Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti (iné názvy: aids [vyslov: ajc/ejc], AIDS [nesklonný výraz; vyslov: á í dé es/ajc/ejc] aids. In: Pravidlá slovenského pravopisu 2013AIDS; aids. In: Slovník súčasného slovenského jazykaAIDS. In: Slovník cudzích slov (akademický) 2005aids:Veľký slovník cudzích slov 2000, S. 40; ) je infekčné ochorenie spôsobované vírusom ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. Human Immunodeficiency Virus - HIV) a prenášané telesnými tekutinami, predovšetkým krvou. Vírus poškodzuje imunitný systém človeka. V súčasnosti sa jedná o nevyliečiteľné ochorenie, často smrteľné v priebehu rokov. Účinná očkovacia látka nie je známa, liečbou sa dá priebeh ochorenia spomaliť až zastaviť, prípady definitívneho odstránenia vírusu z organizmu sú ojedinelé. Od začiatku epidémie HIV/AIDS sa vírusom HIV infikovali desiatky miliónov ľudí, do roku 2017 asi 35 miliónov na AIDS zomrelo. Slovensko patrí medzi krajiny s nízkou prevalenciou infekcie HIV, hoci v posledných rokoch došlo k nárastu počtu nových prípadov, najmä v skupine homosexuálnych mužov.
História V roku 1981 boli v USA opísané prvé prípady zápalu pľúc spôsobeného mikroorganizmom pneumocystis jiroveci u homosexuálnych mužov a neskôr náhly nárast počtu pacientov s týmto ochorením. Bola u nich zistená neznáma forma poškodenia imunity. V niektorých prípadoch vznikol Kaposiho sarkóm, nádor kože spôsobený herpetickými vírusmi. Ďalšou skupinou pacientov sa stali užívatelia injekčných drog, ďalej bol opísaný aj prenos z matky na dieťa a vzniklo podozrenie na šírenie krvou, ku ktorému viedli prípady nakazených hemofilikov a neskôr overený prenos počas krvnej transfúzie. Ochorenie dostalo názov AIDS (acquired immunodefiency syndrome). Pôvodcu objavili v rokoch 1983 – 1984 dve nezávislé skupiny prof. Luca Montagniera z Francúzska a prof. Roberta Gallo z USA. Bol nazvaný human immunodeficiency virus – HIV. V roku 1984 bolo zavedené rutinné vyšetrovanie protilátok anti-HIV. Roku 1986 skupina prof. Montagniera objavila vírus HIV 2, ktorý spôsobuje ochorenie s miernejším priebehom. Počet infikovaných osôb rýchlo rástol aj vďaka dlhému bezpríznakovému obdobiu. Nádej na skoré nájdenie očkovacej látky a účinnej liečby sa napriek enormnému úsiliu čoskoro rozplynula. V roku 1989 bolo diagnostikovaných 158 000 prípadov v 149 krajinách a počet nakazených sa odhadoval na milióny. Súčasné odhady sa pohybujú v desiatkach miliónov, po desiatkach rokov však jestvuje dostupná a účinná liečba, ktorou je možné postup ochorenia zastaviť a predísť nekontrolovateľnému šíreniu infekcie. Približne od roku 2015 sa zdá, že počet prípadov už nestúpa.
V Česko-Slovensku boli prvé prípady zaznamenané v roku 1985. Výskyt ochorenia tu však nerástol tak výrazne a v súčasnosti sa počet infikovaných na Slovensku počíta na stovky.
Pôvodca a prenos nákazy náhľad|vľavo|Štruktúra vírusovej častice HIV Vírus ľudskej imunitnej nedostatočnosti (angl. Human Immunodeficiency Virus) – HIV je zatriedený medzi retrovírusy. Je nákazlivý len pre ľudí. Vyskytuje sa v dvoch typoch HIV-1 a HIV-2. Za pôvodcu celosvetovej epidémie HIV/AIDS je považovaný HIV-1, u ktorého sa ďalej rozpoznáva niekoľko podtypov. HIV-2 sa vyskytuje na západoafrickom pobreží, inde len zriedkavo.
Predpokladá sa, že ľudský vírus zmutoval z obdobného vírusu postihujúceho opice – HIV-1 šimpanzy a HIV-2 makaky.
Všetky typy vírusu HIV sa viažu na určitú štruktúru na bunkovej membráne – membránový znak CD4+, ktorý sa vyskytuje predovšetkým na určitom type bielych krviniek – pomocných T-lymfocytoch. Pre preniknutie do bunky je potrebný koreceptorový systém CXCR4/CCR5. Po vniknutí do bunky sa genetická informácia vírusu uložená v jeho reťazci RNA (ribonukleovej kyseliny) prepíše pomocou enzýmu reverzná transkriptáza do provírusovej a nasledovne do bunkovej DNA (dezoxyribonukleová kyselina) a tým sa začlení do genetickej informácie bunky. Z nej sa vytvárajú nové kópie vírusovej RNA a pomocou enzýmu proteázy sa syntetizujú vírusové proteíny, tvoriace nové častice vírusu. V tejto fáze môže dôjsť k mutáciám vírusu a vzniku variantov odolných voči liečivám. Súčasne klesá počet CD4+ lymfocytov. Nakoľko tieto sú dôležité pre bunečnú imunitu, významnú v obrane proti vírusovým, parazitárnym, kvasinkovým aj niektorým bakteriálnym infekciám, u pacientov dochádza k častému vzniku takýchto, často u bežných ľudí neobvyklých infekcií a s nimi spojených nádorov- následkom postupujúcej poruchy imunity vzniká syndróm AIDS.
Infekcia HIV sa prenáša predovšetkým pohlavným stykom. Na Slovensku k roku 2017 boli 2/3 prípadov nákazy spojené s homosexuálnym stykom a 1/4 heterosexuálnym stykom. Prenos krvou bol podstatne zriedkavejší, prevažne pri injekčnom užívaní drog. Jediný evidovaný prenos transfúziou krvi pochádza z obdobia pred zavedením testovania krvi darcov. Asi desatina prípadov nemá určený spôsob prenosu. Počet prípadov HIV/AIDS na Slovensku približne v rokoch 2013 – 2017 podstatne nestúpol, ale vzrastá počet nových prípadov infekcie. Prenos z matky na dieťa sa na Slovensku nevyskytol.
Riziko prenosu vírusu HIV je veľmi závislé od okolností. Pravdepodobnosť nákazy pri heterosexuálnom styku od optimálne liečeného pacienta s infekciou HIV je veľmi nízka a pravdepodobnosť pod 1 % je aj u neliečeného pacienta, ktorý nie je v konečnom štádiu AIDS. Riziko podstatne stúpa následkom pridružených ochorení a okolností, spojených s poškodením slizníc a oslabením imunity. Prenos krvnou cestou je málo pravdepodobný, napr. pri náhodnom poranení injekčnou ihlou, použitou u pacienta infikovaného HIV, ale takmer istý po transfúzii infikovanej krvi. Ďalšou obvyklou cestou prenosu HIV je prenos z matky na dieťa. Počas tehotenstva alebo dojčenia nastáva zriedkavo, u neliečenej matky pri pôrode asi v tretine prípadov. V prípade správne liečenej matky a pôrodu cisárskym rezom je riziko infekcie dieťaťa minimálne.
Riziko prenosu infekcie HIV je možné znížiť postexpozičnou profylaxiou – urýchleným podaním liekov po možnom prenose vírusu.
Patogenéza Infekcia HIV sa cez lymfatické tkanivo epitelu pohlavných orgánov alebo priamo krvou šíri do lymfatického tkaniva, ktoré obsahuje folikulárne dendritické bunky, ktoré slúžia ako rezervoár infekcie. V bunkách lymfatického tkaniva dochádza k rýchlemu množeniu vírusu a jeho uvoľňovaniu do krvi, ktorou sa dostávajú do všetkých orgánov, ktoré obsahujú lymfatické tkanivo s CD4+ lymfocytmi, kde sa ďalej množia. Niektoré takéto tkanivá – mozog, kostná dreň – slúžia tiež ako rezervoáre, kde je vírus uložený v CD4+ lymfocytoch. Zvláštne postavenie má lymfatické tkanivo v tráviacom trakte (GALT), ktoré je miestom počiatočného usídlenia vírusu a potom jeho rezervoárom. Vírusy usídlené vnútri buniek nezasahuje obvyklá antiretrovírusová terapia, čo je dôvod, prečo sa vírus nedá z tela úplne eliminovať (takýto výnimočný prípad sa stal napr. pri liečbe pacientovej akútnej myeloidnej leukémie kmeňovými bunkami od CCR5-delta32 homozygotného darcu – jeho CD4+ lymfocyty nemali koreceptor, ktorý vírus HIV potrebuje na vniknutie do bunky). Pri rozmnožovaní vírusu CD4+ lymfocyty hynú, takže sa znižuje ich počet (čo je aj indikátorom progresie ochorenia) a pri poklese pod 200/nl je porucha špecifickej bunkovej imunity taká ťažká, že sa vyvíjajú závažné oportúnne infekcie a nádory, charakteristické pre AIDS. Nakoľko CD4+ lymfocyty sú zapojené v systéme bunkovej imunity, ktorá je namierená proti vírusom a parazitom, ale nie proti baktériám, oportúnne infekcie pri AIDS bývajú zriedka bakteriálne, ale vírusové, prvokové a parazitárne. Je porušená aj protinádorová imunita. Každý podnet (infekcia), vedúca k aktivácii imunitného systému, spôsobí aj zvýšenie replikácie vírusu.
Prejavy Ochorenie má 4 štádiá.
Vo včasnom štádiu po nakazení sú príznaky nešpecifické, podobné, ako pri bežných vírusových ochoreniach: pocit únavy, bolesti hlavy, svalov a kĺbov, bolesti hrdla, zvýšená teplota. Charakteristické je zväčšenie lymfatických uzlín – perzistentná generalizovaná lymfadenopatia (PGL), ktoré nie je spočiatku sprevádzaná inými ťažkosťami. Nasleduje bezpríznakové – asymptomatické štádium, v ktorom pacient nepociťuje nijaké výraznejšie ťažkosti. Zvykne pretrvávať zväčšenie lymfatických uzlín na viacerých miestach. Vo včasnom symptomatickom štádiu sa objavujú malé oportúnne infekcie, napríklad kvasinkové – soor v ústnej dutine, mykotický zápal pažeráka, pneumónia, ďalej pneumocystová pneumónia, aktivuje sa toxoplazmová infekcia alebo infekcia cytomegalovírusom. Sú to infekcie, ktorých pôvodcovia bežne prežívajú v ľudskom organizme, ale imunitný systém zdravého človeka im bráni v šírení a spôsobení manifestného ochorenia. V neskorom symptomatickom štádiu sa už okrem veľkých oportúnnych infekcií s postihnutím nervového systému (toxoplazmóza mozgu, recidivujúci herpes zoster) objavujú aj nádory ako prejav vážneho poškodenia imunitného systému. Typické sú Kaposiho sarkóm a lymfómy - systémový non-Hodgkinov lymfóm, primárny lymfóm mozgu. Obávanou komplikáciou je chorobné chudnutie pacienta (wasting syndróm), sprevádzaný hnačkami a horúčkami. Môže byť prejavom infekcie HIV, ale aj dôsledkom oportúnnych infekcii. Oslabenie organizmu uľahčuje ich šírenie.
Vo všeobecnosti sú charakteristické príznaky u pacientov s AIDS zväčšenie lymfatických uzlín a chudnutie. Časté sú najrôznejšie kožné prejavy pridružených ochorení, zažívacie ťažkosti a hnačky a prejavy pľúcnych infekcii (kašeľ).
V klinickom obraze pacientov s AIDS sa objavujú príznaky desiatok chorôb, ktoré sú obvyklé u takýchto pacientov a sú vymenované nižšie v klasifikácii AIDS. V pokročilých štádiách sú pravidlom komplikácie – kožné, postihnutie srdca, pľúc a tiež komorbidity – vírusové hepatitídy a všetky možné sexuálne prenosné infekcie, počínajúc kvapavkou a syfilisom.
Klasifikácie náhľad|CT zobrazenie pľúc, poškodených pneumocystovou pneumoniou Klasifikácia definovaná WHO (Svetovej zdravotníckej organizácie) je založená na klinickom obraze. Je použiteľná aj v krajinách, kde nie je dostupné vyšetrenie hladiny CD4 lymfocytov. V súčasnosti je menej používaná. Rozlišuje 4 klinické štádia charakterizované príznakmi a komplikujúcimi ochoreniami:
akútna HIV infekcia, asymptomatická HIV infekcia, perzistujúca generalizovaná lymfadenopatia; stredne významný váhový úbytok (menej ako 10 % hmotnosti), rekurentné respiračné infekcie, herpes zoster, angulárna cheilitída, rekurentné vredy v ústnej dutine, papulárne svrbivé lézie na koži, seboroická dermatitída, mykotické infekcie nechtov; pokles telesnej hmotnosti viac ako 10 %, chronická hnačka trvajúca viac ako mesiac, zvýšená telesná teplota trvajúca viac ako mesiac, intermitentne chronický soor v ústnej dutine, vlasatá leukoplakia jazyka, pľúcna tuberkulóza, ťažké bakteriálne infekcie, akútna nekrotizujúca stomatitída a gingivitída, anémia, neutropénia, trombocytopénia; toxoplazmóza mozgu, pneumocystová pneumónia, ezofageálna kandidóza, kandidóza trachey, bronchov a pľúc, CMV infekcia, chronická infekcia herpes simplex, recidivujúca pneumónia, recidivujúca salmonelová sepsa, mimopľúcna tuberkulóza a kryptokokóza, chronická kryptosporidióza a izosporóza, disseminovaná histoplazmoza a kokcidiomykóza, komplikujúce nádory, wasting syndróm a postihnutie nervového systému – HIV asociovaná neuropatia, encefalopatia.
V súčasnosti sa častejšie používa klasifikácia formulovaná Centrom pre kontrolu a prevenciu chorôb (CDC) v USA: náhľad|Kaposiho sarkóm - kožné prejavy A. Asymptomatické štádium: začína 2 – 6 týždňov po nakazení a u časti pacientov je bezpríznakové alebo príznaky rýchlo odznejú. Postihnutý väčšinou nevyhľadá lekára, pritom je vysoko infekčný. Príznaky: generalizovaná lymfadenopatia, orofaryngeálna kandidóza, kandidová vulvovaginitída, orálna leukoplakia, bacilárna angiomatóza, lymfoidná intersticiálna pneumónia. Postihnutie imunity je často minimálne, ale postupne sa zhoršuje. Štádium trvá 2-8 rokov, ale rýchlosť progresie ochorenia je individuálna, niekedy veľmi pomalá.