náhľad|Železná opona (čierna línia) v Európe od roku 1955 do konca studenej vojny. Legenda:
Železná opona (, ) bol termín používaný najmä na Západe počas studenej vojny, ktorý označoval imaginárnu hranicu, ktorá rozdelila Európu a pomyselne aj celý svet na dve časti: západný blok vedený Spojenými štátmi a východný blok vedený ZSSR. V terminológii používanej komunistami išlo o dva nezmieriteľné tábory: kapitalistický (alebo imperialistický) a socialistický. Od roku 1955 mala v Európe nemennú podobu tvorenú hranica medzi dvoma vojenskými alianciami Severoatlantickej aliancie (NATO) a štátmi Varšavskej zmluvy, na čele ktorých boli dve jadrové superveľmoci USA a ZSSR.
Okrem týchto blokov existovali aj neutrálne krajiny alebo krajiny ktoré neboli členmi uvedených dvoch vojenských paktov. Viacero bývalých kolónií sa postupne stalo členmi Hnutie nezúčastnených krajín, ktoré vzniklo v roku 1955 a v roku 1961 deklarovalo, že jeho členské krajiny nie sú súčasťou žiadnych mocenských blokov. V septembri roku 1961 na konferencii v Belehrade, ktorej sa zúčastnili delegáti 25 štátov, boli položené základy hnutia, najmä z iniciatívy Josipa Broza Tita (Juhoslávia). V roku 1964 bolo členmi 46 štátov a na konferencii v roku 1979 v Havane bolo už členov viac ako 100.
V Európe sa nachádzala železná opona na západnej hranici ZSSR, Nemecká demokratická republika (NDR), Česko-Slovenska, Maďarska a Juhoslávie a na južnej hranici Albánska, Juhoslávie a Bulharska. Počas trvania Studenej vojny sa opona posunula na východ, pretože Albánsko a Juhoslávia sa postupne stali menej závislé na Východnom bloku.
Vznik a význam pojmu Termín použil Joseph Goebbels 23. februára 1945 v reakcii na výsledky krymskej konferencie v časopise Das Reich ako narážku na železnú oponu v divadle: „...a na Európu spadne železná opona“. Do dnešného používania termín uviedol Winston Churchill v máji roku 1945 v liste prezidentovi USA H. Trumanovi na vyjadrenie vznikajúcej všestrannej bariéry medzi obomi blokmi. Všeobecne sa termín začal používať až po Churchillovom fultonskom prejave v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu.
Fyzicky železnú oponu tvorili ploty s drôtenými prekážkami, signalizáciou a kontrolným pásmom, ktoré sa objavili v ZSSR koncom 40. rokov minulého storočia, pričom sa inšpirovali strážením nacistických koncentračných a vlastných táborov. Do konca 50. rokov bolo na hranici ZSSR „zadrôtovaných“ takmer 12 tisíc kilometrov, v ostatných štátoch východného bloku asi 6 tisíc kilometrov a v Československu bezmála 750 kilometrov. Pre porovnanie dĺžka limes Romanus bola približne 3 000 km.
Zmyslom existencie železnej opony, ktorú na svojich hraniciach a území vybudovali krajiny Východného bloku bolo predovšetkým zabrániť voľnému pohybu svojich obyvateľov, najmä z obavy pred emigráciou na Západ. Napriek propagande o potrebnosti ž. opony kvôli hrozbe (vojenského) ohrozenia "tábora socializmu" zo Západu bola vnímaná ako symbol neslobody obyvateľov Východného bloku. V tomto zmysle ju prezentovali napríklad 26. júna 1961 John F. Kennedy v Berlíne v prejave Ich bin ein Berliner a 12. júna 1987 Ronald Reagan: "Tear down this wall!". Ako sa ukázalo po páde komunizmu v Európe (revolúcie roku 1989 vo východnej Európe) takto oponu vnímali aj samotní obyvatelia. V bývalom Československu strhli železnú oponu ako prví BratislavčaniaVladimír Jancura: Slováci strhli železnú oponu na nedeľnom výlete, Pravda.sk, 13.12.2009. Online. Vyše 150-tisícový sprievod sa prešiel už v nedeľu 10. decembra 1989 po vtedy ešte prísne stráženej štátnej hranici s Rakúskom do blízkeho Hainburgu aby sa pozreliFotografie "Nežná revolúcia 1989 v retrospektíve", 16. novembra 2012 Zdroj: TASR/Vladimír Benko. Online na Devín z druhej strany.
Vytváranie hraníc náhľad|Rozdelenie Európy železnou oponou, ako ho opisoval Winston Churchill vo svojom prejave vo Fultone 5. marca 1946
História súčasného delenia Európy začala už v rokoch 1939 – 1941, kedy si na základe paktu Ribbentrop – Molotov Sovietsky zväz a nacistické Nemecko rozdelili stredovýchodnú Európu. Tieto územné zisky si ZSSR udržal a ďalej zabezpečil ich rozširovanie rokovaniami so Spojencov ešte počas vojny. Bolo to najmä rokovanie Veľkej trojky na teheránskej konferencii roku 1943 a jej potvrdenie v roku 1945 v Jalte. Na rozdelenie Európy po vojne malo zásadný vplyv, kam do konca vojny došla Červená armáda a ktoré štáty oslobodili od nacistickej nadvlády západní spojenci.
Výsledkom vojny, ktorý bol potvrdený vo februári 1947 v Paríži, bolo, že Sovietsky zväz anektoval rozsiahle územia Európy v ktorých v nasledujúcich rokoch svoju hranicu zaistil pomocou tzv. satelitných štátov, v ktorých získali postupne moc komunistické strany. To neplatí o línii železnej opony na severe Európy, kde boli pomery upravené fínsko-sovietskou zmluvou. Fínsko si zachovalo samostatnosť za cenu územných ústupkov a budovania prosovietskej neutrality (tzv. Paasikiviho-Kekkonenove doktríny).
Najproblematickejší úsek železnej opony sa nachádzal na území Nemecka rozdeleného na okupačné zóny, teda na západnom okraji sovietskej okupačnej zóny. Ešte problematickejšia bola situácia podobne rozdeleného Berlína, ktorý sa celý nachádzal vo vnútri sovietskej zóny. Neúspešná snaha ZSSR berlínskou blokádou v rokoch 1948 – 1949 ovládnuť celý Berlín viedla k definitívnemu rozdeleniu Berlína, ale aj celého Nemecka na Východné a Západné Nemecko v roku 1949. Iný osud ako Nemecko čakal na okupačné zóny rozdeleného Rakúsko, ktoré za podmienky neutrality a nevstúpenia do NATO potvrdenej štátnou zmluvou z roku 1955 prestalo byť okupované a tak sa tu línia železnej opony definitívne posunula na česko-slovenskú a maďarskú hranicu.
Železná opona v ČSSR náhľad|Zachovaná časť železnej opony pri Čížove v Česku náhľad|Zvyšky plota, Bratislava – mestská časť Devínska Nová Ves náhľad|Zarastajúci priesek v blízkosti hraníc s Rakúskom, leto 2003
Právo cestovať do zahraničia nebolo po skončení druhej svetovej vojny obnovené v predvojnovom rozsahu, a to ako z politických, tak ekonomických dôvodov. Ako argument poslúžila štátna branná pohotovosť (v slovenských krajinách do konca roku 1945, v niektorých slovenských oblastiach o jeden až dva roky dlhšie) a nedostatok devíz.
Cestovné pasy boli podľa dočasnej inštrukcie ministerstva vnútra z roku 1946 vystavované na súkromné cesty iba v mimoriadnych prípadoch a na vycestovanie z pracovných dôvodov bolo potrebné získať odporučenie. Avšak pasové úrady, ktoré v tom čase predstavovalo policajné riaditeľstvo, mohli podľa platného zákona o cestovných pasoch (Zákon o cestovních pasech z roku 1928, ktorý formálne platil až do roku 1949) žiadosti o pas zamietať.
Už v priebehu prevratu v roku 1948 komunistická moc v Československu uzavrela hranice, pričom zastavila vydávanie pasov a víz. Od 23. februára 1948 Ministerstvo vnútra ČSR viazalo možnosť použitia cestovných pasov vystavených predtým na vydanie osobitného povolenia na vycestovanie (česky jednorázová výjezdní povolení), čo bol počiatok tzv. vycestovacích doložiek (česky výjazdních doložek).RYCHLÍK, Jan: Devizové přísliby a cestování do zahraničí v období normalizace, s. 12.
Nový zákon o cestovných pasoch (č. 53/1949Zb.) prijatý na jar 1949 výslovne určoval, že na vydanie pasu nemajú občania právny nárok. V marci 1949 bolo zároveň prijaté vládne uznesenie, podľa ktorého nemali byť cesty do zahraničia na súkromné účely vôbec povoľované, o výnimkách rozhodovalo ministerstvo vnútra a v rokoch 1950 – 1953 Ministerstvo národnej bezpečnosti. Do roku 1953 nebolo možné súkromne cestovať do zahraničia, dokonca ani do komunistických krajín.
Železná opona sa na česko-slovenskej západnej hranici začala vytvárať prakticky už od roku 1948, ale skutočne nepriechodnou sa stala až v rokoch 1952 a 1953, aj ako reakcia na neustávajúce úteky cez hranicu. V rokoch 1952 až 1966 sa už železná opona tiahla od styku československej hranice s NDR a Poľskom až po Komárno (dunajský úsek strážila Dunajská pohraničná stráž).
V apríli 1966 bola zrušená vojsková ochrana hranice s NDR a dĺžka železnej opony v Česko-Slovensku bola potom až do jej likvidácie 926 kilometrov (tzv. západná hranica s NSR a Rakúskom)M. Pulec: Organizace a činnost ozbrojených pohraničních složek - Seznamy osob usmrcených na státních hranicích 1945–1989. V NDR prebehlo budovanie železnej opony o niečo neskôr, poslednou fázou v roku 1961 bola výstavba Berlínskeho múru, ktorý rozdelil mesto Berlín na dve časti.
Dobudovanie železnej opony podmienilo zmeny v cestovnom ruchu. Organizované zájazdy do komunistických krajín boli povolené až v roku 1956. Zájazdy do západných krajín boli zriedkavé a organizovali ich takmer výhradne pre podniky rezortných ministerstiev. Do roku 1965 platil zákon o cestovných dokladoch, ktorý ustanovoval, že na vydanie cestovného pasu nemá občan právny nárok. Výjazd do zahraničia bol možný len vtedy, ak bola k pasu pre jednotlivú cestu vydaná výjazdná doložka. Keďže československá mena nebola voľne zameniteľná, tak bolo nutné požiadať Štátnu banku československú o prídel devíz, na ktorý nebol právny nárok. O výjazdnú (vycestovacia) doložku bolo možné žiadať na pasovom oddelení a len s potvrdeným devízovým prísľubom.
Zakázané, hraničné a pohraničné pásmo V apríli 1950 bolo v prihraničnom území (kde pôsobila Pohraničná stráž) vyhlásené hraničné pásmo. Vonkajšiu hranicu tvorila hraničná čiara, vnútorná hranica vedúca pozdĺž najpoužívanejších ciest bola označená výstražnými tabuľkami. Vstup do tohto hraničného pásma bol možný len na povolenie. Od zotmenia do svitania v ňom bol zákaz pohybu mimo verejné komunikácie. V roku 1951 boli viaceré pohraničné okresy vyhlásené za pohraničné územie. Toto pohraničné územie sa delilo na tri pásma: zakázané (najbližšie k hraničnej čiare), hraničné a pohraničné.
thumb|Česko-slovenská ceduľa informujúca o vstupe do zakázaného pásma
Zakázané pásmo siahalo asi 2 kilometre od štátnej hranice. Jeho hranicu určoval veliteľ Pohraničnej stráže (ďalej PS) a vyhlasoval ho okresný národný výbor. Toto pásmo bolo vysídlené, pohyb v ňom bol povolený len príslušníkom PS. Vstup iných osôb povoľoval veliteľ jednotky PS a bol možný len v sprievode príslušníka PS.
thumb|Hraničné pásmo v obci Nová Kubice, 1967
Hraničné pásmo tiež určoval veliteľ PS a vyhlasoval okresný národný výbor. Jeho vnútorná hranica miestami siahala až 12 – do vnútrozemia. Vstup do tohto pásma bol len na zvláštne povolenie a povolenie na trvalý alebo prechodný pobyt, ktoré vydával oddiel Štátnej bezpečnosti v príslušnom pohraničnom okrese. Osoby, ktoré mali povolenie sa zdržiavať v hraničnom pásme, sa nesmeli od zotmenia do svitania pohybovať mimo verejné cesty a železnice. Do hĺbky asi od hranice boli z komunikácií odstránené všetky orientačné tabule. Z hraničného pásma boli vysťahovaní „nespoľahliví“ obyvatelia. O ich „spoľahlivosti“ rozhodovala komisia príslušného národného výboru. Komisie boli v priamom kontakte so zástupcami PS. Všetky budovy v zakázanom pásme, ktoré nemali prejsť pod správu Ministerstva vnútra alebo Ministerstva národnej obrany, boli určené na demoláciu. Demolačné práce boli skončené koncom 50. rokov.
V pohraničnom pásme neboli zvláštne obmedzenia pre obyvateľstvo. Toto územie bolo stanovené ako operačný priestor Pohraničnej stráže.
Hĺbka zakázaného a hraničného pásma stanovená začiatkom 50. rokov prestala byť postupne hospodársky únosná. Už v polovici 50. rokov sa robili určité čiastočné úpravy pásiem. Tie vyvrcholili v roku 1964 zrušením zakázaného pásma a zúžením hraničného pásma, ktoré bolo ponechané v rozsahu asi 1 – od hranice. Aj keď bolo zrušené hraničné pásmo vo svoje pôvodnej hĺbke, operačný priestor PS bol väčší. Taktici PS stanovili tzv. „pásmo prístupov“, ktoré siahalo do rôznej hĺbky pohraničných okresov.
Režim v hraničnom pásme