyho a v januári 1757 opäť na Shirleyho nástupcu lorda Loudouna. Shirley rozhodol v jeho prospech len v záležitosti Dagworthyho; Loudoun ho ponížil, odmietol mu udeliť kráľovské poverenie a súhlasil len s tým, že ho zbaví zodpovednosti za obsadenie pevnosti Cumberland.