Zdeněk Svěrák (* 28. marec 1936, Praha) je český dramatik, scenárista, režisér, herec, textár, spevák a komik.
Po štúdiu na gymnáziu a Vysokej škole pedagogickej, ktorú dokončil roku 1958, odišiel spoločne so svojou budúcou manželkou učiť do západných Čiech, najprv do Měcholup a potom do Žatca. Po štyroch rokoch ale pedagogickú dráhu opustil a začal pracovať v Československom rozhlase. Tu sa stal jedným z autorov rozhlasového programu Nealkoholická vinárna U Pavouka, v ktorom vznikla postava nedoceneného českého velikána Járu Cimrmana. V rozhlase tiež spoznal hudobníka Jaroslava Uhlířa, s ktorým odvtedy spolupracuje.
Roku 1967 vzniklo Divadlo Járy Cimrmana skúmajúce odkaz Járu Cimrmana. Pre toto divadlo pripravil Svěrák prvú hru pomenovanú Akt a na ďalších trinástich sa potom spoluautorsky podieľal spolu s Ladislavom Smoljakom. Vo všetkých hrách divadla tiež hrá. So Smoljakom začali neskôr písať aj filmové scenáre a v natočených filmoch sa potom obvykle ako herci tiež objavovali. Niektoré scenáre, napríklad pre filmy Vrchní, prchni! alebo Tři veteráni, potom písal aj sám.
Počas osemdesiatych rokov 20. storočia spolupracoval tiež s režisérom Vítom Olmerom, v ktorého niekoľkých filmoch tiež hral. Na začiatku deväťdesiatych rokov začal Zdeněk Svěrák písať scenáre, podľa ktorých filmy nakrúcal jeho syn Jan. Vznikli tak filmy Obecná škola, Kolja, Tmavomodrý svět alebo Vratné lahve. Film Kolja získal okrem iného tiež Oscara za najlepší cudzojazyčný film roka 1996.
Od roku 1994 spolupracuje s Centrom Paraple, ktoré sa stará o pacientov s poranením miechy odkázaných na invalidný vozík. Okrem drám a filmových scenárov píše piesňové texty, ktoré tiež spieva, rozprávky a poviedky. Je tak autorom troch poviedkových kníh nazvaných Povídky, Nové povídky a Po strništi bos. Pripravil tiež televízne večerníčky Radovanovy radovánky. Za svoje dielo získal niekoľko ocenení a to nielen v Česku, ale aj v zahraničí.
Životopis Mladosť Narodil sa do rodiny Františka Svěráka, pracovníka v rozvodných energetických závodoch na pražskom Bohdalci, a jeho manželky Růženy rodenej Synkovej. Otec sa vyučil za zámočníka a elektrikára, ale vypracoval sa až na vedúceho rozvodne, a to aj napriek tomu, že nebol inžinierom. Dokázal si napríklad sám zostrojiť televízor. Růžena Svěráková bola celý život v domácnosti a jej manžel si zakladal na tom, že dokáže zarobiť toľko finančných prostriedkov, aby jeho manželka mohla zostať doma a starať sa o výchovu ich detí.
thumb|left|Dom na Bohdalci, v ktorom Svěrákovci bývali Manželia Svěrákovci sa brali v roku 1929 a nastávajúca bola v tej dobe už tehotná. Dieťa sa narodilo ešte v tom istom roku a dostalo meno Zdeněk. V piatich rokoch (roku 1934) ale Zdeněk stupil na hrdzavý klinec a následne zomrel na sepsu.Čermáková, s.11 Rodičia stratu ťažko niesli a matka sa zo žiaľu pokúsila i o samovraždu, ale vypumpovali jej žalúdok, čím ju zachránili. Druhé dieťa sa manželom Svěrákovým narodilo v marci 1936 a dostalo tiež meno Zdeněk.Hrbek, s.81 Rodičia sa o svojho druhého syna po prežitej skúsenosti s prvým dieťaťom veľmi báli a úzkostlivo dbali, aby sa mu niečo nestalo. Neskôr sa im ešte narodilo tretie dieťa, dcéra Božena, ktorá sa potom v dospelosti živila ako predavačka v potravinách a neskôr sa odsťahovala za Prahu, kde sa stará o svoju domácnosť.
thumb|Podobizeň staršieho brata rovnakého mena, Zdeňka Svěráka (1929 – 1934), na rodinnom hrobe na Vršovickom cintoríne Pred druhou svetovou vojnou a na jej začiatku bývala rodina Svěrákových na pražskom Bohdalci, v služobnom byte. Jednému z Nemcov sa však byt Svěrákových páčil a mal oň záujem. Označil preto Zdeňkovho otca za nespoľahlivého. V roku 1942 ho tak prepustili zo zamestnania a spolu s tým musel vrátiť užívaný služobný byt. Celá rodina sa preto odsťahovala do otcovho rodiska, do Kopidlna. Po vojne (v roku 1945) sa vrátili späť do Prahy na Bohdalec.
V detstve sa chcel stať vodičom pekárenského auta, neskôr prezidentom, alebo sprievodcom. Podľa rád z časopisu Rádce z Předmostí skúšal v mladosti chovať holuby a včely, ale nie s príliš veľkým úspechom.
Keď začal na Bohdalci chodiť do základnej školy, sedel hneď od prvej triedy v lavici so svojím kamarátom a neskorším kolegom z divadla Bořivojom Pencom. Penc je tak jeho najstarším kamarátom.Hrbek, s.79 Spolu neskôr hrali aj bábkové divadlo.
V mladosti sa tiež učil hrať na hudobné nástroje. Najprv na husle a potom na akordeón, ale veľmi mu to nešlo.Čermáková, s.19 Od mladosti tiež rád čítal. Prvá knižka, ktorú si požičal a prečítal, bola Zvířátka a Petrovští.Čermáková, s.12 Doma mali zviazané celé dielo Aloisa Jiráska, doplnené farebnými ilustráciami Adolfa Kašpara. Z neho rodičom nahlas predčítal a asi tam sa, podľa jeho vlastných slov, zrodila jeho túžba niečo prednášať pred publikom.Hrbek, s.84 K jeho ďalším obľúbeným autorom patril Karel Čapek a Jan NerudaHrbek, s.85, alebo Fráňa Šrámek, ktorého verš "Rozlomíš chleba, podáš ženě půl" z básne Splav si dal aj na svoje svadobné oznámenie.
thumb|left|Budova gymnázia, do ktorého Svěrák chodil Po absolvovaní základnej školy pokračoval ďalej na gymnáziu Kodanskej ulici, ale pred maturitou bola jeho trieda premiestnená na iné gymnázium, ktoré sa vtedy volalo StalinovoHrbek, s.87 (dnes gymnázium Voděradská), zatiaľ čo Penc išiel na učňovku. Na gymnázium o rok nižšie chodil tiež budúci režisér Jiří Menzel. Tunajším Svěrákovým spolužiakom mal byť aj istý Oliverius. Do školy ale nenastúpil a spolužiaci ho tak nikdy nepoznali. Táto postava neznámeho študenta bola následne predobrazom žiaka Hliníka z filmu Marečku, podejte mi pero! Na gymnáziu začal písať prvé humorné poviedky, ktorými bavil svojich spolužiakov,Čermáková, s.13 lebo zistil, že mu robí radosť, keď sa ľudia smejú. Aby ale sám nebol spolužiakom a kamarátom pre smiech, uvádzal svoje diela pod pseudonymom "Tornillo", čo je španielsky "skrutka". ("" potom znamená "zverák"). Pokúšal sa však aj o poéziu.Čermáková, s.17 Jedna z prvých básní sa volala Pětačtyřicet minut v husí kůži a popisovala Svěrákovho učiteľa matematiky a deskriptívnej geometrie, ktorého vyučovacie hodiny prebiehali v permanentnom strachu.Hrbek, s.89
Svěrákov otec chcel mať zo svojho syna elektroinžiniera. Zdeněk sa však rozhodol inak. Videl sa v Aloisovi Jiráskovi a vo svojom učiteľovi zo základnej školy Václavovi Mejstříkovi, ktorí obaja počas dopoludnia učili v škole a poobede písali knihy.Čermáková, s.20 Chcel sa teda stať spisovateľom, ale pretože žiadna škola pre tento odbor nebola, začal v roku 1954 študovať na Vysokej škole pedagogickej| odbor český jazyk a literatúra, aby sa – podľa svojich slov – jednak naučil pravopis a jednak dozvedel, čo už napísali iní. Počas vysokoškolských štúdií vydával so spolužiakom Miloňom Čepelkom školský časopis "Hříbě", do ktorého im básňami nazvanými Vandrácké zpěvy prispieval aj ich starší spolužiak – študent matematiky a fyziky – Ladislav Smoljak. Ten tiež režíroval študentský ochotnícky súbor nazvaný "Dramatický soubor vysoké školy pedagogické", v ktorom Svěrák s Čepelkom hrali. Na prijímacích skúškach pri vstupe do krúžku recitoval Nerudovu báseň Balada rajská.Hrbek, s.92 Prvá rola, v ktorej Svěrák hral, bol druhý mladík v dráme Federica García Lorcu Fantastická ševcová. Na škole tiež Zdeněk spoznal svoju budúcu manželku Boženu Němečkovú (* 1936), s ktorou v roku 1958 po dokončení štúdií odišiel učiť do západných Čiech na Žatecko a o rok neskôr mali svadbu.
Šesťdesiate roky thumb|Žatecké gymnázium, na ktorom Svěrák učil|alt=Zdobená trojpodlažná žlto omietnutá budova. Na streche sa nad vchodom nachádza vežička. Pred budovou sa nachádza kovový plot s murovanou podstienkou a stĺpikmi. Najprv rok učil na základnej škole v Měcholupoch, kde tiež založil ochotnícky spolok a sám ho režíroval. Uviedli napríklad Čiernu vlajku od Františka Pavlíčka. Potom ale prešiel do Žatca na základnú školu v Komenského aleji a následne na gymnázium v tom istom meste. V ním začatej práci v Měcholupoch pokračovala jeho manželka Božena.Čermáková, s.14 Začiatkom februára 1961 sa manželom Svěrákovým v Prahe narodilo prvé dieťa, dcéra Hanka (vydatá Jelínková).Komůrková, s.13
Svěrák síce pochádzal z antikomunistickej rodiny, ale ovplyvnený vyučujúcimi z vysokej školy o ktorých si myslel, že ako univerzitní profesori musia mať prehľad a pravdu, vstúpil roku 1961 do Komunistickej strany Československa (KSČ).Čermáková, s.115 K vstupu ho presviedčali tiež kolegovia v zborovni v škole, ktorých si vážil, a ktorí už členmi KSČ boli. Domnieval, sa že čím bude v strane viac dobrých ľudí, tým ľahšie ju bude možné posunúť k lepšiemu.
Písal tiež texty k piesňam. Najprv textoval nápevy svojho vzdialeného strýka Antonína Ulricha, ktorý hral v Symfonickom orchestri hlavného mesta Prahy FOK a i vo svojom vlastnom sláčikovom orchestri. Pre neho napísal text napríklad k piesňam Mám ráda hajnýho, Kapesníčky alebo Málokdy se vydaří takhle pěkné předjaří. Pretože sa však Svěrákovi tieto texty zdali nehodné jeho mladosti, podpisoval ich radšej pseudonymom Emil Synek. Ten vznikol zložením krstného mena jeho svokra (Emil Němeček) a dievčenského priezviska jeho matky (Ružena Synková). Nevedel však, že osobnosť s takým menom už existovala. Bol ním český dramatik, spisovateľ a novinár, ktorý však pred druhou svetovou vojnou emigroval do zahraničia. Napriek tomu si svoj pseudonym už nechal.
Učiteľská práca v škole ho však príliš neuspokojovala. Chcel totiž učiť a písať, ale namiesto toho sa mu na pracovnom stole hromadili diktáty a slohové práce, ktoré musel opravovať.Čermáková, s.16 A hoci napísal niekoľko poviedok, nezostávalo mu na písanie toľko času, koľko by si predstavoval. Zareagoval preto na ponuku a zúčastnil sa konkurzu do armádnej redakcie Československého rozhlasu.Čermáková, s.24 Uspel a do rozhlasu nastúpil v júli 1962. Už o rok skôr sa členom tej istej rozhlasovej redakcie stal jeho priateľ a spolužiak Miloň Čepelka. Prvou reláciou, ktorú Svěrák v rozhlase pripravoval, bola ranná päťminútovka zameraná na literatúru, reportoval ale aj o ozbrojených silách Československej ľudovej armády (ČSLA) v Prahe,Hrbek, s.91 o vystúpení armádnych športovcov na spartakiáde v júli 1965, do ktorého vhodného priblíženie poslucháčom ho zasväcoval športový komentátor Stanislav Sigmund, alebo o juhoslovanských partizánoch. Z tejto doby tiež pochádzajú jeho tri nedeľné rozhlasové rozprávky. Prvá sa volala Tri autá, a Československý rozhlas ju v roku 1963 nahral napríklad s Eduardom Kohútom, Ljubou Hermanovou, Ladislavom Trojanom alebo Rudolfom Deylom mladším. Druhá rozprávka Tiché šlapací království pochádzala z roku 1964 a v poslednej, nazvanej Krápník a Františka, nahranej v roku 1965 (prvá stereofónne nahraná hra na území Európy, vystupovali napr. Josef Kemr, Ilja Racek, Jaroslav Satoranský alebo Jana Drbohlavová.Pohádky, s.3
V tej dobe bol Svěrák už druhýkrát otcom, keď sa jeho manželke na začiatku februára roku 1965 v Žatci narodil syn Jan.
Do rozhlasového vysielania začal postupne spolu s kolegom Jiřím Šebánkom a jazzmanom Karlom Velebným pripravovať priame prenosy z imaginárnej nealkoholickej vinárne U Pavouka.Bezecná, s.98 Prvé vysielanie sa uskutočnilo v pondelok 6. decembra 1965 a bolo súčasťou pravidelného cyklu Večer pro nedeli. Neskôr sa relácia osamostatnila a vysielala sa raz za mesiac na stanici Praha. Niektorí poslucháči nereálnosť celého programu ani nespoznali a zháňali – ako napríklad Jan Werich – adresu vinárne. V relácii sa tiež prvýkrát objavila postava Járu Cimrmana. Stalo sa tak 16. septembra 1966 a predstavený bol ako vodič parného valca v národnom podniku Stavby silnic a železnic v Hradci Králové, ktorý ako amatérsky sochár v nafukovacej hale vinárne U pavouka vystavuje vytvorené naivné exponáty, teda predmety, ktoré zrazil svojím parným valcom. Výstava však vtedy skončila fiaskom, lebo z haly unikal vzduch.Čermáková, s.25
thumb|vľavo|Vila v pražskej Dykovej ulici 14