Bitka na Dnepri () bola séria ozbrojených stretnutí medzi vojskami nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny, ktorá prebiehala od konca augusta do decembra 1943, na oboch brehoch rieky Dneper na dnešnej Ukrajine. Podstatnú časť bitky tvorila černigovsko-poltavská operácia, pri ktorej sovietske vojská na širokom fronte dosiahli východný breh Dnepra. Boje na západnom brehu Dnepra sa označujú aj ako dnepersko-karpatská útočná operácia.
Bojov sa zúčastnilo celkovo asi 4 milióny mužov a žien, oboch strán. Bitka zasiahla front na celkovej dĺžke . Po štyroch mesiacoch bojov bol oslobodený celý pravý breh Dnepra a vybudovaných 23 predmostí, ktoré poskytli sovietskym vojskám odrazový mostík pri prieniku na Ukrajinu. Bitka o Dneper bola jednou z najkrvavejších bitiek v dejinách. Podľa odhadov v nej obe strany stratili dovedna 1 700 000 až 2 700 000 vojakov.
Predohra bitky Po skončení bojov v oblasti Kurska nemecké velenie stratilo poslednú šancu udržať na východnom fronte rovnováhu síl. Hitlerovo neuvážené konanie znamenalo veľké oslabenie tankových aj motorizovaných jednotiek, ktoré následne neboli bezprostredne schopné vzdorovať silným protiútokom sovietskych vojsk. Aktivizovalo sa aj partizánske hnutie, ktoré začalo nemilosrdný boj o koľaje v nacistickom tyle.
Nemecká obrana Červená armáda zatlačila Wehrmacht z ruských oblastí ZSSR. Sovietske sily oslobodili Oriol a Belgorod (tzv. operácia Rumiancev), pri pokračujúcich útokoch 23. augusta oslobodili 2. najväčšie ukrajinské mesto Charkov. Už 11. augusta 1943 Hitler pochopil, že sovietsku ofenzívu len tak nezastaví a urýchlene prikázal budovať tzv. Ostwall, obrannú líniu Panther-Wotan, siahajúcu od Fínskeho zálivu k Azovskému moru, jej najdôležitejšou oporou na ohrozenom južnom úseku mala byť tretia najväčšia európska rieka Dneper. Nová obranná línia však nebola súvislá, v oblasti Dnepra nemali Nemci dostatok síl pre budovanie opevnení a preto sa sústredili hlavne na zabezpečenie najpravdepodobnejších sovietskych cieľov pri Kremenčugu, Záporoží a Nikopole.
Sovietske prípravy Pozície na Dnepri, ak by boli bránené dostatočne silnými vojskami mohli zastaviť Červenú armádu na dlhé mesiace. Nemci mohli z vyššieho západného brehu dobre pozorovať všetky prípravy sovietskych vojsk a efektívne ich napádať delostrelectvom. Sovieti preto potrebovali túto obranu prekonať z chodu, čo najrýchlejšie. Po neúspechoch Západného a Kalininského frontu proti Skupine armád Stred, pri ktorých sa rozpútala vlečúca sa bitka o Smolensk, sa Josif Stalin rozhodol sústrediť prostriedky a zálohy pre novú ofenzívu svojich vojsk viac na juhu, kde pokračovali bojové operácie rýchlejším tempom. Za najdôležitejšie považoval obsadiť ekonomicky významné regióny Nikopolu, či úrodných ukrajinských stepí. Pri Smolensku viazali sovietske vojská jednotky Skupiny armád Stred, ktoré tak nemohli posilniť Mansteinovu ťažko skúšanú skupinu armád Juh. 25. septembra Nemci nakoniec Smolensk opustili. Mesto však pred svojim odchodom zapálili.
Bitka Útoky sovietskych vojsk na ľavom brehu Dnepra náhľad|vpravo|Pohyb frontu od augusta 1943 do decembra 1944 24. augusta 1943 sovietske divízie začali na úseku tiahnúcom sa od starobylého ruského mesta Smolensk na severe až po Azovské more na juhu novú veľkú ofenzívu. Zúčastnili sa ich jednotky Stredného (v priebehu bojov bol 20. októbra 1943 premenovaný na 1. bieloruský front), Voronežského frontu (premenovaný na 1. ukrajinský front), 2. ukrajinského frontu (zapojil sa do operácii neskôr), Juhozápadného frontu (neskôr premenovaný na 3. ukrajinský front), Južného frontu (premenovaný na 4. ukrajinský front).
Už po dvoch týždňoch ťažkých bojov, Adolf Hitler nariadil 7. septembra 1943 jednotkám aby začali v oblasti 20 až od rieky aplikovať pri ústupe taktiku spálenej zeme, čo znamenalo, že za sebou odvážali, likvidovali, plienili a mínovali všetko čo mohlo nepriateľovi poslúžiť pri zásobovaní. Toto ale nestihli Nemci aplikovať po celej dĺžke frontu. V niektorých oblastiach však násilne evakuovali i civilné obyvateľstvo, ktoré buď smerovalo na nútené práce do Tretej ríše, alebo muselo vykonávať opevňovacie práce. Nemci k tomuto kroku pristúpili aj pre to, že Sovieti v novooslobodených oblastiach povolávali do armády väčšinu mužskej populácie. K tomuto kroku Sovieti pristúpili, v dôsledku ťažkých strát, ktoré ich sily počas bojov východne od Dnepra utrpeli. Narýchlo povolávaní muži, ktorí neprešli žiadnym bojovým výcvikom, ale iba krátkym kurzom zachádzania so zbraňou poväčšinou ani nedostali uniformy. Radoví vojaci preto týmto jednotkám hovorili čierne pluky, ich osud je často porovnávaný s trestnými oddielmi formovanými na základe rozkazu rozkazu č. 227.
Boje v oblasti mali vplyv aj na osud slovenských jednotiek. 30. októbra 1943 padlo do sovietskeho zajatia 2000 vojakov slovenskej 1. pechotnej divízie pri MelitopoleCséfalvay, F., 2007: Nemecký dokument o zlyhaní slovenskej 1. pešej divízie v októbri 1943 (I. časť). Vojenská história, 1, s. 128-144. Nemci zvyšok jednotky čoskoro stiahli do tyla.
Napriek početnej prevahe nebol postup sovietskych vojsk jednoduchý. Manstein organizoval svoju obranu veľmi efektívne a snažil sa spomaľovať nepriateľský postup a pôsobiť Sovietom čo najväčšie straty. Jeho pozície v otvorenej stepi však nebolo možné voči sovietskej prevahe ubrániť. Obzvlášť ťažká situácia zavládla na rieke Mius, kde bol nemecký XXIX. tankový zbor nakrátko obkľúčený 8-násobnou sovietskou presilou vojsk generála Malinovského a neskôr nútený spolu s 1. tankovou a 6. armádou ustupovať. Hitler sa pri tom snažil do poslednej chvíle držať Doneckú panvu s jej veľkými zásobami uhlia. 22. septembra oslobodili vojská Juhozápadného a Južného frontu Donbas. Onedlho zasiahol oblasť styku 1. tankovej a 6. armády útok 3. gardovej armády Juhozápadného frontu vedeného generálom Vatutinom. Rokossovského jednotky zaútočili na nemeckú 2. armádu na severnom krídle Mansteinových vojsk. Ten už sovietskemu tlaku nemohol dlhšie odolávať a od 15. septembra začal ustupovať za Dneper. Hitler si však žiadal, aby 1. tanková armáda bránila oblasť Nikopolu, čo bolo z vojenského hľadiska neudržateľné, pretože okrem toho bolo potrebné ustúpiť so štyrmi ďalšími armádami, množstvom utečencov a materiálom na druhý breh rieky. K dispozícii bolo len 5 veľkých prechodov: pri Dnepropetrovsku, Kremenčugu, Čerkassách, Kaneve a Kyjeve. Už 21. septembra Sovieti dorazili k Dnepru pri Kaneve, kde však našli už len zničený most.
Ťažké boje prebiehali aj na iných úsekoch. Pri Poltave narazili Konevove jednotky na silnú nemeckú obranu, ktorú sa im nepodarilo prekonať ani po niekoľkých dňoch rozhorčených bojov. Mesto však začali Nemci opúšťať po tom, čo ho ostatné sovietske sily začali obchádzať smerom k Dnepru, čím nemeckej posádke začalo hroziť obkľúčenie. Do polovice septembra boli nakoniec Nemci nútení ustúpiť o vyše , presunúť sa cez rieku a na západnom brehu sa znova rozvinúť. Túto operáciu sa Nemcom podarilo pomerne dobre zvládnuť, no namiesto očakávaných silných obranných postavení propagandou zveličovanej línie Panther-Wotan, ich čakal iba nevysoký val a niekoľko streleckých zákopov.
Výsadkové operácie náhľad|vpravo|Nemecké vojská pripravujúce strelecké zákopy pri brehu Dnepra. Na oslabenie nemeckej obrany na pravom brehu rieky sa sovietske velenie Juhozápadného frontu rozhodlo využiť svoje výsadkové jednotky, ktoré by vysadilo do tyla oslabených a nie veľmi dobre pripravených nacistov. Cieľom sovietskej 5. výsadkovej brigády bolo viazať časť nemeckých síl západne od Bukrina. 3. brigáda mala držať južnejší priestor Šandra a Lipovy. Operácia však nebola dostatočne kvalitne pripravená. Výsadky sa začali 24. septembra okolo 17. hodiny v oblasti Bukrina a skončili veľkým neúspechom. Letci dopravných lietadiel v mnohých prípadoch nenašli zóny výsadkov a v prvej vlne vysadili väčšinu parašutistov nad vlastnými jednotkami, alebo v jednom prípade dokonca priamo nad Dneprom. Mnohí z nich sa v rieke utopili. Druhá vlna 4 500 vojakov bola zase roztrúsená vo veľmi širokej oblasti s rozlohou takmer . Vojaci boli pre utajenie oboznámení s cieľmi operácie až priamo v lietadlách. Sovietske výsadkové jednotky mali navyše veľkú smolu, lebo do oblasti, ktorá bola považovaná za pokojnejší úsek frontu, práve v tomto období prišla na odpočinok jedna z ich mechanizovaných jednotiek, čo rozviedka Červenej armády nepostrehla. Časť parašutistov bola vysadená priamo nad pozíciami nemeckého 258. pechotného pluku prípadne ďalších jednotiek a bola pobitá na mieste alebo ešte vo vzduchu. Nedostatok protitankových zbraní, nemecké protiútoky a strata spojenia s velením spôsobila, že zvyšok parašutistov, ktorí pristáli v poriadku sa nebol schopný sformovať do účinnej sily. Vojaci troch sovietskych výsadkových brigád preto viedli skôr diverzný boj a napádali menšie nemecké jednotky, asi tisíc z nich sa postupne pridalo k partizánom, zvyšok padol v boji alebo sa dostal do zajatia. Aj tento neúspech však čiastočne odľahčil situáciu iných sovietskych jednotiek, ktoré v tej dobe prekračovali rieku.
Prechod rieky Začal sa boj o čas. Po zvážení situácie padlo rozhodnutie nečakať týždne na príchod a stavbu pontónových mostov, ktorých cesta po nacistami zničených cestách, by trvala nevyhnutne dlhú dobu, ale napadnúť Nemcov na pravom brehu čo najskôr, kým ich obrana nebude dokončená. Tento prechod bolo potrebné uskutočniť na viacerých miestach a to za každú cenu. Straty vojakov pri improvizovaných prechodoch cez rieku, mali kompenzovať pracné a krvavé dobýjanie nemeckej obrany, ktorá by bola vytvorená neskôr. Plán bol prekročiť rieku na čo najväčšom počte miest, aby bol nepriateľ zmätený, odhalia sa tak jeho najslabšie miesta, ktoré bude možné použiť ako hlavné predmostia. Útok sa preto začal na skoro dlhom brehu rieky takmer simultánne. Boli použité všetky dostupné plavidlá a materiál, ktorý mohol slúžiť pri preprave cez rieku. Celé divízie prechádzali rieku na improvizovaných prostriedkoch, pltiach, člnoch, vojaci plávali cez Dneper pridržiavajúc sa sudov, kmeňov, alebo batohov naplnených slamou. Na vojakov, ktorí sa pri prechode rieky vyznamenali čakali najvyššie vyznamenania.
Cez noc 22. septembra prekročili 4 sovietski pešiaci na drevenom člne Dneper pri Bukrine a dostali sa do ťažkej paľby. Už ráno mali Sovieti v predmostí 6 tankov 3. gardovej tankovej armády Pavla Rybalka a vyrazili do protiútoku, proti jednotkám, ktoré ich mali zatlačiť do rieky. Asi na sever prenikla na západný breh pri Grigorjevke sovietska pechotná brigáda Moskalenkovej 40. armády. Podobne tomu bolo aj ďalších na sever pri obci Stajki. Nemcom sa ich improvizovanými oddielmi 19. tankovej, 10. mechanizovanej a 34. pechotnej divízie síce podarilo zastaviť, ale z predmostí ich už nedokázali vytlačiťPaul Carell: Spálená země. Plzeň, Mustang, 1996, s. 287.
25. septembra jednotky 5. tankovej armády pri Záporoží objavili dva ľahko poškodené nemecké pontónové člny, opravili ich a použili ich pri preprave cez rieku. náhľad|vľavo|Mapa sovietskej ofenzívy