Nežná revolúcia (; 17. november29. december 1989) je názov pre nekrvavé udalosti, ktorých dôsledkom bolo odstránenie komunistického režimu v Česko-Slovensku. Iniciátormi boli študenti, ku ktorým sa pridali najprv výtvarníci, herci a divadelníci a postupne ostatné skupiny obyvateľstva. Na Slovensku bola vytvorená Verejnosť proti násiliu a v Česku Občianske fórum. Po brutálnom zásahu polície v piatok 17. novembra proti študentom na pražskej Národnej triede študenti na všetkých vysokých školách od 21. novembra štrajkovali. V Bratislave študenti zorganizovali protestnú demonštráciu už vo štvrtok 16. novembra. 27. novembra sa uskutočnil dvojhodinový generálny štrajk. 7. decembra 1989 po rezignácii komunistickej federálnej vlády bola 10. decembra vymenovaná nová vláda a prezident Gustáv Husák podal demisiu. 28. decembra 1989 Federálne zhromaždenie zvolilo za svojho predsedu Alexandra Dubčeka a 29. decembra 1989 bol za prezidenta ČSSR zvolený Václav Havel. Prvé slobodné parlamentné voľby sa uskutočnili v júni 1990.
Politická situácia v Česko-Slovensku
Komunistická strana získala moc v krajine prevratom vo februári 1948. Žiadne oficiálne opozičné politické strany počas „vlády jednej strany“ neboli povolené. Odlišne zmýšľajúci občania a najmä aktívni odporcovia – disidenti boli prenasledovaní tajnou políciou (Štátna bezpečnosť – ŠtB). Široká verejnosť sa tak bála otvorene podporovať disidentov zo strachu z prepustenia z práce alebo vyhodenia zo školy alebo inej perzekúcie. Cenzúra označovala niektoré diela (spisovateľov, filmy alebo iné formy umenia) ako majúce „negatívny postoj k socializmu“ a tým pádom boli zakázané. Na „čiernu listinu“ sa však mohli dostať nielen diela ale aj osoby a to pre svoje názory a postoje (podpora politiky Alexandra Dubčeka v priebehu Pražskej jari, nesúhlas s vojenskou okupáciou z roku 1968 a následnou normalizáciou, náboženské presvedčenie, neúčasť na voľbách, podpis Charty 77) ale aj pre svoj pôvod (dieťa bývalého podnikateľa, kulaka, nekomunistického politika) alebo preto, že rodinní príslušníci emigrovali na „Západ“. Tieto pravidlá bolo možné presadzovať a kontrolovať, pretože všetky školy, médiá a podniky patrili štátu a boli riadené politickými nominantmi Komunistickej strany (tzv. nomenklatúra).
Okrem politických boli obmedzované aj iné slobody. Obyčajní ľudia nemohli slobodne vycestovať do väčšiny krajín. Museli mať tzv. „devízový prísľub“ (prísľub, že banka žiadateľovi predá valuty cudzej meny v stanovenom limite) a „cestovnú doložku“ (potvrdenie získané v podstate od Štátnej bezpečnosti na základe vyjadrení nadriadených, zamestnávateľa, orgánov komunistickej strany a pod.), ktoré mali zaručiť, že sú „dôveryhodní“ a neutečú na „Západ“. Takzvaným nespoľahlivým sa zákaz vycestovania odôvodňoval, tým že ich vycestovanie „nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR“. Pre zabránenie odlivu takzvanej „tvrdej meny“ existovala sieť predajní TUZEX so 170 pobočkami, v ktorej sa dalo nakupovať len za valuty alebo za „bony“, nie však za koruny.
Nesloboda, strnulosť a všeobecný nedostatok, spolu s pocitom, že ľudia žijú vnútri „koncentračného tábora“ (ostnaté drôty, psy, vojaci so samopalmi na hraniciach) viedli mnohých buď k rezignácii alebo emigrácii alebo protestom najprv slabo organizovaných jednotlivcov a skupín, neskôr ku vzniku opozičných organizácií ako napríklad Charta 77.
Aj vplyvom studenej vojny a ostatných globálnych okolností sa extenzívny ekonomický rast v 80. rokoch 20. storočia u nás zastavil. Nový (od roku 1985) generálny tajomník ÚV KSSZ Michail Gorbačov v narastajúcej systémovej krízy sovietskeho impéria proklamoval demokratizačnú reformu systému. V Sovietskom zväze presadzoval „prestavbu“ (perestrojka) a zásadu „otvorenosti“ (glasnosť), čo vytváralo tlak aj na komunistické strany v iných socialistických krajinách. KSČ sa oficiálne k svojmu sovietskemu vzoru hlásila, ale prakticky sa vedenie strany tieto procesy snažilo brzdiť. Perestrojka v komunistickom Česko-Slovensku v podstate neexistovala, pretože žiadne zásadné zmeny sa neuskutočnili. Reformný potenciál KSČ bol zásadným spôsobom oslabený opakovanými čistkami nazvanými „normalizácia“, ktorá prebiehala po roku 1968. Vedenie KSČ sa pohybovalo v bludnom kruhu a len stereotypne po sovietskom vzore hovorilo neustále o nutnosti perestrojkových reforiem. Počas návštevy Československa v apríli 1987 prišiel Gorbačov s manželkou Raisu do Bratislavy, kde ich vítal Husák. Ten sa vraj chcel Gorbačovovi vzdať funkcií ale z funkcie tajomník ÚV KSČ odstúpil až v decembri 1987 keď ho vytlačil Jakeš. Zmeny na špičke mocenskej pyramídy pre bežného občana nepredstavovali žiadnu výraznejšiu zmenu k lepšiemu. Naopak, v podobe Jakešovho presláveného prejavu, v ktorom sa sám seba prirovnal k osamelému kolu v plote (kůl v plotě) na Červenom Hrádku v júli 1987 symbolizovali skôr pokračujúci úpadok.
V rovnakom čase, 4. júna 1987 vyšla v Bratislave brožúra Bratislava/nahlas. Napriek tomu, že obsahovala odborné informácie o ochrane životného prostredia, stala sa predmetom aj politického diskurzu. Kríza v spoločnosti bola čoraz viditeľnejšia a nahromadené problémy bolo ťažko skrývať. Václav Havel označil túto iniciatívu za slovenskú obdobu Charty 77.
Prejavy nespokojnosti rástli od spontánnych prejavov do organizovaných manifestácií. Od decembra 1987 sa v českých mestách odohralo viacero pouličných demonštrácií. Veľký ohlas mala sviečková manifestácia v Bratislave, ktorú 25. marca 1988 Štátna bezpečnosť brutálne rozohnala.
12. októbra 1988 Ladislav Adamec (ktorý sa chcel profilovať do úlohy československého Gorbačova) nahradil vo funkcii predsedu federálnej vlády Lubomíra Štrougala. V kľúčových pozíciách však zostalo mnoho dogmatikov spätých s okupáciou v roku 1968 a následnými rokmi normalizácie. Postoj k perestrojke rozdelil politikov do skupín a názorových prúdov. Viditeľnou bola skupina dogmatikov, odmietajúcich prestavbu a zdôrazňujúcich „československé špecifiká pri prijímaní perestrojky“. Do tejto skupiny patrila väčšina politikov na najvyšších postoch, spojených s okupáciou Československa v roku 1968 na čele s V. Biľakom. Husák patril skôr ku skupine opatrne podporujúcej prestavbu. Do najvyšších straníckych funkcií v ÚV KSČ bol v apríli 1989 kooptovaný vedúceho tajomníka Mestského výboru KSČ v Prahe Miroslav Štěpán, ktorý bol verejne profilovaný ako dynamický, reformne orientovaný politik ovplyvnený sovietskou perestrojkou. (O obľube komunistických politikov rôznych zameraní svedčí, že 10 dní po revolúcii, 26. novembra 1989 predstavitelia OF precizovali mená „najskompromitovanejších politikov“ na tri: Gustáv Husák, Alois Indra a Miroslav Štěpán).
Gorbačov 8. decembra 1988 ohlásil na pôde OSN jednostranné početné zníženie stavu sovietskych vojsk vo východnej Európe o pol milióna vojakov. Zároveň oznámil zámer stiahnuť z územia Česko-Slovenska, NDR a Maďarska do roku 1991 šesť tankových divízií. Spojené štáty vzápätí prijali balík hospodárskej pomoci pre Poľsko a Maďarsko, vrátane reštrukturalizácie ich zahraničného dlhu, pôžičiek na podporu súkromného podnikania a opatrení na oživenie obchodu s USA.
Nasledovala pražská demonštrácia z 21. augusta 1988 (20. výročie okupácie) a séria nepokojov v centre Prahy v januári 1989 k pripomenutiu 20. výročia upálenia sa Jana Palacha (tzv. Palachov týždeň začal 15. januára).
V júni 1989 zverejnila Charta 77 petíciu Niekoľko viet (Několik vět), ktorá okrem iného požadovala prepustenie politických väzňov, slobodnú diskusiu o roku 1968 alebo rešpektovanie požiadaviek veriacich. Podpisovú petíciu inicioval Václav Havel po svojom prepustení z väzenia. Od júna do novembra 1989 Niekoľko viet podpísalo okolo 40 tisíc osôb. Havel predpokladal, že rozhodujúce udalosti sa odohrajú v decembri 1989, pretože Deň ľudských práv sa oslavuje 10. decembra na počesť prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv.
Predstavitelia nezávislých iniciatív, ako sa samy označovali opozičné orientované disidentské skupiny, navrhovali založenie „koordinačného výboru“, ktorý mal následne začať rokovania so zástupcami vládnuceho režimu o ďalšom vývoji. Tento variant presadzovali najmä aktivisti Demokratickej iniciatívy a zástupcovia Obrody (Klub za socialistickú prestavbu). Proti boli zástupcovia Hnutia za občiansku slobodu, ktorého zakladajúci program (zverejnený v októbri 1988 pod názvom „Demokracia pre všetkých!“) obsahoval už výrazne politické požiadavky, vrátane zrušenia vedúcej úlohy komunistickej strany, usporiadanie slobodných volieb a povolenie súkromného vlastníctva. Havel a jeho spolupracovníci v atmosfére po páde Berlínskeho múru (9. novembra 1989) pripravovali na december veľkú demonštráciu, kde sa mali zísť signatári petície „Niekoľko viet“. Ich cieľom bolo donútiť komunistické vedenie k rokovaniu za okrúhlym stolom.
Najznámejší slovenský signatár Niekoľko viet Milan Kňažko sa v októbri 1989 dokonca otvoreným listom vzdal titul zaslúžilý umelec. Na Slovensku vtedy kolovala petícia za oslobodenie zadržaných slovenských signatárov Charty 77, neformálne označovaných Bratislavská päťka, ktorých v auguste 1989 zadržala polícia.
Situácia v susedných krajinách sovietskeho bloku
Poľsko V roku 1980 vznikli v Poľsku nezávislé odbory Solidarita, ktoré prerástli v spoločenské hnutie, ktoré viedlo až k pádu komunistickej vlády v Poľsku. Na jar 1989 komunistická strana pristúpila na usporiadaní "poloslobodných" volieb. Drvivé víťazstvo Solidarity v druhom kole v júni 1989 nakoniec viedlo k vytvoreniu širokej vlády na čele s prvým nekomunistickým premiérom v histórii sovietskeho bloku.
Maďarsko Éra „gulášového komunizmu“ sa v Maďarsku skončila, keď J. Kádár odstúpil z vedenia strany v máji 1988. Jeho nástupca Károly Grósz dostal od Gorbačova zelenú „vnútorné zmeny sú výhradne vaša vec“. V marci 1989 opatrná Budapešť informovala Gorbačova o zámere odstrániť z hraníc s Rakúskom „železnú oponu“. Aj v tomto prípade dostali odpoveď: „V tom nevidíme problém.“ V marci 1989 vláda vyhlásila výročie začiatku maďarskej revolúcie (18481849) za štátny sviatok. Na opozičnú demonštráciu v Budapešti prišlo vtedy 75 000 ľudí. Na symbolickom pohrebe bývalého premiéra a vodcu Maďarského povstania Imre Nagya, ktorý bol popravený v roku 1958, prišlo na Námestie hrdinov 16. júna 1989 250 až 300 tisíc ľudí. Posledný rečník, vtedy 26 ročný Viktor Orbán, v priamom televíznom prenose verejne žiadal: "Treba okamžite začať rokovania o odchode sovietskych vojsk z Maďarska a skoncovať s komunizmom“. Postupné preberanie moci malo v Maďarsku formu Rozhovorov pri okrúhlom stole, ktoré začali 22. apríla 1989 a skončili podpísaním dohody 18. septembra 1989. Dôsledkom boli zmeny zákonov a ústavy smerujúce k demokratickej spoločnosti a slobodným voľbám. Komunisti premenovali svoju stranu na „maďarskú socialistickú“ a 23. októbra 1989 vyhlásil predseda maďarského parlamentu zánik ľudovej republiky (socialistického štátu) a vznik novej, slobodnej, demokratickej a nezávislej Maďarskej republiky.
NDR V letných mesiacoch roka 1989 sa na veľvyslanectve Nemeckej spolkovej republiky (Západného Nemecka) v Prahe zhromaždilo veľké množstvo utečencov z NDR (Východného Nemecka). Po rokovaniach bolo vypravených niekoľko vlakov, ktoré ich dopravili do Západného Nemecka. Po otvorení hraníc v Maďarsku do Rakúska (od 2. mája 1989) nemeckí utečenci v júni 1989 prebiehali cez hranice tadiaľto. Režim vo Východnom Nemecku skolaboval po tom, čo 7. novembra 1989 boli hranice otvorené úplne a 9. novembra padol Berlínsky múr. Krátko nato odstúpila východonemecká komunistická vláda.
Česko-Slovensko a sovietske problémy Česko-Slovensko bolo teda poslednou krajinou v strednej Európe, ktoré zostávalo pod priamym vplyvom vtedy ešte komunistického Sovietskeho zväzu.