Ľudovít Napoleon Bonaparte (vlastným menom Charles Louis Napoléon Bonaparte resp. ako cisár Napoleon III., franc. Napoléon III) (* 20. apríl 1808, Paríž, Francúzsko – † 9. január 1873, Chislehurst, Spojené kráľovstvo) bol synovcom Napoleona I. a bratrancom Napoleona II., a bol prvým francúzskym prezidentom v rokoch 18481852 a posledný francúzsky panovník v rokoch 18521870. Založil druhé francúzske cisárstvo a bol jeho jediným cisárom až do porážky francúzskej armády a jeho zajatia Pruskom a jeho spojencami vo francúzsko-pruskej vojne v roku 1870. Pracoval na modernizácii francúzskeho hospodárstva, prestavbe centra Paríža, rozšíril francúzske zámorské impérium a zapojil sa do krymskej vojny a druhej talianskej vojny za nezávislosť.
Napoleon III. nariadil veľkú prestavbu Paríža, ktorú vykonal jeho prefekt Seiny barón Georges Eugène Haussmann, a začal podobné projekty verejných prác v Marseille, Lyone a ďalších francúzskych mestách. Modernizoval francúzsky bankový systém, rozšíril a konsolidoval francúzsky železničný systém a urobil francúzske obchodné námorníctvo druhým najväčším na svete. Podporoval výstavbu Suezského prieplavu a založil moderné poľnohospodárstvo, ktoré ukončilo hladomor vo Francúzsku a urobilo z Francúzska poľnohospodárskeho vývozcu. Napoleon III. dojednal dohodu o voľnom obchode z roku 1860 s Britániou a podobné dohody s ostatnými európskymi obchodnými partnermi Francúzska. Sociálne reformy zahŕňali právo francúzskych pracovníkov na štrajk a právo na organizáciu. Do Sorbonne boli prijaté prvé študentky a rozšírili sa možnosti vzdelávania žien, ako aj zoznam požadovaných predmetov na verejných školách.
V zahraničnej politike sa Napoleon III. snažil opätovne potvrdiť francúzsky vplyv v Európe a na celom svete. Bol zástancom zvrchovanosti ľudu a nacionalizmu. V Európe sa spojil s Britániou a počas krymskej vojny (18531856) porazil Rusko. Jeho režim pomohol zjednoteniu Talianska porazením rakúskeho cisárstva v období francúzsko-rakúskej vojny a neskôr ako odloženú odmenu pripojil Savojsko a grófstvo Nice. Jeho sily zároveň bránili pápežský štát proti anexii Talianskom. Bol tiež priaznivo naklonený voči zjednoteniu podunajských kniežatstiev (24. januára 1859), čoho výsledkom bolo vytvorenie moderného štátu Rumunska. Napoleon III. zdvojnásobil oblasť francúzskeho zámorského impéria v Ázii, Tichomorí a Afrike. Na druhej strane francúzska intervencia v Mexiku, ktorej cieľom bolo vytvorenie druhej mexickej ríše pod francúzskou ochranou, skončila celkom neúspechom.
Od roku 1866 musel Napoleon čeliť rastúcej sile Pruska, pretože jeho kancelár Otto von Bismarck usiloval o nemecké zjednotenie pod pruským vedením. V júli 1870 Napoleon vstúpil do francúzsko-pruskej vojny bez spojencov a s podradnými vojenskými silami. Francúzska armáda bola rýchlo porazená a Napoleon III. bol zajatý v bitke pri Sedane. V Paríži bola vyhlásená tretia francúzska republika a Napoleon odišiel do vyhnanstva v Anglicku, kde zomrel v roku 1873.
Detstvo a rodina Charles-Louis Napoleon Bonaparte, neskôr známy ako Ľudovít Napoleon a potom Napoleon III., sa narodil v Paríži v noci 19. alebo 20. apríla 1808. Jeho otec bol Ľudovít Bonaparte, mladší brat Napoleona Bonaparteho, ktorý urobil Ľudovíta kráľom Holandska od roku 1806 do roku 1810. Jeho matkou bola Hortense de Beauharnais, jediná dcéra Napoleonovej manželky Joséphine de Beauharnais z prvého manželstva s Alexandrom de Beauharnais. Cisárovná Joséphine navrhla manželstvo ako spôsob, ako vyprodukovať dediča cisára, ktorý súhlasil, pretože Joséphine bola vtedy bezdetná. Ľudovít sa oženil s Hortense, keď mal dvadsaťštyri rokov a ona mala devätnásť rokov. Mali ťažký vzťah a žili spolu iba po krátku dobu. Ich prvý syn Napoleon Karol Bonaparte zomrel v roku 1807 a – hoci sa odlúčili a rodičia mali zdravého druhého syna Napoleona Ľudovíta Bonaparteho – rozhodli sa mať tretie dieťa. V júli 1807 na chvíľu uzavreli manželstvo v Toulouse a Ľudovít sa narodil predčasne, dva týždne pred deviatym mesiacom. Nepriatelia Ľudovíta Napoleona, vrátane Victora Huga, šírili klebety, že bol dieťaťom iného otca, ale väčšina historikov dnes súhlasí s tým, že bol legitímnym synom Ľudovíta Bonaparteho.
Charles-Louis (Napoleon III.) bol pokrstený 5. novembra 1810 v zámku Fontainebleau, pričom jeho kmotrom bol cisár Napoleon a jeho kmotrou cisárovná Marie-Louise. Jeho otec zostal preč, opäť oddelený od Hortense. Vo veku siedmich rokov navštívil Ľudovít Napoleon svojho strýka v paláci Tuileries v Paríži. Napoleon ho zdvihol k oknu a videl vojakov vychádzajúcich na nádvorí Carrousel pod nimi. Naposledy videl svojho strýka s rodinou v Château de Malmaison, krátko pred odchodom Napoleona do bitky pri Waterloo.
Všetci členovia dynastie Bonaparte boli nútení ísť do vyhnanstva po porážke Napoleona v bitke pri Waterloo a po obnovení monarchie Bourbonovcami vo Francúzsku. Hortense a Ľudovít Napoleon sa presťahovali z Aixu do Bernu, do Bádenu a nakoniec do domu pri jazere v Arenenbergu vo švajčiarskom kantóne Thurgau. Časť svojho vzdelania získal v Nemecku na gymnáziu v Augsburgu (Bavorsko). Výsledkom bolo, že po zvyšok jeho života mala jeho francúzština mierny, ale počuteľný nemecký prízvuk. Jeho domácim učiteľom bol Philippe Le Bas, horlivý republikán a syn revolucionára a blízkeho priateľa Robespierra. Le Bas ho učil francúzsku históriu a radikálnu politiku.
Romantický revolucionár (1823 – 1835) Keď mal Ľudovít Napoleon pätnásť rokov, Hortense sa presťahovala do Ríma, kde mali vilu Bonapartes. Trávil svoj čas učením sa taliančiny, skúmaním starodávnych ruín a učením umenia zvádzania a romantických záležitostí, ktoré často používal vo svojom neskoršom živote. Stal sa priateľom francúzskeho veľvyslanca Françoisa-Reného de Chateaubrianda, otca romantizmu vo francúzskej literatúre, s ktorým zostal mnoho rokov v kontakte. Zišiel sa so svojím starším bratom Napoleonom Ľudovítom a spoločne sa zapojili do karbonárskych tajných revolučných spoločností bojujúcich proti rakúskej nadvláde nad severným Talianskom. Na jar roku 1831, keď mal dvadsaťtri rokov, začala rakúska a pápežská vláda ofenzívu proti karbonárom a dvaja bratia, hľadaní policajtmi, boli nútení utiecť. Počas ich úteku Napoleon Ľudovít dostal osýpky a 17. marca 1831 zomrel v náručí svojho brata. Hortense sa pripojila k svojmu synovi a spoločne sa skrývali pred políciou a rakúskou armádou až sa nakoniec dostali k francúzskym hraniciam.
Hortense a Ľudovít Napoleon cestovali inkognito do Paríža, kde starý režim kráľa Karola X. práve padol a bol nahradený liberálnejším režimom kráľa Ľudovíta Filipa I. Do Paríža prišli 23. apríla 1831 a rezervovali si miesto pod menom „Hamilton“ v hoteli du Holland na Place Vendôme. Hortense napísala výzvu kráľovi so žiadosťou o pobyt vo Francúzsku a Ľudovít Napoleon sa ponúkol na dobrovoľnú prácu ako obyčajný vojak vo francúzskej armáde. Nový kráľ súhlasil, že sa tajne stretne s Hortense; Ľudovít Napoleon mal horúčku a nepripojil sa k nim. Kráľ nakoniec súhlasil, že Hortense a Ľudovít Napoleon môžu zostať v Paríži, pokiaľ by bol ich pobyt krátky a inkognito. Ľudovítovi Napoleonovi bolo povedané, že sa môže pripojiť k francúzskej armáde, ak by si jednoducho zmenil svoje meno, čo rozhorčene odmietol urobiť. Hortense a Ľudovít Napoleon zostali v Paríži až do 5. mája, do desiateho výročia smrti Napoleona Bonaparteho. Prítomnosť Hortense a Ľudovíta Napoleona v hoteli sa stala známou a na námestí Vendôme pred hotelom sa uskutočnila verejná demonštrácia smútku za cisárom. V ten istý deň dostali príkaz opustiť Paríž. Na chvíľu išli do Británie a potom späť do vyhnanstva vo Švajčiarsku.
Raná dospelosť
Bonapartistické nástupníctvo a filozofia Bonapartizmu Už od pádu Napoleona v roku 1815 existovalo vo Francúzsku bonapartistické hnutie, ktoré dúfalo, že sa Bonaparte vráti na trón. Podľa zákona o dedení, ktorý ustanovil Napoleon I., prešiel nárok najprv na jeho vlastného syna. Tento dedič, známy ako Napoleon II., žil vo virtuálnom väzení na viedenskom dvore pod titulom vojvoda z Reichstadtu. Ďalším v rade bol najstarší brat Napoleona I. Jozef Bonaparte (17681844), za ktorým nasledoval Ľudovít Bonaparte (17781846), no ani Jozef, ani Ľudovít nemali záujem o opätovný vstup do verejného života. Keď vojvoda z Reichstadtu zomrel v roku 1832, Ľudovít Napoleon sa stal de facto dedičom dynastie.
V exile so svojou matkou vo Švajčiarsku sa zapísal do švajčiarskej armády, trénoval sa na to, aby sa stal dôstojníkom a napísal príručku delostrelectva (jeho strýko Napoleon Bonaparte sa preslávil ako dôstojník delostrelectva). Ľudovít Napoleon tiež začal písať o svojej politickej filozofii – pretože, ako navrhol Herbert Albert Laurens Fisher, „program cisárstva nebol improvizáciou vulgárneho dobrodruha“, ale výsledkom hlbokej reflexie napoleonskej politickej filozofie a jej prispôsobenia zmenili domácu a medzinárodnú scénu. Svoje Rêveries politiques alebo „politické sny“ publikoval v roku 1833 vo veku 25 rokov, v roku 1834 nasledovali Considérations politiques et militaires sur la Suisse („Politické a vojenské úvahy o Švajčiarsku“), v roku 1839 nasledovalo Les Idées napoléoniennes („Napoleonove myšlienky “), prehľad jeho politických ideí, ktorý bol publikovaný v troch vydaniach a nakoniec preložený do šiestich jazykov. Svoju doktrínu založil na dvoch myšlienkach: všeobecné volebné právo a primát národného záujmu. Vyzval na „monarchiu, ktorá získa výhody republiky bez nepríjemností“, režim „silný bez despotizmu, slobodný bez anarchie, nezávislý bez dobývania“. náhľad|Ľudovít Napoleon v čase jeho neúspešného prevratu v roku 1836.
Neúspešný prevrat a vyhnanstvo v Londýne (1836 – 1840) „Verím,“ napísal Louis Napoleon, „že čas od času sú stvorení muži, ktorých nazývam dobrovoľníkmi prozreteľnosti, v ktorých rukách sú osudy ich krajín. Verím, že som jedným z tých mužov. Ak sa mýlim, zbytočne zahyniem. Ak mám pravdu, prozreteľnosť ma postaví do pozície, aby som mohol plniť svoje poslanie.“ Keď bol v Paríži, videl ľudové nadšenie pre Napoleona Bonaparta a bol presvedčený, že ak by pochodoval do Paríža, ako to Napoleon Bonaparte urobil v roku 1815 počas Sto dní, Francúzsko by povstalo a pripojilo sa k nemu. Začal plánovať puč proti kráľovi Ľudovítovi Filipovi.náhľad|Ľudovít Napoleon zahájil svoj neúspešný prevrat v Štrasburgu v roku 1836.|alt=|vľavoPlánoval začiatok povstania v Štrasburgu. Plukovník pluku bol získaný pre túto vec. 29. októbra 1836 prišiel Ľudovít Napoleon do Štrasburgu v uniforme delostreleckého dôstojníka a získal zhromaždený pluk na svoju stranu. Prefektúra bola obsadená a prefekt bol zatknutý. Bohužiaľ pre Ľudovíta Napoleona generál veliaci posádke utiekol a povolal lojálny pluk, ktorý obkľúčil vzbúrencov. Vzbúrenci sa vzdali a Ľudovít Napoleon utiekol späť do Švajčiarska.
Cestovanie Kráľ Ľudovít Filip požadoval, aby ho švajčiarska vláda vrátila do Francúzska, no Švajčiari zdôraznili, že je švajčiarskym vojakom a občanom a preto ho odmietali odovzdať. Ľudovít Filip odpovedal vyslaním armády na švajčiarske hranice. Ľudovít Napoleon poďakoval svojim švajčiarskym hostiteľom a dobrovoľne opustil krajinu. Ostatní vzbúrenci boli súdení v Alsasku a všetci boli oslobodení.
Ľudovít Napoleon cestoval najprv do Londýna, potom do Brazílie a potom do New Yorku. Presťahoval sa do hotela, kde stretol elitu newyorskej spoločnosti a spisovateľa Washingtona Irvinga. Keď cestoval, aby si viac prezrel Spojené štáty, dostal hlásenie, že jeho matka je veľmi chorá. Ponáhľal sa čo najrýchlejšie späť do Švajčiarska. Do Arenenbergu dorazil včas, aby bol so svojou matkou 5. októbra 1837, kedy zomrela. 11. januára 1838 bola nakoniec pochovaná v Reuile vo Francúzsku vedľa svojej matky, no Ľudovít Napoleon sa nemohol zúčastniť, pretože nemal povolenie na vstup do Francúzska.