Ruská ríša alebo Ruské impérium (; doslova: „Ruské cisárstvo“; pred reformou pravopisu ) bol štátny útvar, resp. názov Ruska v rokoch 1721 – 1917 (v rokoch 1721 – 1906 presnejšie Všeruská ríša/Všeruské impérium; 1906 – 1917 aj Ruský štát). V slovenčine sa používa aj neformálny názov cárske Rusko.
Impérium sa rozprestieralo na väčšine severnej Eurázie. Na vrchole svojej moci na konci 19. storočia zaberalo približne 22 800 000 km2, čo je zhruba jedna šestina svetovej pevniny, čím sa stalo treťou najväčšou ríšou v dejinách, hneď za Britským impériom a Mongolskou ríšou. V rokoch 1799 až 1867 kolonizovalo aj Aljašku. Sčítanie ľudu z roku 1897, jediné, ktoré impérium vykonalo, zaznamenalo 125,6 milióna obyvateľov s výraznou etnickou, jazykovou, náboženskou a socioekonomickou rozmanitosťou.
Od 10. do 17. storočia vládla Rusku šľachtická vrstva známa ako bojari, nad ktorou stál cár, absolútny monarcha. Základy Ruskej ríše položil Ivan III., ktorý vládol v rokoch 1462 až 1505, výrazne rozšíril svoje panstvo, založil centralizovaný ruský národný štát a zabezpečil nezávislosť od Tatárov. Jeho vnuk Ivan IV. (15331584) sa v roku 1547 stal prvým ruským panovníkom, ktorý bol korunovaný za cára celého Ruska. V rokoch 1550 až 1700 sa ruský štát rozrástol v priemere o 35 000 km2 ročne. Peter Veľký premenil cárstvo na impérium a viedol početné vojny, ktoré urobili z rozsiahlej ríše významnú európsku veľmoc. Presťahoval ruské hlavné mesto z Moskvy do nového modelového mesta Petrohradu a viedol kultúrnu revolúciu, ktorá zaviedla moderný, vedecký, racionalistický a západne orientovaný systém. Katarína Veľká (17621796) dohliadala na ďalšiu expanziu ruského štátu prostredníctvom dobývania, kolonizácie a diplomacie, pričom pokračovala v Petrovom modernizačnom kurze. Alexander I. (18011825) pomohol poraziť militaristické ambície Napoleona a následne založil Svätú alianciu, ktorej cieľom bolo zabrániť šíreniu sekularizmu a liberalizmu v Európe. Rusko sa ďalej rozširovalo na západ, juh a východ, čím posilnilo svoju pozíciu európskej veľmoci. Jeho víťazstvá v rusko-osmanských vojnách boli neskôr zastavené porážkou v krymskej vojne (18531856), čo viedlo k obdobiu reforiem a expanzie v strednej Ázii. Alexander II. (18551881) inicioval početné reformy, z ktorých najvýznamnejšou bolo oslobodenie všetkých 23 miliónov nevoľníkov v roku 1861.
Na začiatku 19. storočia sa územie Ruska tiahlo od Severného ľadového oceánu na severe po Čierne more na juhu a od Baltského mora na západe po Aljašku, Havajské ostrovy a Kaliforniu na východe. Do konca 19. storočia Rusko rozšírilo svoju kontrolu nad Kaukazom, väčšinou strednej Ázie a časťami severovýchodnej Ázie. Napriek rozsiahlym územným ziskom a postaveniu veľmoci ríša vstúpila do 20. storočia v nebezpečnom stave. Ničivý ruský hladomor zabil v rokoch 18911892 stovky tisíc ľudí a viedol k nespokojnosti obyvateľstva. Ako posledná zostávajúca absolútna monarchia v Európe, ríša zažila rýchlu politickú radikalizáciu a rastúcu popularitu revolučných myšlienok, ako bol komunizmus. Po ruskej revolúcii v roku 1905 schválil cár Mikuláš II. vytvorenie národného parlamentu, Štátnej dumy, hoci si naďalej zachoval absolútnu politickú moc.
Keď Rusko vstúpilo do prvej svetovej vojny na strane Dohody, utrpelo sériu porážok, ktoré ešte viac pobúrili obyvateľstvo proti cárovi. V roku 1917 vyvrcholili masové nepokoje medzi obyvateľstvom a vzbury v armáde februárovou revolúciou, ktorá viedla k abdikácii Mikuláša II., vytvoreniu dočasnej vlády a vyhláseniu republiky. Politická dysfunkcia, pokračujúca účasť vo všeobecne nepopulárnej vojne a rozšírený nedostatok potravín vyústili v júli do masových demonštrácií proti vláde.Wade, Rex A. (21 April 2005). The Russian Revolution, 1917. Cambridge University Press. ISBN 978-0-521-84155-9. Boľševici zvrhli republiku v októbrovej revolúcii a vyhlásili sovietsku republiku. Ich brestlitovský mier ukončil účasť Ruska vo vojne, ale napriek tomu čelili odporu rôznych frakcií známych pod spoločným názvom biele hnutie. Po víťazstve v ruskej občianskej vojne boľševici založili na väčšine ruského územia Sovietsky zväz, pričom Rusko bolo jednou zo štyroch európskych kontinentálnych ríš, ktoré spolu s Nemeckom, Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou zanikli v dôsledku prvej svetovej vojny.
Dejiny thumb|right|Rusko medzi rokmu 1682 a 1762.
Ruská ríša vznikla po vyhratej Severnej vojne a jej zakladateľom bol Peter I. Veľký (16821725). Územie Ruského impéria bolo absolutistickým štátom, s monarchistickým variantom vlády. S rozlohou a 181 537 800 obyvateľmi (údaj z roku 1916) bolo najväčším štátom, aký kedy bol na svete založený. Jeho územie siahalo od Severného ľadového oceánu na severe do Čierneho mora na juhu a od Baltského mora na západe do Tichého oceánu na východe krajiny.
18. storočie Reformy Petra I. z konca 17. storočia a začiatku prvej štvrtiny 18. storočia mali veľký vplyv na sociálno-ekonomický a kultúrny rozvoj krajiny. Príkladom pre takéto reformy bolo Petrovi I. absolutistické Švédsko. Víťazstvom v Severnej vojne (17001721) získalo Rusko prístup k Baltskému moru.
Karélia a Livónsko boli znova pod mocou panovníka Petra I. Veľkého, ktorý 27. mája 1703 na brehu rieky Neva založil mesto Petrohrad – v rokoch 17081918 hlavné mesto Ruska. Po jeho smrti v roku 1725 nastáva v období rokov 17251801 tzv. obdobie palácových prevratov.
Počas vlády Kataríny II. Veľkej (1762 – 1796) Ruské impérium získalo prístup k Čiernemu moru. Panovníčke sa podaril jeden z cieľov svojej vlády, keď z tejto oblasti vyhnala Osmanskú ríšu.
Prvá rusko-turecká vojna thumb|right|Víťazstvo Kataríny II. Veľkej nad Osmanskou ríšou v roku 1772.
V rokoch 17681774 trvala rusko-turecká vojna, v ktorej sa bojovalo v oblasti Besarábie, Moldavska a Kaukazu. V septembri 1769 sa ruským vojskám podarilo obsadiť mestá Chotin, Jasy a Galac na pobreží Čierneho mora. Ďalší ich postup nezastavila ani turecká flotila, ktorú vojská porazili v roku 1771.
V januári 1770 padlo ukrajinské mesto Brailov a v lete toho roka niekoľko moldavských a tureckých miest. Turci tak boli nútení podpísať v roku 1772 mierovú zmluvu. O rok neskôr (1773) však vojenské operácie pokračovali.
thumb|left|Krutý koniec námornej flotily Osmanskej ríše v druhej Rusko-tureckej vojne.
V roku 1774 na základe mierovej zmluvy podpísanej medzi Ruským impériom a Osmanskou ríšou impérium dostalo územia okolo Kaspického mora. Krymský chanát vyhlásil nezávislosť od Osmanskej ríše a prešiel pod kontrolu Ruského impéria. To sa zaviazalo chrániť balkánskych a kaukazských kresťanov, ktorí sa nachádzali v poddanstve Turkov. Konečne tak prestali nájazdy tureckých kmeňov na Rusko z juhu.
Druhá rusko-turecká vojna Príčina druhej Rusko-tureckej vojny bola v tom, že Turecko chcelo naspäť územie polostrova Krym a nesúhlasilo s podmienkami Küçük Kaynarckej mierovej zmluvy z obdobia prvej Rusko-tureckej vojny (17681774). Na stranu Ruského impéria sa pripojilo Rakúsko-Uhorsko.
Rakúsko-Uhorské vojská vtrhli na územie dunajských kniežatstiev. V decembri 1787 gróf Grigorij Alexandrovič Potemkin bleskovo obsadil ukrajinské mesto Očakov. Vo viacerých nasledujúcich bitkách sa vyznamenal ruský generál A. V. Suvorov. 22. decembra 1790 obsadili ruské vojská Izmail. Turci boli nakoniec v roku 1791 prinútení Küçük Kaynarckú mierovú zmluvu potvrdiť a Ruskému impériu dať mestá na Krymskom polostrove a na ľavom brehu rieky Dnester.
Tri delenia Poľska Počas obdobia medzi rokmi 1772 a 1795 boli k Ruskému impériu pripojené bieloruské a ukrajinské územia, ktoré boli kedysi po mongolsko-tatárskych nájazdoch súčasťou Kyjevskej Rusi a tiež litovské a lotyšské územia. Neskôr po štvrtom delení Poľska, Ruské impérium získalo aj veľkú časť Varšavského vojvodstva.
Povstanie Jemeliana Pugačova (1773 – 1775)
V roku 1773 sa začalo Povstanie Jemeliana Pugačova. Sprvoti to bolo povstanie uralských kozákov, ktorí boli nespokojní, pretože stratili svoje práva. Neskôr malé povstanie prerástlo na rozsiahlu vojnu, ktorá zachvátila oblasť Orenburského kraja, Uralu a Povolžia.
19. storočie a začiatok 20. storočia V 19. storočí sa v dôsledku pripojenia severných území, Povolžia, Uralu, Sibíri a Ďalekého východu, ktoré sa stali súčasťou Ruského impéria v 16. – 19. storočí, stalo impérium mnohonárodnostným štátom.
thumb|right|Ruské impérium v rokoch 17621801 (hore), Územné prírastky Ruského impéria na Kaukaze a v strednej Ázii v 19. storočí (dole). Dňa 22. decembra 1801 Pavol I. podpísal Manifest o pripojení Gruzínska k Ruskému impériu uverejnený 18. januára 1801. Pripojenie do značnej miery prispelo k tomu, aby sa gruzínsky národ vyhol genocíde a násilnej asimilácii zo strany Turecka a Perzie.
Dňa 24. marca 1801 (12. marec 1801) bol na panovníka Pavla I. spáchaný atentát. Atentátnici, ktorí boli v Petrohrade na anglickej misii, takto vyjadrili nespokojnosť so spoluprácou panovníka s Francúzskom, ktorá bola príčinou zhoršenia záujmov Anglicka o dobré vzťahy s veľkými ruskými zemepánmi, závisiacimi od vývoja anglického trhu.
Tretia rusko-turecká vojna V roku 1806 ruské vojská napadli dunajské kniežatstvá s cieľom prekaziť Osmanskej ríši snahy o kruté zverstvá vykonávané na obyvateľstve v Srbsku, začala sa tak ďalšia rusko-turecká vojna. Na Kaukaze sa ruskej armáde podarilo potlačiť nájazd tureckých vojsk na Gruzínsko. Týmto krokom získali mestá Anapa a Poti a za Dunajom Orsovo, Ruse, Giurgiu, Turno a Pleven. V roku 1811 maršal Michail Illarionovič Kutuzov zastavil postup vojska vezíra bej Ahmeda. O rok neskôr (1812) bola v Bukurešti uzatvorená mierová zmluva, podľa ktorej Ruské impérium dostalo územie Besarábie.
Vojny s Francúzskom Rusko bolo súčasťou protifrancúzkej koalície už na konci 18. storočia. V roku 1799 však z koalície pre nezhody vystúpilo. Alexander I. však čoskoro prehodnotil svoje stanovisko a do bojov opäť zasiahol. 2. decembra 1805 sa Napoleonovým vojskám podarilo poraziť spojené rakúsko-ruské vojská v bitke pri Slavkove a Rusko onedlho z koalície opäť vystúpilo.
Vlastenecká vojna Po bitke pri Slavkove zostalo jediným súperom Francúzska v Európe Anglicko. Napoleon sa proti nemu rozhodol bojovať ekonomicky – blokádou. V roku 1812 obvinil Rusko z porušovania tejto blokády a napadol ho. Začala sa Ruská Vlastenecká vojna. Napoleon úspešne prenikol na ruské územie a Rusi začali používať taktiku spálenej zeme. Vo veľkej bitke pri Berezine si vybojoval cestu do Moskvy, tú však po jeho príchode stihli Rusi zapáliť. V nasledujúcej bitke pri Borodine utrpel Napoleon Bonaparte rozhodujúcu porážku a z jeho 600 tisícovej armády zostalo ledva 50 tisíc. Ruská armáda tak nakoniec odrazila útok napoleonského vojska. Západné oblasti Ruského impéria v nej utrpeli značné škody.
thumb|left|Bitka pri Lipsku, 17. október 1813.
Nasledujúc ústup Napoleona I., v januári 1813 ruské vojská prekročili rieku Nemunas, vpadli do Pruska a začali oslobodzovať Nemecko od francúzskych okupačných vojsk. Dňa 4. marca 1813 oslobodili Berlín a 27. marca (1813) obsadili Drážďany. Za pomoci pruských partizánov oslobodili aj Hamburg.
V dňoch 16. – 19. októbra 1813 sa odohrala bitka, ktorá do svetových dejín vošla pod názvom ako Bitka národov alebo bitka pri Lipsku. V ruských dejinách je toto obdobie známe pod názvom Európsky osloboditeľský pochod ruskej armády (po rusky: Европейской освободительной поход русской армии). Francúzske vojská Napoleona I. boli spojenými rusko-prusko-rakúskymi vojskami porazené, a tak dňa 31. marca 1814 mohli ruské vojská vstúpiť do Paríža.
Povstanie dekabristov a sociálna kríza v krajine thumb|Povstanie dekabristov.
V rokoch 18181819 bolo v niektorých Pobaltských guberniách zrušené poddanské právo. Z poddaných roľníkov bezzemkov sa stali hospodárski proletármi. Práve tieto problémy boli príčinou trhlín v sociálno-ekonomickom rozvoji rôznych častí Ruského impéria.