Ruská občianska vojna bol ozbrojený konflikt medzi rôznymi politickými a etnickými skupinami, štátnymi útvarmi v oblasti rozpadajúceho sa Ruského impéria, medzi rokmi 1918 a 1922 resp. 1923. Prebiehal od vypuknutia Októbrovej revolúcie, kedy sa podarilo získať moc v krajine boľševikom až do vzniku Sovietskeho zväzu. Väčšina bojov sa skončila víťazstvom boľševikov v roku 1922, menšie ozbrojené zrážky však pokračovali aj v nasledujúcich rokoch.
Vojna bola dôsledkom revolučnej krízy, ktorá začala na začiatku 20. storočia rozkladať Ruský štát. Politickými predpokladmi boli dôsledky revolúcie v rokoch 1905 a 1907, a najmä dôsledky hospodárskej krízy v rokoch prvej svetovej vojny, ktorá viedla k pádu monarchie, hospodárskemu úpadku a hlbokým sociálnym, národným, politickým a ideologickým rozporom medzi obyvateľstvom krajiny. Výsledkom bola krvavá občianska vojna prebiehajúca po celej krajine medzi vojskami boľševikov a rôznorodých síl, ktoré sa im postavili na odpor.
Boľševici sformovali na obranu svojich záujmov červenú armádu. Proti nej stáli zvyšky bývalej cárskej armády, tzv. biela armáda (biele hnutie). No existovali aj iné sily napr. anarchisti (zelená armáda, čierna armáda, Revolučná oslobodzovacia armáda Ukrajiny). Proti jednaniu bojujúcich strán na rôznych miestach spontánne vypukali roľnícke povstania. Počas celej vojny jednotky bielogvardejcov ustupovali na Ďaleký východ, kde ich boľševici nakoniec porazili. Súčasťou občianskej vojny bol aj rad menších vpádov intervenčných vojsk (Britov, Nemcov, Francúzov, Poliakov) a predovšetkým boj česko-slovenských légií proti boľševikom.
Predohra náhľad|vľavo|Rozutekaný dav protestujúcich robotníkov a obyvateľov Petrohradu na Nevskom prospekte v momente, keď spustili jednotky dočasnej vlády do civilistov paľbu guľometmi 4. júla 1917. Medzi hlavné príčiny občianskej vojny patrili politické, sociálne, ekonomické ale aj národnostno-etnické rozpory, ktoré nedokázala vyriešiť revolúcia (najprv februárová a neskôr októbrová). K týmto otázkam do októbra 1917 pribudla aj otázka ukončenia vojny a agrárnej politiky. V krajine po nástupe boľševikov koncom roka 1917 síce zavládol relatívny pokoj a nedochádzalo k veľkým násilnostiam, pretože V. Lenin prisľúbil na začiatok nasledujúceho roka voľby do Ústavodarného zhromaždenia, išlo však iba o akési ticho pred búrkou. Založenie tajnej polície – čeky a následné rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia, v ktorom získala väčšinu strana eserov, spolu s diktátorským jednaním boľševikov viedli k vzniku odporu proti ich vláde. Hlavnými predstaviteľmi odporu boli niektorí vysokí velitelia bývalej cárskej armády. Podpora protiboľševických síl bola aj v zahraničí, 22. decembra 1917 sa v Paríži konala konferencia Francúzska, Spojeného kráľovstva a Talianska, ktorej účastníci sa dohodli na vojenskej a ekonomickej pomoci odporcom boľševizmu v Rusku.
Po tom čo Rakúsko-Uhorské vojská vo februári 1918 okupovali veľkú časť Ukrajiny, Bieloruska, Pobaltských krajín a južného Ruska a boľševici pristúpili 3. marca 1918 k podpísaniu Brest-litovského mieru čím Rusko prestalo zasahovať do diania prvej svetovej vojny.
Dôležitým predpokladom vyostrenia situácie v krajine bolo rozhodnutie boľševikov vyberať časť úrody od roľníkov aby umožnil násilnú rekviráciu obilia a ďalších poľnohospodárskych výrobkov pre potreby zásobovania miest. 13. mája 1918 bol vydaný dekrét, ktorý tzv. ľudovému komisariátu pre zásobovanie umožňoval násilne zabavovať potraviny roľníkom všetkých tried.Werth, N., 1999, Štát proti svojmu ľudu. in Courtois, S., Werth, N., Panné, J. L., Paczkowski, A., Bartošek, K., Margolin, J. L., Čierna kniha komunizmu. Zločiny, teror, represálie, Agora, Bratislava, s. 65-66 11. júna 1918 boli podobným spôsobom ustanovené soviety (výbory) dedinskej chudoby, ktoré mali spolupracovať so zásobovacími jednotkami a rekvirovať poľnohospodárske prebytky bohatých roľníkov (tzv. kulakov). Vzhľadom na to, že množstvo ruských mužov na vidieku sa len nedávno vrátilo z vojny aj so zbraňou, voči bezohľadnému jednaniu boľševikov rýchlo stúpal odpor. V júni a júli 1918 prepuklo v oblastiach kontrolovaných boľševikmi vyše 100 vzbúr a roľníckych povstaní. Napriek tomu, že sa jednalo o vzbury podporované väčšinou celými komunitami, teda drobnými, strednými aj bohatými roľníkmi, tieto boli zakaždým označované ako vzbury kulakov a nemilosrdne a brutálne potláčané.
Občianska vojna Prvá etapa Väčšina súčasných ruských historikov považuje za začiatok občianskej vojny pouličné boje, ktoré sa začali v Petrohrade v období prebiehajúcej októbrovej revolúcie 7. novembra 1917. Faktom však zostáva, že až do mája 1918 neprebiehali žiadne významnejšie boje, preto je často udávaným začiatkom bojov máj 1918, kedy sa začali boje medzi boľševikmi a československými légiami v Rusku a prepukli rozsiahle boje medzi boľševikmi a kozákmi na Done.
15. januára 1918 podpísal Lenin dekrét, na základe ktorého sa začali 23. februára 1918 formovať jednotky červenej armády. Jej velenia sa 8. apríla 1918 chopil L. D. Trockij. Boľševici následne prešli do štádia tzv. vojnového komunizmu. Koncom apríla 1918 mala červená armáda 196 000 mužov.
V Uralskej oblasti v marci povstali proti boľševikom kozáci, ktorí si neskôr poradili s jednotkami vyslanými na potlačenie povstania. Proti boľševikom povstali aj kozáci v Zabajkalsku, z Mandžuska im prišiel na pomoc oddiel kozákov pod vedením G. M. Semionova. Boje medzi bielymi a červenými tu trvali so striedavými úspechmi na oboch stranách až do leta. Kozáci povstali aj na Done. Viedol ich ataman P. I. Krasnov. Pod jeho velením sa začala formovať tzv. donská armáda.
18. júna sa začalo povstanie kozákov v oblasti Tereku na Kaukaze. Povstalcom velil L. F. Bičerachov. Kozákom sa podarilo vyhnať boľševikov, časť z nich zablokovali v Groznom a Kizľare. V auguste medzitým kozáci vyhnali boľševikov z Kubáne a začali postup na Kaukaz.
8. júna sa Zakaukazská demokratická federatívna republika rozpadla na 3 samostatné krajiny: Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Gruzínsko obsadili nemecké vojská. Arménsko utrpelo veľké územné straty v dôsledku útoku Turecka. Azerbajdžan boľševici neudržali a prenechali vládu menševikom. Do Strednej Ázie aj oblasti Kaukazu naďalej zasahovali vojská Turecka a Britského impéria. Časť miestnych vládcov napr. Fajzulla Chodžajev sa pridala na stranu boľševikov, iní ako bucharský emir Mohammed Alim Chan sa pridal k moslimským basmačom a viedol boje s boľševikmi.
6. marca 1918 sa anglo-francúzsko-americké vojská vylodili v Murmansku na severe Ruska. Išlo iba o malý výsadok 2 rôt námornej pechoty, ktoré mali zaisťovať sklady vojenského materiálu, ktorý bol privezený do Ruska aby sa nedostal do rúk Nemcov. Až do 30. júna nedošlo k žiadnemu konfliktu medzi týmito jednotkami a boľševickou vládou. V apríli sa vylodil vo Vladivostoku na Ďalekom východe menší japonský kontingent, ktorý po dvoch týždňoch z mesta bez boja odišiel. V auguste došlo k výsadku britských vojsk v Archangeľsku. Začala sa tvoriť protiboľševická severná armáda, ktorej početné stavy však boli nízke. Miestne obyvateľstvo v oblastiach pod kontrolou intervenčných vojsk zväčša zotrvávalo vo vyčkávacej pozícií a nevyjadrovalo sympatie ani jednej zo strán. náhľad|vpravo|Vojaci československých légií pri transporte vlakom Významnú úlohu v bojoch zohrala aj vzbura československého zboru, ktorého bojový stav tvorilo asi 40 000 mužov. Išlo o jednotky vytvorené zo zajatých Čechov a Slovákov, ktorí boli ochotní bojovať proti silám Ústredných veľmocí po boku cárskej armády, ale po ukončení bojov na východnom fronte im bolo 15. januára 1918 umožnené presunúť sa na Ďaleký východ a cez USA do Európy. 14. mája 1918 sa cestou na Ďaleký východ dostali legionári do konfliktu s boľševikmi v meste Čeľabinsk. Keďže boli tieto vojská presúvané po transsibírskej magistrále, podarilo sa im získať kontrolu nad jej podstatnou časťou 31. mája obsadili Tomsk a Kurgan, 7. júna Omsk, 8. júna Samaru a 18. júna Krasnojarsk. Boľševici v dôsledku aktivity československých légií 13. júna zorganizovali východný front, ktorému velil gen. M. A. Muraviov
V oblastiach odkiaľ sa im podarilo vytlačiť boľševikov sa chopili moci prívrženci eserov, ktorým pomáhalo v tejto fáze hlavne to, že sa opierali o politickú podporu hlavne vidieckeho obyvateľstva. 8. júna 1918 eseri v Samare založili Výbor členov Ústavodarného zhromaždenia (Komuč), ktorý mal nadväzovať na boľševikmi rozpustený parlament. S pomocou československých légií sa im podarilo obsadiť oblasť Samary a Ufy a začať tu formovať protiboľševickú armádu. V Samare bola vytvorená jednotka o sile niekoľkých stoviek mužov pod vedením podplukovníka V. O. Kappeľa. Nábor do radov bielej armády však na rozdiel od boľševickej červenej armády nebol plne dobrovoľný a podstatná časť jej príslušníkov tvorili branci. Bojová morálka týchto jednotiek bola všeobecne pomerne nízka. Kappeľ však s touto jednotkou 21. júla obsadil Simbirsk. Eserský Komuč následne Kappeľa povýšil a poveril ho vedením Národnej armády.
Do leta 1918 takmer 75 % územia Ruska kontrolovali rôznorodé sily a armády, ktoré vystupovali proti boľševikom. Sovietska politika vojnového komunizmu, rozpustenie Ústavodarného zhromaždenia ale aj ďalšie kroky boľševikov najmä likvidácia kozáckej organizácie (raskazačivanie) viedla v rôznych regiónoch k roľníckym a kozáckym povstaniam a umožnili vznik silného protiboľševického hnutia. Tieto sily následne viedli rozsiahle bojové operácie proti boľševikom. Boľševikom v tej dobe pomohol fakt, že menševici (sociálni demokrati) sa z ideologických dôvodov odmietli pridať na stranu eserov a naopak začali podporovať boľševické sily.
Druhá etapa náhľad|vpravo|Znázornenie pohybov hraníc územia držaných boľševickými a protiboľševickými silami v európskej časti Ruska v rokoch 1918 – 1921 Boje na Urale, Sibíri a Ďalekom východe Od konca roku 1918 sa začali najsilnejšie boje medzi bielogvardejcami a boľševikmi. 6. až 7. augusta 1918 sa bielym s pomocou československých légií podarilo obsadiť Kazaň neskôr aj Iževsk a Votkinsk. Bieli v Kazani pod Koppeľovym vedením získali časť ruského zlatého pokladu (650 miliónov zlatých rubľov, a ďalších 100 miliónov v zlate, platine a iných cennostiach), získali tiež veľké zásoby zbraní, munície a liekov. Na stranu protiboľševických síl prešla aj celá akadémia generálneho štábu na čele s generálom A. I. Andogským. V septembri však boli bieli v bojoch pri Kazani porazení a československé légie z oblasti ustúpili.
Boľševické vojská na Sibíri boli nútené ustúpiť z Irkutska na Zabajkalsko. V auguste biela armáda obsadila aj Verchneudinsk a Čitu, v prvej polovici septembra aj Chabarovsk a Blagoveščensk. 18. septembra boľševické sily opustili mesto Zeja, posledné mesto na Ďalekom východe v ich rukách.
Eseri sa 30. augusta pokúsili spáchať atentát na Lenina, boli však neúspešní. 5. septembra 1918 začali boľševici aplikovať tzv. červený teror – išlo o masové represie voči ich politickým protivníkom. V priebehu prvej noci v Moskve a Petrohrade zabili 2200 ľudí.
11. novembra 1918 v dôsledku revolúcie v Nemecku kapitulovali vojská Ústredných mocností a prvá svetová vojna skončila. Súčasťou nemeckej kapitulácie a následných dohôd bolo i to, aby Nemci držali postavenia na ruskom území do príchodu vojsk Dohody. Po odchode väčšiny nemeckých vojsk však okupované oblasti obsadila červená armáda, iba niektoré miesta napr. Sevastopoľ a Odesa boli zaistené vojskami Dohodových mocností. Na území Nemcami obsadených krajín vznikli nezávislé krajiny Estónsko, Lotyšsko, Litva, Bielorusko, Poľsko a Ukrajina, ktoré neskôr začali spolupracovať s víťazmi vojny a vytvárať si vlastné armády. Sovietski predstavitelia po odchode Nemcov začali organizovať obsadenie Ukrajiny, Bieloruska a Pobaltia. Vznikol západný front, ktorému velil D. N. Naďožnyj a ukrajinský front, ktorému velil V. A. Antonov-Ovsejenko. Boľševikom sa podarilo do januára 1919 obsadiť Bielorusko a Pobaltie a vytvorili tam sovietske vlády.