Mukačevo (ukr. Мукачево, do 23. mája 2017 Мукачеве – Mukačeve; ; ; ; ; ; ) je mesto na Ukrajine na Podkarpatskej Rusi. Leží v blízkosti hraníc štyroch susedných krajín: Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. V súčasnosti tu žije asi 80 000 obyvateľov (odhad z roku 2025). Medzi rokmi 1919 – 1938 bolo súčasťou Československa, predtým patrilo k Uhorsku, po druhej svetovej vojne bolo pripojené k sovietskej Ukrajine.
Mukačevo je tradičnou baštou rusínčiny a oficiálne sa uvádza, že v Mukačeve žije 77,1 % etnických Ukrajincov, ďalej tu žijú významné menšiny Rusov (9,0 %), Maďarov (8,5 %), Nemcov (1,9 %) a Rumunov (1,4 %).
Neďaleko mesta je monastier sv. Mikuláša na vŕšku nazývanom Černeča hora (mníšsky vrch), kde v minulosti sídlili mukačevskí biskupi. Monastier bol v minulosti významným duchovným centrom gréckokatolíckych baziliánskych mníchov.
Názov Pravdepodobne sa jedná o názov odvodený od maďarského priezviska "Muncas" - munkás (robotník/pracovník), ktoré sa neskôr transformovalo na Munkács, zatiaľ čo iná verzia poukazuje na to, že názov obsahuje praslovanský koreň "Muka", čo znamená (múka). Dnes existuje mnoho rôznych spôsobov nazerania na meno Mukačevo.
Predtým sa v ukrajinčine väčšinou písalo ako Mukačeve, pričom sa niekedy používalo aj meno Мукачів (Mukačiv). rusínsky sa nazýva Мукачово, česky aj slovensky Mukačevo. Ruský názov mesta je Мукачево (Mukačevo), čo je aj ruská transliterácia mena. Ďalšie názvy sú po maďarsky Munkács; rumunsky Munceag; poľsky Mukaczewo; nemecky Munkatsch a v jazyku Jidiš מונקאטש.
Klimatické pomery Letá sú veľmi teplé (priemerne 23 až 25°C v júli) a zimy chladné (–3 až -4°C v januári). Januárové teploty ale môžu vystúpať aj k 10 °C. Jeseň je väčšinou suchá a mierna. Apríl je najdaždivejší mesiac s častými zrážkami.
Obyvateľstvo V roku 1989 v Mukačeve žilo 85 000 obyvateľov, pri sčítaní z roku 2001 bol zistený počet 82 346 obyvateľov, údaje z roku 2004 počet obyvateľov uvádza číslo 77 300. Z etnického hľadiska je mesto obývané predovšetkým Ukrajincami, Rusíni (nie sú na Ukrajine uznávaní ako samostatná menšina), ďalej je tu relatívne početná maďarská minorita, v meste žije tiež niekoľko stoviek Židov, Nemcov a Rómov.
História
Raná história Archeologické vykopávky naznačujú, že rané osídlenie tu existovalo už pred stredovekom. Napríklad medzi vrcholmi Halič a Lovačka bolo nájdené keltské oppidum a stredisko kovovýroby, ktoré existovalo v 3. až 1. storočí pred n. l. Na kopci Tupča bolo nájdené trácke hradisko z doby železnej (10. storočie pred n. l.). Okolo 1. storočia oblasť obsadili Karpovia, ktorí z oblasti vytlačili miestnych Keltov. Slovania oblasť osídlili v 6. storočí.
Maďarská nadvláda V 9. storočí bola oblasť vazalským územím Veľkej Moravy (knieža Laborec). V roku 895 vstúpili maďarské kmene do Panónskej panvy cez Verecký priesmyk, asi 60 km severne od dnešného Mukačeva. V 10. až 11. storočí sa mesto nachádzalo zrejme v hraničných oblastiach Kyjevskej Rusi.
V 13. storočí prišli do Mukačeva, rovnako ako do ďalších odľahlejších miest vtedajšiho Uhorska, nemeckí kolonisti.
V roku 1397 daroval mesto a jeho okolie kráľ Žigmund Luxemburský svojmu vzdialenému bratrancovi, Teodorovi Koriatovičovi, vyhnanému kniežaťu Litovského veľkokniežatstva. Sídlil na miestnom hrade. Koriatovič spravoval rusínske Podolie v rámci Litovského veľkokniežatstva, kým ho litovský veľkoknieža Vytautas Veľký v roku 1392 nevyhostil pre neposlušnosť. Teodor sa preto stal vazalom Uhorska a usadil na ich území mnoho Rusínov. Iné pramene však uvádzajú, že Teodor kúpil mesto a okolie v roku 1396.
V priebehu 15. storočia mesto prekvitalo a stalo sa významným remeselníckym a obchodným centrom regiónu. V roku 1445 prijalo Magdeburské právo. Stalo sa sídlom mukačevskej eparchie. Hrad Palanok bol vtedy pod správou Jána Huňadyho. Hrad bol postupne rozširovaný a prestavovaný aj za podoby talianskych odborníkov do podoby veľkej pevnosti. V roku 1445 sa mesto stalo uhorským slobodným kráľovským mestom. Boli mu tiež udelené magdeburské práva.
V 16. storočí Mukačevo prešlo (v súvislosti s postupom tureckých vojsk do centrálného Uhorska) do vlastníctva Sedmohradského kniežatstva. V roku 1566 sa mesto pokúsila obsadiť (hoci neúspešne) rakúska cisárska armáda, avšak ho úplne vyplienila. Strety prebiehali aj v ďalších storočiach. V roku 1687 začalo v Mukačeve protihabsburské povstanie Imricha Tököliho, rakúske vojsko dlhý čas hrad Palanok obliehalo.
Región hral tiež dôležitú úlohu počas Rákóciho povstaní.
Rakúska kontrola a povstania náhľad|255x255bod|Monastier svätého Mikuláša (1772-1806) Po porážke Františka II. Rákociho sa mesto v polovici 18. storočia dostalo pod rakúsku kontrolu ako súčasť Uhorského kráľovstva a stalo sa kľúčovou pevnosťou Habsburskej monarchie. Cisár Karol VI. v roku 1726 udelil hrad Palanok s Mukačevom, Čynadijovom a 200 dedinami v Uhorskom kráľovstve Lotarovi Františkovi zo Schönbornu za to, že ako kurfirst vojensky pomohol cisárovi, aby cisár porazil Františka II. Rákóciho, ktorého bolo toto panstvo predtým majetkom. Panstvo, jedno z najväčších vo východnej Európe, zostalo v rodine Schönbornovcov až do 20. storočia. Schönbornovci sa zaslúžili o rozšírenie mesta. Za ich vlády sa tu usadilo mnoho Nemcov, čím spôsobili hospodársky rozmach regiónu. Dôvodom pre pozvanie nových kolonistov z oblasti dnešných Frankov bola veľmi nízka miera osídlenosti Schönborského panstva; len v roku 1720 sa predpokladá, že počet obyvateľov na území dnešnej Zakarpatskej oblasti dosahoval 80 000. Predpokladá sa, že v samotnom Mukačeve žilo v závere 18. storočia zhruba 1800 ľudí, rovnako ako v neďalekom Berehove.
V rokoch 1796-1897 sa z hradu, do tej doby mocnej pevnosti, stalo väzenie. V roku 1771 sa osamostatnila miestna diecéza. V rokoch 1821-1823 bol na hrade Palanok väznený grécky národný hrdina Alexandros Ypsilanti. Držených tu bolo ale mnoho politických väzňov.
Za doby existencie Rakúsko-Uhorska tu sídlila pobočka uhorského ministerstva pre orbu (poľnohospodárstvo), ktoré predovšetkým pomáhalo nemaďarskému obyvateľstvu. V roku 1904 bola postavená súčasná budova radnice, inšpirovaná maďarskou secesiou. náhľad|Mukačevská radnica V roku 1886 bola zavedená do Mukačeva železnica a mesto veľmi rýchlo získalo spojenie s Budapešťou, Košicami a Ľvovom. To síce umožnilo istý ekonomický vzostup, napriek tomu však (a skôr z okolitého vidieka) v závere 19. storočia odchádzalo stále viac obyvateľov do väčších miest alebo do Ameriky. Na konci 19. storočia bolo Mukačevo síce jedným z väčších miest regiónu, aj tak tu stálo len menej murovaných domov a väčšina prostého obyvateľstva bývala v drevených domoch, často so slamovými strechami. Roku 1882 tu vznikla dievčenská škola, gymnázium bolo postavené už v roku 1868.
V roku 1907 tu Tivadar Lehoczky založil historicko-archeologické múzeum.
V období prelomu storočia tu pôsobil uhorský architekt Ľudovít Oelschläger. Navrhol tu budovu školy a ďalej hebrejského centra. Obe sú ovplyvnené maďarskou secesiou.
Podľa posledného rakúsko-uhorského sčítania ľudu z roku 1910 sa 12 686 (73,44 %) zo 17 275 obyvateľov hlásilo k maďarskej národnosti, 3 078 (17,82 %) k Nemcom a 1 394 (8,07 %) k Rusínom. Z hľadiska náboženstva bolo 7 675 ľudí (44,43 %) židovského vyznania, 4 081 ľudí (23,62 %) gréckokatolíkov, 3 526 ľudí (20,41 %) rímskokatolíkov, 1 725 ľudí (10 reformovanej cirkvi a 190 ľudí (1,1 %) bol sa prihlásilo k luteránstvu.
Už pred vypuknutím prvej svetovej vojny boli v Mukačeve problémy s dostatkom potravín. Počas konfliktu sa postupne zhoršovali. V poslednom vojnovom roku 1918 tu prepukali početné štrajky (svoju odozvu si tu našiel aj tzv. januárový štrajk, ktorý našiel odozvu medzi takmer miliónom robotníkov končiacej monarchie.
Obdobie rokov 1919 až 1938 náhľad|Kino Scala (neskôr premenované na Peremoha (Víťazstvo)) v centre Mukačeva, 1942 Hneď na záver prvej svetovej vojny tu bola vyhlásená autonómna Ruská krajina s centrom v Mukačeve. V marci roku 1919 sa miestne maďarské obyvateľstvo uznieslo, že požaduje zachovanie celého územia Podkarpatskej Rusi za súčasť Maďarska a na začiatku roka 1919 kontrolu nad mestom získala Maďarská republika rád. V Mukačeve bolo zriadené miestne veliteľstvo (direktórium). Ustanovená bola červená garda, ktorá mala mesto brániť pred cudzou mocou; tvorili ju robotníci z miestnych tovární a tiež bývalí vojnoví zajatci. Činné boli tzv. revolučné tribunály. Republika rád však získala pod kontrolu z oblasti budúcej Podkarpatskej Rusi iba malé okolie Mukačeva a Berehova. Dňa 28. apríla 1919 však do Mukačeva prišli rumunskí vojaci a o zhruba mesiac neskôr potom Československá armáda.
Potom, čo sa v roku 1919 americkí Rusíni dohodli s Tomášom Garrigom Masarykom na pripojení Podkarpatskej Rusi k Československu, bola celá Podkarpatská Rus obsadená československými vojskami. Dňa 4. júna 1920 sa Mukačevo na základe Trianonskej zmluvy oficiálne stalo súčasťou Československa. Od 15. októbra 1921 sa stalo centrom Berežskej župy. V tejto dobe malo Mukačevo 20 794 obyvateľov a bolo tak najväčším mestom Podkarpatskej Rusi (dnešná oblastná metropola Užhorod mala len o niekoľko sto obyvateľov menej). Pred obdobím rozsiahlejšej výstavby československej infraštruktúry (spolu s Berehovom a Užhorodom) sa tu nachádzala jediná väčšia pošta v celej Podkarpatskej Rusi, ďalej potom nemocnica so 120 lôžkami v dezolátnom stave a pod. V rámci modernizácie celej Podkarpatskej Rusi bol vybudovaný do roku 1930 pavilón pre chirurgiu a dojčenskú starostlivosť. Časť nemocnice navrhol český architekt Jaroslav Fragner. Stavba mala byť ešte rozšírená o ústav pre invalidov, ktorý bol navrhnutý na začiatku 30. rokov, jeho realizácia však nebola nikdy vykonaná. V 30. rokoch tu bola postavená ešte textilná továreň. Vznikli aj obytné domy na staromestskom nábreží rieky Latorici aj inde po meste. Dnes sú niektoré budovy z 20. a 30. rokov pamiatkovo chránené. Neďaleko Mukačeva vznikla dedina Svoboda, kde boli postavené typizované rodinné domy. Mnohé z nich vyrástli aj na severnom okraji dnešného Mukačeva.
Štát dbal tiež na vznik nových škôl, ktoré mali pomôcť vo výchove kvalifikovanej pracovnej sily v regióne. V roku 1928 tu boli tri stredné školy, jedna s českým, druhá s rusínskym a tretia s vyučovacím jazykom jidiš. Fungovala tu aj maliarska škola. V roku 1929 bola sprevádzkovaná aj mestská knižnica.
Z hospodárskeho hľadiska tu mala značný význam továreň na spracovanie tabaku a výrobu cigár. Obľúbené boli miestne trhy, kam jazdila veľká časť obyvateľov okolitého vidieka predávať svoje výrobky.
V roku 1930 tu žilo 26 102 obyvateľov, z toho 8 969 Židov, 6 476 Rusínov, 5 561 Maďarov, 2 664 Čechov a Slovákov, zvyšok obyvateľov bol iných národností. Vo voľbách tu bola veľmi silne zastúpená komunistická strana, ktorá napríklad len v roku 1935 získala v Mukačeve 27,43 % hlasov.
V Mukačeve bola po celý čas jeho príslušnosti k prvej Československej republike prítomná československá armáda. Tej slúžil historický hrad Palanok, pretože však kapacitne nedostačoval, boli v jeho blízkosti zriadené aj kasárne.
Obdobie rokov 1938 až 1944 náhľad|Brána mukačevského geta V novembri 1938 bola časť územia bývalého Uhorského kráľovstva v rámci prvej viedenskej arbitráže pripojená k Maďarskému kráľovstvu. Týkalo sa to samotného mesta a štrnástich ďalších obcí mukačevského okresu. Sťahovanie československých úradov pri Užhorode do Chustu prebiehalo automobilovými konvojmi cez Mukačevo, kde dochádzalo k prestrelkám s maďarskými ozbrojencami.
Nové úrady bez meškania vydali nariadenie o vyhostení všetkých Židov bez maďarského občianstva. V dôsledku toho boli poľskí a ruskí Židia, dlhodobo žijúci v teraz Maďarskom kontrolovanom Podkarpatsku, a tiež z Mukačeva, rovnako ako domáci Židia, ktorí nemohli preukázať svoje občianstvo, deportovaní za hranice, kde boli odovzdaní Nemecku. V dňoch 27. a 28. augusta 1941 boli všetci zavraždení Nemcami v Kamenec-Podolskom masakri.
Počas druhej svetovej vojny existovalo v Mukačeve geto, kam boli Židia nahnaní.