Slovenské noviny boli poloúradné, neskôr úradné noviny viedenskej vlády pre Slovákov v rokoch 18491861, čiže v čase Bachovho absolutizmu. Vychádzali 2-krát týždenne vo Viedni najprv v slovenčine, neskôr sa stali tribúnou Staroslovákov a vychádzali v slovakizovanej češtine (tzv. staroslovenčine).
Redaktori Počas revolúcie 1848/1849 minister vnútra Alexander Bach ponúkol miesto hlavného redaktora nových viedenských Slovenských novín Danielovi Lichardovi na to na základe odporúčania Jána Kollára, ktorý Licharda označil “za najlepšieho znalca života na Slovensku a výborného ľudového spisovateľa".
Za druhého redaktora týchto novín ministerstvo vnútra vymenovalo Andreja Radlinského, bývalého Lichardovho kolegu, profesora z Banskej Štiavnice. Tento bol však v redakcii len pomerne krátku dobu, lebo sa nechcel podriadiť pokynom Antonína Becka – osobného tajomníka ministra Bacha, ktorý bol poverený funkciou hlavného cenzora Slovenských novín. Radlinský chcel v novinách presadzovať predovšetkým slovenské národné záujmy a nie vládnu politiku. Preto sa aj dostal s Beckom do rozporov, upadol do nepriazne vlády a musel z Viedne odísť do Budína, kde dostal bezvýznamnú funkciu redaktora Zemského zákonníka. Stal sa teda vlastne prekladateľom zákonov z nemčiny do slovakizovanej češtiny – staroslovenčiny. Tento preklad mal slúžiť potrebám štátnej správy na slovenskom území.
Jonáš Záborský, ktorý sa stal po odchode Andreja Radlinského z Viedne do Pešti, redaktorom Slovenských novín, sa výdatnou mierou zaangažoval do sporov medzi Staroslovákmi a štúrovcami. V tejto funkcii zotrval dva roky. Bolo to v dobe zvýšeného vládneho teroru. Hneď po nastúpení do redakcie mu „všemocný pán Rakúska“ Alexander Bach prísne zakázal písať v novinách čokoľvek o “slovenskej korunnej zemi", ako aj kritizovať vládu a jej predstaviteľov. Chcel mať aj zo Záborského, ako aj z ostatných redaktorov. úradných novín len poslušných tlmočníkov vládnej politiky. Preto sa aj Záborský takto s pobúrením vyslovil o Bachovom nariadení: “To znamená v reči obecnej toľko: Nepovažujte vaše noviny za nič iného, ako za potravu sprostače; vaša vec bude kázať jej dôveru oproti nám a poslušnosť; všetko, čo my činiť budeme, vy schválite". Ešte po rokoch Záborský tvrdil, že v Slovenských novinách sa staval proti vládnej politike vtedy, keď sa domnieval, že škodí slovenským národným záujmom. Preto sa aj dostával do prudkých sporov s hlavným cenzorom novín dr. Beckom.
Záborský bol talentovaným novinárom, ktorý písal dobré úvodníky, úvahy, komentáre, správy i glosy o otázkach politických, kultúrnych i hospodárskych. Jeho príspevky sa vyznačujú bystrým postrehom, zmyslom pre aforizmus a vtipnosť, ktorej nechýbalo ani satirické ostrie.
Keď padol reakcionársky Vídeňský denník, namierený proti Havlíčkovmu Slovanu a pokrokovému Constitutionalles Blatt aus Böhmen, bolo treba zamestnať jeho bývalých redaktorov. Antonín Beck chcel jedného z nich, Hermenegilda Jirečka vymenovať za redaktora Slovenských novín. Prekážal mu v tom však nenávidený Záborský. Po mnohých intrigách sa mu ho podarilo vyhodiť zo sedla. 17. februára 1852 musel Záborský odísť z Viedne s veľmi zlými posudkami. Dali ho potom za farára do malej východoslovenskej dediny do Župčian, kde ho dlhé roky čakala len bieda, strádanie i odtrhnutosť od kultúrneho a spoločenského strediska.
Do Slovenských novín sa Jonáš Záborský zapísal polemikami, ktoré prešli do dejín našej literatúry pod názvom „Boje o Žehry“.
Zodpovední redaktori: Daniel Lichard, Ondrej Radlinský od r. 1851 Daniel Lichard, Jonáš Záborský od r. 1853 spolupracovník Hermenegild Jireček
Pôsobenie novín a charakteristika Prvé číslo Slovenských novín vyšlo 10. júla 1849, posledné zo dňa 24. XII. 1861. Vychádzali dva razy do týždňa. Spočiatku boli poloúradnými a od 22. XI. 1852 sa stali úradnými novinami viedenskej vlády. Administrácia bola oddelená od redakcie, čo bola značná výhoda, lebo takto sa redaktori nemuseli starať o finančnú prosperitu novín, keďže ich financovalo ministerstvo vnútra z vlastných fondov. Noviny mali tiež ďalšiu, do tých čias v slovenskej žurnalistike nevídanú výhodu. Ministerstvo ich rozosielalo zadarmo do 1200 obcí a mestečiek na Slovensku. Pravda, ako oficiálny orgán viedenskej vlády boli medzi slovenskými čitateľmi neobľúbenými, a preto sa aj málo čítali. Právom sa preto J. M. Hurban o nich takto vyslovil: “Slovenské noviny sa samy budú čítať; to jest predplácať. Chodia totiž na obec darmo. To je radosť také noviny vydávať; redaktor aspoň na nich neškoduje; nakladateľ má zisk, obecenstvo sa môže na druhé predplatiť a predsa ich dostane – štát má peňazí dosť!".
Slovenské noviny roku 1849 vychádzali v „opravenej slovenčine“ a od 1. I. 1850 v staroslovenčine. Ich rubrika Světozor vychádzala od začiatku v spisovnej, jungmanovskej češtine. Tento tlačový orgán bol aj po vonkajšej stránke ovplyvnený ostatnými úradnými novinami, vychádzajúcimi vo Viedni. To znamená, že väčšia časť ich priestoru bola vyplnená úradnými správami a oznamami, ako aj oficiálnym spravodajstvom z rakúskej monarchie a zo zahraničia. Tieto správy ešte pred uverejnením prešli prísnou cenzúrou, takže tlmočili často iba politické záujmy kontrarevolučného režimu. Platilo to najmä na roky 18521858, keď v Slovenských novinách podstatne prevládalo oficiálne spravodajstvo. Lichard vtedy v nich nesmel uverejňovať články v prospech nášho národného hnutia, hoci si to subjektívne veľmi želal.
Po vonkajšej stránke sa noviny za trinásť rokov len málo menili. Delili sa na časť úradnú a neúradnú. V prvej vychádzali oznamy, výnosy, nariadenia, príkazy, zákonné články a vyhlášky a to bez jediného slova redakčného komentára. Okrem toho tu vychádzali aj správy o povyšovaniach dôstojníkov i o cestách panovníka doma i za hranicami. Bol to materiál nudný, šedivý a pre priemerného čitateľa úplne nezaujímavý.
Väčšinu miesta v novinách zaberali Neúřadní zprávy – nazývané tiež niekedy Díl neúředný. Obsahoval domáce i zahraničné spravodajstvo pôvodné, ale aj preberané z vládnych a vláde slúžiacich nemeckých a maďarských novín, vychádzajúcich v Pešti a vo Viedni. V tejto rubrike bývali podtituly: Rakouske mocnárstvo, Zprávy ze Slovenska, Věstník zahraniční: Anglicko, Francousko, Švajčiarsko...Len nesústavne sa na konci správ uvádzal ich prameň – väčšinou inojazyčné noviny, pravda, bez presnejšieho určenia dátumu a miesta z ktorého pôvodne správa prišla. Od dnešných sa správy v Slovenských novinách líšili tým, že nemali titulky a medzititulky. Lichard okrem správ vydával v novinách aj noticky v rubrike Drobničky.
Systém usporiadania materiálu spravodajského charakteru bol v novinách zastaraný. Tak ako v osvieteneckých časoch bývali tu za sebou zaraďované správy, závažné vedľa úplne banálnych informácií, pričom aj tu publikované listy dopisovateľov obsahovali správy tematicky veľmi rôznorodé a nijako spolu nesúvisiace. Roku 1857 Lichard do novín zaradil aj rubriku Dopisy – zostavenú z príspevkov dopisovateľov zväčša dedinských inteligentov. Správy dopisovateľov vychádzali tu často nepodpísané, opatrené len iniciálkami alebo pseudonymom autorov. Slovenské noviny po celý čas svojej existencie trpeli nedostatkom dopisovateľov. Po tejto stránke sa ani zďaleka nemohli rovnať so štúrovskými predrevolučnými politickými novinami. Lichard vždy úzkostlivo dbal na to, aby z tých málo dopisovateľov, ktorých Slovenské noviny mali, nestratil ani jediného. Preto sa v redakčnej poznámke ospravedlnil dopisovateľovi aj vtedy, keď pre nedostatok miesta musel jeho príspevok trochu skrátiť.
Vládny charakter Slovenských novín, ich oficiálna línia a prísna cenzúra spôsobila, že ani v závažnejších článkoch, ani v listoch dopisovateľov sa neriešili závažné národné a sociálne otázky, nehovoriac už o tom, že kritika vládnej politiky tu nemohla nájsť miesto. Tak sa aj mohlo stať, že v listoch dopisovateľov zostávali bokom závažné problémy. Písalo sa v nich napr. s podrobnosťami o školských, či cirkevných slávnostiach, pričom závažné informácie o sociálnych, spoločenských a kultúrnych otázkach boli odbavené dvoma-troma riadkami. Lichard v týchto novinách nevyužíval tak, ako vo svojej predchádzajúcej publicistickej tvorbe, materiál z listov dopisovateľov ani vo svojich úvodníkoch, politických komentároch, či v iných článkoch. Vari pre prísnu cenzúru nepridával k listom dopisovateľov vlastný komentár, čím mohol čitateľov často dezorientovať.
Podradnejšími boli v Slovenských novinách tieto rubriky: Krátke zprávy, Hlásnik (obsahujúci malé úradné oznamy) a Drobničky, nespomínajúc tu už Běh na víděnské burze, Obilný trh ve Vídni, Inzeráty…
Rubriky v Světozore (pozri dole) aj úvodníky písal Lichard veľmi pútavo a zaujímavo, pričom dbal, aby v nich vychádzal bohatý a rôznorodý materiál. Pretože mal veľmi odbornú erudíciu, zachraňoval takýmto spôsobom Slovenské noviny pred osudom nudného úradného vestníka a slúžil nimi ľudovým potrebám, napriek prísnej cenzúre a policajnému režimu – takému typickému pre obdobie bachovského absolutizmu. Tu sa teda naďalej za trinásť rokov Lichard zdokonaľoval v znalosti prírodných vied, ľudovýchovy, osvety i politiky. V popularizácii vedy dosiahol u nás takej úrovne, že sa mu v druhej polovici minulého storočia na Slovensku nikto nevyrovnal. Bolo to nielen výsledok talentu, ale aj sústavného štúdia a vzácnej schopnosti postihnúť mentalitu, požiadavku aj intelektuálnu úroveň ľudových vrstiev a na základe toho poznania aj novinársky tvoriť.
Prevažnú časť materiálov v Slovenských novinách tvorilo spravodajstvo a informatívne články. V kultúrnej rubrike novín sa v prvých rokoch objavovali aj literárne recenzie, kritiky i články literárno-historické, no ich úroveň bola, až na výnimky, nízka. Stalo sa tak preto, že prevažná väčšina slovenských i českých vedeckých a literárnych pracovníkov tieto noviny ignorovala a odmietala sa stať ich spolupracovníkmi, alebo dopisovateľmi. Pomerne zriedkavo sa v novinách objavovali úvodníky a komentáre. Beletristických novinových žánrových foriem – reportáží, fejtónov, čŕt a poviedok – v Slovenských novinách nenájdeme, čo bolo nesporne na ich škodu. Tento nedostatok nenapravil ani Hermenegild Jireček, ktorý viedol kultúrnu prílohu novín zvanú Světozor.
V Slovenských novinách sa neužívali štočky a ilustrácie a na typografické rozlíšenie rubrík sa užívali len rôzne typy písma. Noviny bývali väčšinou lámané do dvoch stĺpcov. Graficky boli teda šedivé a bezvýrazné. Vychádzali pravidelne na štyroch stranách, ktoré musel Lichard a H. Jireček nielen pripraviť do tlače, ale aj skorigovať a zapretovať. Veľa práce im tiež dala kontrola vysádzaných stĺpcov, lebo viedenskí sadzači nepoznali zo slovenčiny a z češtiny ani slova. Preto aj často nestačili štylisticky i vecne náležíte upraviť príspevky dopisovateľov. Na rozdiel od Slovenských národných novín mali viedenské Slovenské noviny bohatšie zahraničné spravodajstvo, ale ich domáce spravodajstvo i úvodníky boli nápadne chudobné a ďaleko po stránke politickej, nacionálne a novinárskoodbornej zaostávali za úrovňou štúrovskej predrevolučnej periodickej tlače.
O viedenských Slovenských novinách sa u nás tradične hovorievalo ako o reakčnom vládnom orgáne, ktorý nepriniesol veľa pre rozvoj nášho verejného života a novinárstva. Po stránke politickej je tento súd pravdivý. Upozornili sme však, že hospodárske rubriky Slovenských novín boli pozitívnym ľudovýchovným i novinárskym činom. Okrem toho aj vo vývoji týchto novín treba diferencovať. Roku 1849 boli podstatne iné, ako v rokoch 185058, keď sa cenzúra a teror bachovského absolutizmu uplatňovali veľmi výrazne. V rokoch 18581861, keď sa putá bachovského absolutizmu vplyvom hlbokej vnútroštátnej krízy začali uvoľňovať, si Lichard a jeho spolupracovníci v redakcii novín mohli oveľa viacej dovoliť. To sa odrazilo na ich zvýšenej orientácii na slovenskú národnú problematiku.