Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemiológie Immanuela Kanta – vymedzuje voči materializmu. Vznikol v druhej polovici 19. storočia a za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).
Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.
V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: Marburská škola a Bádenská škola.
Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus Eduarda Bernsteina (1850 – 1932), ako aj pre austromarxizmus Maxa Adlera (1873 – 1937). A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.
Vznik Samotný vznik novokantovstva v druhej polovici 19. storočia je potrebné vnímať predovšetkým na pozadí vážneho súdobého ideologického sporu medzi prírodnými vedami a náboženstvom. Prírodné vedy v tomto období postulovali absolútny primát matérie, v dôsledku čoho sa na duchovno ako také začalo hľadieť s dešpektom. Legitimita náboženského poznania bola systematicky spochybňovaná. Celý konflikt vyústil do generálneho útoku na koncept ducha v najširšom zmysle slova, čo napokon v roku 1854 vyvrcholilo v tzv. Spore o materializmus. Za akési „stelesnenie“ týchto názorových protikladov možno zaiste považovať dvoch nemeckých profesorov – göttingenského fyziológa Rudolfa Wagnera, ktorý považoval kresťanstvo za duchovný základ prírodných vied, a giessenského zoológa Carla Vogta, ktorý považoval existenciu tzv. „duchovných“ fenoménov len za jeden z dôsledkov štruktúry matérie. V nasledujúcich rokoch sa však spor o materializmus rozrástol až do podoby boja dvoch svetonázorov, k čomu v roku 1859 nepochybne prispelo aj Darwinovo epochálno dielo O pôvode druhov. Kresťanský svetonázor mal byť úplne nahradený radikálnym materialistickým svetonázorom.
Špekulatívna idealistická filozofia bola v čase prebiehajúceho sporu o materializmus v hlbokej kríze, čo bolo zaiste logickým dôsledkom celkového vývoja, ktorý napokon vyvrcholil v revolučných rokoch 1848/1849. Nepochybne, meruôsme roky pripravili pôdu pre nevídaný rozvoj prírodných vied a úspech s nimi spojeného materialistického svetonázoru, principiálne nezlučiteľného s, tým pádom prekonaným, špekulatívnym hegelovským systémom myslenia.
Novokantovstvo – de facto zvýhodnené aj tým, že sa nezaoberalo citlivými politickými otázkami, ale predovšetkým epistemiológiou – sa však tomuto materialistickému duchu doby postavilo na odpor. A tým pádom prekonalo nielen krízu idealistickej filozofie, ale aj radikálny materializmus ako taký. Novokantovská vedecko-teoretická metodika myslenia totiž – prostredníctvom svojej kritickej epistemiológie – relativizuje absolútny nárok materializmu. Novokantovstvo tak významnou mierou prispelo k upokojeniu či aspoň zmierneniu vyššie spomínaných svetonázorových sporov, následne na istý čas prenechaných akademickej pôde a napokon odložených ad acta.
Samotné prírodovedné poznanie nevylučuje existenciu skutočného, faktického duchovného poznania v najširšom zmysle slova. „Ducha“ zrejme nemožno odvodiť len z matérie. Počnúc Wilhelmom Windelbandom, zakladateľom bádenskej vetvy novokantovstva, sa tak začína presadzovať názor, že existuje „svet ducha“, popisovaný idiografickou vedou (nem. Geisteswissenschaft; duchovné resp. humanitné vedy, napr. história), a „svet prírody“, popisovaný nomotetickou vedou (nem. Naturwissenschaft; prírodné vedy). Z logiky tohto dodnes prevládajúceho názoru napokon vyplýva, že idiografická veda nemôže kolidovať s nomotetickou vedou, pretože sa líšia metodikami získavania poznatkov.
Kantovu filozofiu v prvej tretine 19. storočia úplne zatlačil do úzadia Hegelov idealizmus. Arthur Schopenhauer bol azda jediným filozofom, ktorý sa v tomto období – predovšetkým v diele Svet ako vôľa a predstava z roku 1819 – kriticko-kreatívne vysporadúval s gnozeológiou Immanuela Kanta. Faktom však zostáva, že Schopenhauerovej filozofii sa v týchto jej začiatkoch nedostalo nijakej väčšej pozornosti.
V roku 1832 – rok po Hegelovej smrti – publikoval Friedrich Eduard Beneke spis Kant a filozofické úlohy našej doby, ktorým v konečnom dôsledku podnietil návrat ku – v princípe kritickému – uvažovaniu o Kantovi. Spustil sa proces „znovuobjavovania“ Kantovej filozofie. V roku 1847 prednesie Christian Hermann Weisse reč s názvom „V akom zmysle sa dnes má nemecká filozofia znovu orientovať na Kanta“. Na Kanta sa veľmi často odvolával aj Jakob Friedrich Fries.
Predstavitelia Vlastný začiatok novokantovstva sa však spája až s osobnosťami ako Friedrich Albert Lange, Otto Liebmann, Eduard Zeller a Hermann von Helmholtz.
Lange vo svojom diele Dejiny materializmu z roku 1866 podrobil tézy materializmu detailnej, diferencovanej, no veľmi tvrdej a ráznej kritike.
Liebmann v spise Kant a epigóni z roku 1865 odmietol nemecký idealizmus a Herbartov realizmus, ako aj prírodovedný empirizmus, filozoficky reprezentovaný napríklad Friesom, a napokon i Schopenhauerovu transcendentálnu filozofiu. Liebmann v závere svojej knihy preto vyzýva: „Also muß auf Kant zurückgegangen werden!“ Musíme sa vrátiť späť ku Kantovi!
Helmholtz – významný nemecký prírodovedec, fyziológ a fyzik – sa v roku 1877 tiež postavil proti preceňovaniu materializmu nad rámec prírodovednej pracovnej hypotézy:Nezabúdajte, prosím, že aj materializmus je len metafyzickou hypotézou. Hypotézou, ktorá sa síce v oblasti prírodných vied ukázala byť veľmi plodná, no stále zostáva len hypotézou. Ak sa na hypotetickú povahu materializmu jednoducho zabudne, tak sa z materializmu stane dogma, ktorá sa môže stať prekážkou pokroku vedy a viesť k fanatickej intolerancii rovnako, ako iné dogmy. Takéto nebezpečenstvo hrozí vždy vtedy, keď sa niekto snaží popierať alebo skrývať realitu.Ďalšími vplyvnými postavami novokantovstva boli Kuno Fischer,Kuno Fischer sa koncom 60. rokoch 19. storočia dostal do sporu s významným predstaviteľom aristotelovského idealizmu, Friedrichom Adolfom Trendelenburgom (1802 – 1872), ohľadom interpretácie Kantovej transcendentálnej estetiky. Trendelenburg totiž v roku 1869 publikoval spis Kuno Fischer und sein Kant (Kuno Fischer a jeho Kant), v ktorom verejne vyjadril svoj nesúhlas s Kunovými tézami. Fischer v roku 1870 zareagoval dielom Anti-Trendelenburg. Filozofickú pozíciu F. A. Trendelenburga možno opísať nasledovne: Kant pre potreby svojej transcendentálnej estetiky postuloval, že priestor a čas sú apriornymi a intuitívnymi podmienkami každej skúsenosti. Z tohto však nemožno vyvodiť záver, že priestor a čas neexistujú aj objektívne, teda nezávisle od našej skúsenosti. Táto téza sa zvykne označovať ako Trendelenburgische Lücke (Trendelenburgova medzera), resp. „opomenutá alternatíva“ alebo „tretia možnosť“.
Táto filozofická dišputa, ktorá vošla do dejín filozofie pod názvom Fischer-Trendelenburg-Debatte, podnietila v roku 1871 Hermanna Cohena k napísaniu diela Kants Theorie der Erfahrung (Kantova teória skúsenosti), ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo novokantovskú filozofiu 20. storočia. Koniec koncov, kontroverzia Fischer-Trendelenburg a Cohenove práce mali vplyv aj na vznik Vaihingerovho monumentálneho diela Commentar zu Kants Kritik der reinen Vernunft (Komentár ku Kantovej Kritike čistého rozumu). historik filozofie, ktorý sa usiloval o syntézu kantovského kriticizmu s Fichteho idealizmom, a Jürgen Bona Meyer, autor diela Kantova psychológia z roku 1870.
V odbornej literatúre sa výraz (novo)kantovstvo (nem. (Neu)Kantianismus) používa približne od roku 1875.
V rámci novokantovstva možno rozoznávať dve významné filozofické školy: Marburská škola a Bádenská škola (tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola). Ostatných filozofov, ktorých síce nemožno priradiť k ani jednej z týchto škôl, no zároveň ich nemožno nepriradiť ku novokantovstvu ako takému, zaraďujeme vo všeobecnosti ku kriticizmu.
Marburská škola Zakladateľom výrazne matematicky a prírodovedne orientovanej Marburskej školy novokantovstva bol židovský filozof Hermann Cohen (1842 – 1918). Vo svetle Kantovej filozofie kritizoval Cohen predovšetkým psychologizmus. To, že existuje poznanie (nem. Wissen), ktoré je nezávislé od psyché, je podľa Cohena zrejmé už z toho, že matematika existuje v učebniciach nezávisle od subjektu. Poznanie resp. poznatky (nem. Erkenntnis) nie sú viazané výhradne na subjekt. Cohen bol spočiatku orientovaný výrazne filologicky, časom si však – samozrejme, so stálym zreteľom na Kanta – vytvoril samostatný filozofický systém, ktorý inklinoval skôr k idealizmu a za základ ľudského myslenia nepovažoval pojmy (nem. Begriffe), ale súdy (nem. Urteile).
Známy nemecký filozof Nicolai Hartmann (1882 – 1950) študoval filozofiu o. i. aj v Marburgu. Jeho myslenie v istých momentoch jasne svedčí práve o vplyve Marburskej školy novokantovstva.
Logickým základom exaktných vied sa venoval aj Paul Natorp (1854 – 1924). Odmietal existenciu vecí o sebe (známa Kantova téza o Ding an sich), ako aj existenciu od rozumu resp. rozvažovania (nem. Verstand) nezávislých názorov (nem. Anschauung).
K Marburskej škole sa radia o. i. aj Karl Vorländer (1860 – 1928), ktorý sa venoval predovšetkým filozofii dejín a marxizmu, Rudolf Stammler (1856 – 1938), ktorý sa zaoberal hlavne právnou filozofiou a ďalšími sociálnymi otázkami, alebo Walther Schücking (1875 – 1935), odborník na medzinárodné právo, ktorý vychádzal z Kantovho chápania mieru a výrazne ovplyvnil vývoj medzinárodného mierového práva (nem. Friedensvölkerrecht) ako aj ústavného práva v 20. storočí.
Nemecký filozof Ernst Cassirer (1874 – 1945) bol zaiste naklonený filozofickej tradícii Marburskej školy, no na strane druhej sa výberom tém – filozofia jazyka, problematika významu (nem. Bedeutung), filozofia kultúry resp. tzv. filozofia symbolických foriem – radí skôr k typickým predstaviteľom filozofie 20. storočia. Vzťah ku svetu (nem. Bezug zur Welt) sa podľa Cassirera nerealizuje len prostredníctvom kategórií, ale prostredníctvom rôznych iných symbolických foriem, akými sú napríklad jazyk, náboženstvo, umenie, technika, dejiny či právo.
Rumunská filozofka Alice Voinescu rod. Steriade (1885 – 1961) sa tiež zvykne považovať za predstaviteľku Marburskej školy. V rokoch 1911 až 1912 študovala u Cohena a Natorpa. Vo svojej dizertačnej práci, ktorú obhájila na parížskej Sorbonne, sa venovala explicitne filozofii Marburskej školy. Mimochodom, bola to prvá Rumunka, ktorá získala doktorát z filozofie. Neskôr publikovala predovšetkým v oblasti estetiky a divadelných dejín.
Bádenská škola Bádenská škola novokantovstva, tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola, sa na rozdiel od Marburskej školy zameriavala na filozofiu hodnôt. Hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli Wilhelm Windelband (1848 – 1915) a Heinrich Rickert (1863 – 1936).
Windelband považoval filozofiu predovšetkým za náuku o všeobecných hodnotách (nem. allgemeingültige Werte) – o pravde v myslení, dobre vo vôli a konaní, kráse v cítení. Windelband videl principiálny rozdiel medzi prírodnými vedami (nem. Naturwissenschaft) a históriou (ako najtypickejšou z tzv. Geisteswissenschaft; viď vyššie). „Rozumieť Kantovi“ znamená podľa Windelbanda „nebáť sa ho prekročiť“.
Rickert zdôrazňoval rozdiel medzi Kulturwissenschaft (slov. kultúrne štúdiá) a Naturwissenschaft (slov. prírodné vedy). Okrem iného rozvinul aj vlastnú axiológiu.
Kriticizmus