thumb|Rozšírenie jednotlivých spisovných verzií srbochorvátskeho jazyka: srbčiny, čiernohorčiny, chorvátčiny a bosniančiny
Srbochorvátčina (iné názvy pozri nižšie) je podľa niektorých názorov južnoslovanský jazyk, podľa iných názorov len zoskupenie (makrojazyk) južnoslovanských jazykov srbčina, chorvátčina, bosniačtina a čiernohorčina. Vyskytuje sa najmä v Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Hercegovine a v Čiernej Hore.
Srbochorvátčina patrí spolu so slovinčinou do západnej skupiny južnoslovanských jazykov.
Názvy Tento jazyk resp. táto skupina jazykov sa v literatúre vyskytuje pod týmito názvami: srbochorvátčina, srbčina-chorvátčina slovanské jazyky. In: Encyklopédia jazykovedy 1993, S. https://cs.wikisource.org/wiki/Ott%C5%AFv_slovn%C3%ADk_nau%C4%8Dn%C3%BD/Jihoslovan%C3%A9/Jazyk_srbsko-chorvatsk%C3%BD alebo zriedkavo chorvátosrbčina: Toto je tradičné pomenovanie spoločného jazyka, ktoré sa používa od 19. storočia. Názov dostal jazyk po národoch Srbov a Chorvátov. srbčina-chorvátčina-bosniačtina (srbochorv. skratka SHB, anglická skr. SCB, nemecká skr. SKB) , bosniačtina-chorvátčina-srbčina (srbochorv. skratka BHS, angl. skratka BCS, nemecká skr. BKS), bosniačtina-chorvátčina-čiernohorčina-srbčina (srbochorv. skratka BHČS, anglická skr. BCMS, nemecká skr. BKMS)Thomas, Paul-Louis; Osipov, Vladimir (2012). Grammaire du bosniaque, croate, monténégrin, serbe [Grammar of Bosnian, Croatian, Montenegrin, and Serbian]. Collection de grammaires de l'Institut d'études slaves (in French). 8. Paris: Institut d'études slaves. p. 624. ISBN 9782720404900.: Toto sú názvy používané až od 90. rokov 20. storočia. Ako vidno, toto pomenovanie výslovne zahŕňa aj bosniačtinu a prípadne aj čiernohorčinu. štandardná novoštokavčina , štokavčina: Toto je zriedkavý názov srbochorvátčiny ako spisovného jazyka. Názvom štokavčina sa však presnejšie označujú štokavské nárečia. centrálny južnoslovanský diasystém (stredojužnoslovanský diasystém)KREJČÍ, P. SRBOVÉ, CHORVATI, BOSŇÁCI A ČERNOHORCI A JEJICH JAZYK/JAZYKY JAKO PŘEDMĚT UNIVERZITNÍ VÝUKY : Toto je výraz, ktorý možno niekedy nájsť v jazykovednej literatúre, a výslovne zahŕňa všetky nárečia (nielen spisovné jazyky). stredojužnoslovančina NOSKOVÁ, M. MATEJ ŠEKLI (ed.): MEZI SLOVANY ALIČ T. ET AL.: MED SLOVANI Ljubljana, Univerza v Ljubljani, Filozofska fakulteta 2017, 83 p.. In: LINGUA VIVA ODBORNÝ ČASOPIS PRO TEORII A PRAXI VYUČOVÁNÍ CIZÍM JAZYKŮM A ČEŠTINĚ JAKO CIZÍMU JAZYKU - ROČNÍK XIV/ 2018/ ČÍSLO 27, stredné [alebo centrálne] južnoslovanské jazyky zastarano: ilýrčina (napr. P. J. Šafárik v polovici 19. stor. https://www.juls.savba.sk/ediela/sr/1995/3/sr1995-3-lq.pdf) juhoslovančina alebo juhoslávčinaDVONČ, L. K otázke termínov Juhoslovan (-ia), juhoslovanský. In: Slovenská reč 4 1957 , resp. pre dobu pred r. 1918 aj južnoslovančina (po srbochorvátsky: jugoslavenski jezik) : Tento názov sa občas používal od 19. storočia do (zhruba) 70. rokov 20. storočia.
Úvodný prehľad Srbochorvátčina má jednoduchú fonológiu, s piatimi samohláskami a dvadsiatimi piatimi spoluhláskami. Gramatika sa vyvinula z praslovanského jazyka, je charakteristická ohýbaním podstatných mien, prídavných mien a zámen. Slovesá majú buď dokonavý alebo nedokonavý vid. Má sedem pádov a flexibilný slovosled. Srbochorvátčina sa píše buď cyrilikou (najmä v Srbsku) alebo latinkou (na všetkých územiach).
Ak sa srbochorvátčina chápe ako jazyk, ide o pluricentrický jazyk so štyrmi navzájom zrozumiteľnými spisovnými varietami, ktorý sa delí z jedného hľadiska na štokavské nárečia, kajkavské nárečia a čajkavské nárečia, z iného hľadiska na ekavské nárečia, ijekavské (=ijekavsko-jekavské, jekavské) nárečia a ikavské nárečia.
Južnoslovanské jazyky historicky tvorili jazykové kontinuum. Vinou turbulentnej histórie tejto oblasti, predovšetkým následkom rozpínania Osmanskej ríše, sa vytvorila rôznorodá zmes nárečových a náboženských rozdielov. Sťahovanie obyvateľstva spôsobilo, že štokavské nárečie sa najväčšmi rozšírilo na západnom Balkáne, kde predtým dominovalo čajkavské a kajkavské nárečie. Bosniaci, Chorváti a Srbi sa napriek jazykovej podobnosti odlišujú vierovyznaním a historicky boli veľakrát ovplyvnení rôznymi kultúrami. Srbochorvátčina sa historicky označovala ako slovanský (historicky: slovenský) jazyk alebo ilýrsky jazyk a jej jednotlivé časti sa označovali ako bosniansky jazyk, srbský jazyk a chorvátsky jazyk a podobne.
Spisovná srbochorvátčina bola kodifikovaná v polovici 19. storočia, čo bolo výsledkom spoločného úsilia chorvátskych a srbských spisovateľov a lingvistov, niekoľko desaťročí pred vznikom štátu Juhoslávia.Blum 2002, str. 130–132. Už od úplného začiatku existovali drobné rozdiely medzi spisovným srbským a chorvátskym variantom, aj keď boli založené na tom istom štokavskom subdialekte - východohercegovinskom nárečí.
V 20. storočí tvorilo to, čo dnes nazývame srbochorvátčina, spolu so slovinčinou formálny (de facto neexistujúci) úradný jazyk Juhoslovanského kráľovstva nazývaný „srbsko-chorvátsko-slovinský jazyk“ ("srbochorvátoslovinský jazyk"). Po druhej svetovej vojne bola srbochorvátčina hlavným úradným jazykom Juhoslovanskej socialistickej federatívnej republiky. Po rozpade pôvodnej Juhoslávie sa k tomuto jazyku začalo pristupovať na základe etnických a politických hraníc, koncepcia spoločného jazyka nebola ďalej akceptovaná. Po zániku spoločného štátu bol v Bosne a Hercegovine ustanovený samostatný spisovný jazyky pod názvom bosniačtina a o niečo neskôr (na začiatku 21. storočia) bol nový spisovný jazyk ustanovený aj v Čiernej Hore pod názvom čiernohorčina. Srbochorvátčina sa teda minimálne na úrovni oficiálnych kodifikácií rozpadla na jazyky srbčina, chorvátčina, bosniančina a čiernohorčina, ale mnohí jazykovedci naďalej hovoria o srbochorvátčine."The same language [Croatian] is referred to by different names, Serbian (srpski), Serbo-Croat (in Croatia: hrvatsko-srpski), Bosnian (bosanski), based on political and ethnic grounds. [...] the names Serbian, Croatian, and Bosnian are politically determined and refer to the same language with possible slight variations." (Brown & Anderson 2006, str. 294.)
Pluricentrický jazyk Ak sa srbochorvátčina chápe ako jeden jazyk, ide o pluricentrický jazyk. To znamená, že existuje niekoľko spisovných variant tohto jazyka (podobne ako v angličtine, nemčine a podobne) a niekoľko kultúrnych centierBlum (2002), str. 124. Ako konštatuje Miroslav Mojžita, slovenský diplomat a spisovateľ, ktorý sa posledných 20 rokov systematicky venuje západnému Balkánu, „cudzincovi na bežnú komunikáciu úplne postačuje, ak ovláda jeden z uvedených jazykov, a zároveň príslušníci každého z národných spoločenstiev ho pochvália, ako dobre hovorí ich vlastným jazykom.“ Rozdiely medzi chorvátskou a srbskou spisovnou verziou nie sú väčšie než rozdiely medzi inými pluricentrickými jazykmi.Blum (2002), str. 134 Niektorí jazykovedci tvrdia, že rozdiely medzi spisovnými variantami srbochorvátskeho jazyka sú menšie než rozdiely medzi variantami iných pluricentrických jazykov, napr. medzi variantami anglického, portugalského, španielskeho či nemeckého jazyka.Badurina, Pranjković (2009), str. 86
Dejiny V priebehu histórie sa nárečia a spisovné jazyky Južných Slovanov z rôznych oblastí rozvíjali samostatne. Do 19. storočia sa rôzne nárečia tejto oblasti nazývali pojmami „ilýrsky“, „slovanský“, „slavónsky“, „bosniansky“, „srbský“ alebo „chorvátsky. Počiatkom 19. storočia Srbi i Chorváti používali rôzne verzie spisovného jazyka. V Srbsku sa oficiálne používal slavenosrbský jazyk, archaický jazyk vzdelaných vrstiev silne ovplyvnený ruštinou a cirkevnou slovančinou. Ukážka slavenosrbského jazyka pred jazykovednou reformou:
Na druhej strane, chorvátski spisovatelia používali hlavne kajkavské náračie a nejednotný systém zapisovania vtedajšieho chorvátskeho knižného jazyka. Ukážka chorvátsko-slovanského jazyka pred jazykovou reformou:
Aj napriek tomu, že spisovný jazyk Srbov, Chorvátov i iných Južných Slovanov, sa vyznačoval značným rozličnosťami, mnohí vtedajší slavisti považovali národný jazyk spomenutých národov za jeden jazyk. Významný český lingvista Josef Dobrovský už v roku 1815 použil výraz «srbský alebo chorvátsky». Pojem „srbochorvátsky jazyk“ pravdepodobne prvýkrát použil Jakob Grimm v predhovore nemeckého vydania Vukovej knihy "Pismenice srpskoga jezika" (Gramatika srbského jazyka) v roku 1824.Bečka kuća srpskohrvatska Slovinský jazykovedec Jernej Kopitar tvrdil vo svojej práci z roku 1836, že štokavské nárečie je jednotný jazyk a nazval ho «srbsko-chorvátsky».
Ilyrizmus
thumb|150px|Ljudevit Gaj, tvorca súčasnej chorvátskej abecedy.
Počiatkom 19. storočia sa medzi južnými Slovanmi Rakúskeho cisárstva objavil Ilyrizmus, hnutie, ktorého cieľom bola kultúrna a politická jednota všetkých „Ilýrov“, to jest južných Slovanov. V čase Ilýrskeho hnutia sa objavili myšlienky o vytvorení jednotného spisovného jazyka, ktorý sa v tom čase nazýval zväčša ilýrskym. Vuk i ilýrci sa pokúsili kompletne zjednotiť jazyk i pravopis. Vuk Karadžić v roku 1845 formuloval túto ideu takto:
Ilyrizmus sa stretol s uznaním u väčšiny literátov v južnoslovanských krajoch. Hnutie trvalo od roku 1830 do roku 1843 a najväčší rozmach zaznamenalo v Chorvátsku. V Slovinsku sa Stanko Vraz dokonca rozhodol, že bude používať pojem „ilýrsky“ namiesto „slovinský“. Chorvát Ljudevit Gaj povedal: „Sme hrdí a ďakujeme Bohu Velikému, že mi Chorváti s bratmi Srbmi jeden knižný jazyk máme“. Ilýrske hnutie viedlo k stretnutiu vo Viedni, kde bola dosiahnutá dohoda o jednotnom spisovnom jazyku.
Viedenský literárny dohovor V roku 1850 sa vo Viedni uskutočnil historický dohovor chorvátskych a srbských spisovateľov a jazykovedcov, a boli tak položené základy pre spoločný srbochorvátsky jazyk, ako aj pre moderné spisovné verzie: bosniančinu, chorvátčinu, čiernohorčinu a srbčinu, ktoré vznikli na jej základe. Hlavným signatárom dohody so srbskou stranou bol Vuk Stefanović Karadžić, a s chorvátskou Ivan Mažuranić.
thumb|150px|Ivan Mažuranić jeden z vodcov Ilyrizmu. thumb|left|150px|Vuk Karadžić, tvorca súčasnej srbskej cyriliky.
Zhromaždení južnoslovanskí lingvisti sa zhodli, že netreba miešať nárečia či vytvárať nové, ktoré ľud nepozná, ale treba vybrať jedno ľudové nárečie, ktoré bude spisovným jazykom. Za základ spisovného jazyka bolo zvolené južné nárečie, čiže štokavčina v jekavskej forme, keďže väčšina obyvateľov používala práve toto nárečie, keďže všetky ľudové piesne sú v ňom spievané a keďže stará dubrovnícka literatúra je napísaná v tomto nárečí.
Aby sa väčšmi priblížili spisovnému jazyku, chorvátski spisovatelia sa zriekli prvkov kajkavského nárečia a osvojili si štokavské nárečie ako spisovnú reč. Takisto srbskí spisovatelia sa vzdali slavenosrbského jazyka.Miodrag Popović, Vuk Stef. Karadžić (str. 318), NOLIT, Belehrad, 1987. Následne, aby sa zblížili aj abecedy, chorvátska latinka i srbská cyrilika boli zreformované na fonetickom princípe.Miodrag Popović, Vuk Stef. Karadžić (str. 322), NOLIT, Belehrad, 1987.
Rozvoj srbochorvátčiny thumb|left|Najvýznamnejšie Daničićovo dielo Rječnik hrvatskoga ili srpskoga jezika (1882). thumb|right|Gramatika a štylistika chorvátskeho alebo srbského spisovného jazyka (1899).