Sojuz 11 () bol sovietsky pilotovaný kozmický let v rámci programu Sojuz. Cieľom letu bolo spojenie s prvou kozmickou stanicou na svete, Saľut 1, na ktorej vykonávali kozmonauti Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev rôzne pozorovania, merania a experimenty. Let však skončil tragicky, pretože pri návrate na Zem došlo v kabíne kvôli predčasnému uvoľneniu vyrovnávacieho ventilu k rapídnemu poklesu tlaku vzduchu a posádka sa udusila. Dobrovoľskij, Volkov a Pacajev sa stali prvými ľuďmi, ktorí zahynuli v kozmickom priestore.
Posádka Georgij Dobrovoľskij (1), veliteľ † Vladislav Volkov (2), palubný inžinier † Viktor Pacajev (1), inžinier-výskumník †
Záložná posádka Alexej Gubarev, veliteľ Vitalij Sevastianov, palubný inžinier Anatolij Voronov, inžinier-výskumník
Pôvodná posádka Alexej Leonov, veliteľ Valerij Kubasov, palubný inžinier Piotr Kolodin, inžinier-výskumník
Prípravy na let Dňa 19. apríla 1971 Sovietsky zväz vypustil na obežnú dráhu Zeme prvú orbitálnu stanicu sveta, Saľut 1. Prvým plánovaným letom k stanici bol Sojuz 10 s kozmonautmi Vladimirom Šatalovom, Alexejom Jelisejevom a Nikolajom Rukavišnikovom. Hoci kozmická loď vyniesla posádku až k stanici, nemohli sa s ňou úspešne spojiť. Napriek tomu, že Sojuz bol fyzicky pripojený k Saľutu, spojenie nebolo dostatočne bezpečné, aby umožnilo otvoriť poklop, cez ktorý by sa posádka dostala dovnútra. Let nakoniec musel skončiť predčasne už po takmer 2 dňoch letu bez pobytu na stanici.
Prvými ľuďmi, ktorí mali osídliť Saľut 1, mali byť členovia posádky nasledujúceho letu Sojuz 11. Tvorili ju Alexej Leonov, Valerij Kubasov a Piotr Kolodin, ktorí boli pôvodne záložnou posádkou Sojuzu 10. Za ich náhradníkov boli určení Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev. Dňa 12. mája sa rozhodlo o dĺžke letu Sojuzu 11. Termín štartu aj dĺžka letu museli reflektovať čo najlepšie svetelné podmienky počas stykovacieho manévru a tiež zaručiť, že podobne dobré svetelné podmienky budú aj v oblasti pristátia na konci letu. Takisto životnosť stanice bola i v autonómnom režime pomerne obmedzená. Balistici preto určili ako najvhodnejší dátum štartu 6. jún s tým, že posádka by sa mala vracať na Zem po 25 dňoch. Dňa 21. mája (podľa iného zdroja 28. mája) odletela hlavná a záložná posádka Sojuzu 11 na kozmodróm Bajkonur.
Prípravy na štart prebiehali bez zvláštnych udalostí až do 3. júna, kedy kozmonauti absolvovali predletové lekárske prehliadky. Na röntgenovej snímke Kubasovových pľúc lekári našli malý tieň. Neboli si istí, o čo ide, pričom to mohla byť neškodná záležitosť, ale mohlo ísť aj o počiatočné štádium tuberkulózy. Otázkou bolo, či ho má v posádke nahradiť Volkov zo záložnej posádky, alebo vymeniť celú posádku. Po ťahaniciach a debatách, ktoré trvali celý deň a počas ktorých došlo aj na veľmi hlasné výmeny názorov, bol 4. júna v podvečer vynesený verdikt, že poletí záložná posádka. Do štartu vtedy zostávalo necelých 48 hodín.
Priebeh letu Ráno 6. júna miestneho času zastavil na štartovacej rampe autobus, z ktorého vystúpili kozmonauti Georgij Dobrovoľskij, Vladislav Volkov a Viktor Pacajev. Sojuz 11 úspešne vyštartoval 6. júna 1971 o 07:55:09 moskovského času (09:55:09 miestneho času a 04:55:09 svetového času) pomocou nosnej rakety Sojuz z kozmodrómu Bajkonur na území Kazachstanu, ktorý bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu. Vzlet rakety a navedenie kozmickej lode na obežnú dráhu Zeme prebehli bez problémov.
Na druhý deň letu, 7. júna, sa Sojuz 11 priblížil k Saľutu 1. Vo vzdialenosti 105 metrov od stanice Dobrovoľskij prevzal od automatiky kontrolu nad loďou. Na matnici periskopu bol zreteľný kužeľ stykovacieho uzla Saľutu, evidentne bez akýchkoľvek známok poškodenia. V okamihu, keď bol Sojuz vzdialený od stanice asi 20 metrov, dostal sa mimo oblasť spojenia s riadiacim strediskom v Jevpatoriji na Kryme. Keď sa loď po hodine a pol opäť dostala do oblasti spojenia, v stredisku zavládlo nadšenie. Z obrázkov palubnej kamery bolo možné vidieť, že Sojuz 11 je pevne spojený so stanicou. K spojeniu so Saľutom došlo o 07:49:15 moskovského času (04:49:15 svetového času). Po chvíľke čakania potvrdili túto udalosť aj samotní kozmonauti. Podľa ich hlásenia prebehla celá spojovacia sekvencia úplne bez problémov. Počas ďalšieho komunikačného okna dostali kozmonauti po vykonaní všetkých previerok integrity a tesnosti povolenie postupne otvoriť poklop medzi návratovým a orbitálnym modulom Sojuzu a následne aj poklop v prednej časti orbitálneho modulu.
Napriek tomu, že sa podľa hlásenia kozmonautov nerozsvietila kontrolka otvorenia poklopu, Pacajev na nič nečakal a ako prvý vletel do vnútra prechodového úseku Saľutu. Už o chvíľu sa ale vrátil s tým, že tam cíti zvláštny zápach pripomínajúci spáleninu. Pacajev si nasadil dýchaciu masku a vrátil sa späť. Dostal inštrukcie zapnúť regenerátory vzduchu, ktoré by mali zápach postupne odstrániť. Na vine tejto nepríjemnosti boli zrejme zlyhané ventilátory cirkulácie vzduchu. Krátko po štarte stanice šesť z nich vypovedalo službu. Po inšpekcii kozmonautov vyšlo najavo, že na dvoch z nich bola spálená elektrická izolácia. Práve spálená izolácia a iba minimálna cirkulácia vzduchu boli príčinou nepríjemného pachu, ktorý sa však regenerátorom vzduchu podarilo odstrániť v priebehu niekoľkých hodín. Hlavný konštruktér Vasilij Mišin sa po štarte Saľutu domnieval, že k zadretiu ventilátorov došlo potom, ako sa zo svojich krabíc uvoľnili kresliace potreby Alexeja Leonova a Mišin mu to dal nepríjemne najavo. Teraz sa ukázalo, že pastelky, skicáre a ďalšie potreby sú bezpečne uložené na svojom mieste. Kozmonautom sa neskôr podarilo znova sprevádzkovať ventilátory a na celú udalosť sa postupne zabudlo. Posádka hlásila na zem, že im po dvoch dňoch na palube Sojuzu pripadá interiér stanice doslova obrí. „Po otvorení poklopu sme nazreli dovnútra a stanica je obrovská – zdá sa, že nemá konca,“ oznámil so smiechom veliteľ Dobrovoľskij. Na kozmonautov čakal interiér, ktorý reflektoval vtedajší kompromis medzi predstavami fyziológov a psychológov a požiadavkami konštruktérov. Jediným výraznejším ústupkom technicistickému spracovaniu vnútorných priestorov boli steny zafarbené do rôznych odtieňov (mali zabrániť dezorientácii kozmonautov, čo sa časom ukázalo ako zbytočné, pretože v stave mikrogravitácie nie je potrebné špeciálne rozlišovať, ktorá zo stien je práve „podlaha“ alebo „strop“) a dvojica strohých kresiel pri centrálnom riadiacom pulte.
Prvú noc kozmonauti prespali vo svojej dopravnej lodi a na druhý deň začali plniť plánovaný program letu. Napriek neuvoľnenému krytu hlavného pozorovacieho komplexu ONA, ktorý zapríčinil výrazné osekanie letového plánu, mali dostatok práce. Pracovali v rámci rotácie, ktorá zaisťovala, že vždy jeden z členov posádky pracoval, jeden odpočíval v čase osobného voľna a tretí spal. Onedlho sa však začali objavovať nezhody a problémy. Podieľali sa na nich tri faktory. Prvým z nich bol narušený cirkadiánny rytmus. Deň na Saľute bol kvôli dráhe stanice nad oblasťami spojenia o 25 minút kratší, čo organizmy kozmonautov pochopiteľne neznášali zrovna najlepšie. Druhým faktorom bola únava – napriek možnosti spánku v dopravnej lodi k ušiam spiaceho kozmonauta vždy doliehal hluk pochádzajúci z činnosti zvyšku posádky. A do tretice zasahovala do hladkého priebehu letu Volkovova povaha. Pomerne temperamentný palubný inžinier bol v posádke jediným veteránom, ktorý mal za sebou už jeden kozmický let a ostatným dvom to dával pomerne výrazne najavo. Už počas výcviku na let Sojuz 7 musel jeho vtedajší veliteľ Anatolij Filipčenko razantne krotiť jeho prílišnú iniciatívu. A teraz bolo zjavné, že dobrácky Dobrovoľskij si so svojím podriadeným často nevie rady. Osobnostná a psychologická kompatibilita posádky bola v tom čase relatívnou neznámou, pretože pre krátke lety nebolo nutné tento faktor veľmi riešiť. Počas letu Sojuz 11 sa ale ignorovanie tejto problematiky ukázalo ako veľká chyba. Volkov, ktorého fotografie vtedy zdobili nočné stolíky mnohých dievčat a žien v ZSSR, a ktorý dostal prezývku „Marcello“, keďže v tvári pripomínal vtedajšiu filmovú hviezdu Marcella Mastroianniho, bol veľmi ctižiadostivou a dominantnou osobnosťou, ktorá sa nie vždy dokázala zmieriť s danou hierarchiou. Podľa spomienok pamätníkov boli aj jeho reakcie na neočakávané udalosti veľmi emocionálne a impulzívne.
Dňa 16. júna došlo k vážnej udalosti – prvýkrát sa na palube obývaného kozmického telesa vyskytol požiar. Hoci išlo len o zhorený kábel v paneli PUNA (panel pre ovládanie vedeckého aparátu) v zadnej časti stanice, hustý dym trojicu mužov veľmi vyľakal a riadiace stredisko ich muselo prehovoriť, aby prešli z dopravnej lode, do ktorej sa uchýlili, späť na palubu stanice. Našťastie však hustý dym spod panela po chvíli prestal vychádzať a posádka bola schopná panel vypnúť. O vyčistenie atmosféry sa neskôr postarali vzduchové filtre. Kozmonauti však utŕžili psychickú ujmu, z ktorej sa len ťažko spamätávali. Dňa 19. júna sa Viktor Pacajev stal prvým človekom, ktorý oslávil svoje narodeniny vo vesmíre. Do 26. júna boli všetky vedecké experimenty na palube stanice ukončené a posádka začala v rámci príprav na návrat s náročnou úlohou zakonzervovania stanice. Keďže sa očakávalo, že o dva alebo tri týždne navštívi Saľut 1 nová expedícia, venovali členovia posádky Sojuzu 11 osobitnú pozornosť tomu, aby zanechali stanicu v bezpečnom a prevádzkyschopnom stave. Pri jednej z posledných aktivít na palube stanice mali kozmonauti pozorovať a fotografovať štart mohutnej rakety N-1 zo sovietskeho lunárneho programu N1-L3. Dátum tohto štartu určoval čas preletu komplexu Saľut 1/Sojuz 11 nad kozmodrómom Bajkonur. Pôvodne sa štart chystal na 23. júna, ale oblasť kozmodrómu prekvapili silné tropické dažde, ktoré zaliali štartovaciu rampu prívalom vody. V ďalších dňoch preto technici museli rampu aj raketu poriadne vysušiť. Neskoro večer 26. júna dostala posádka Saľutu tajným kódovaným povelom upozornenie, aby počas nasledujúceho obletu Zeme zamerala pozornosť a zamierila kamery na Bajkonur. Raketa N-1 odštartovala 27. júna o 02:15:07,5 moskovského času (26. júna o 23:15:07,5 svetového času), ale nakoniec zlyhala a pri dopade na zem explodovala.