Enkláva je v medzinárodnom práve a politickej geografii cudzie štátne územie alebo jeho časť, nachádzajúce sa v územnom priestore konkrétneho štátu a ním úplne obkolesené (napr. Llivia). Rozoznávame suverénne a závislé enklávy. Územie, ktoré spĺňa všetky stanovené kritériá, sa v užšom chápaní nazýva pravá enkláva. Pojem enkláva vo všeobecnosti pomenúva vzťah k cudziemu (susednému) štátu.

Vymedzenie pojmu

thumb|right|Územie „C“ je enklávou štátu „A“ a zároveň exklávou štátu „B“. Pojem enkláva sa v jazyku diplomacie objavil pomerne neskoro, až v roku 1868. Pochádza z latinského výrazu „inclavatus“, „inclavo“, čo znamená uzavretý, uzamknutý. V diplomacii sa pojem začal používať najskôr vo francúzštine. Moderný výraz exkláva je logickým rozšírením pojmu, ktorý vznikol o tri dekády neskôr a korešponduje s latinským „exclavo“. Nakoľko sú tieto pojmy používané v medzinárodnom práve od úplného začiatku ich existencie, je potrebné si všimnúť, aké definície sú najčastejšie uvádzané v medzinárodnom práve. Vzťah exklávy k príslušnému materskému štátu je legislatívne upravený. Obyvatelia exklávy sú obyvateľmi príslušného materského štátu a legislatíva materského štátu je vo všeobecnosti platná aj na území exklávy. Lokalizácia exkláv, a z toho vyplývajúca absencia priameho dopravného spojenia s materským štátom, prináša potrebu špecifických pravidiel a modifikácií, čo môžu zabezpečiť národné zákony, medzinárodné dohody, prípadne ich kombinácia. Celý komplex špecifických legálnych modifikácií vedie k osobitnému postaveniu enklávy, ktoré sa odlišuje od hlavných pravidiel platných v regiónoch materského štátu. Okrem toho je potrebné zabezpečiť špecifické pravidlá aj vo vzťahu k susednému štátu vzhľadom na prítomnosť územia pod cudzou správou. Interakcie medzi susedným a materským štátom vo vzťahu k enkláve/exkláve sú medzinárodnej povahy a sú predmetom medzinárodného práva.

Štát-enkláva

Štáty-enklávy chápe medzinárodné právo (a politická geografia) ako suverénne štáty úplne obklopené územím iného štátu. Slobodné prístavy s priamym prístupom k moru alebo k medzinárodnej rieke (tzv. medzinárodné vody) teda nemožno považovať za enklávy, nakoľko nespĺňajú základnú charakteristiku. Problematika enklavity a exklavity je neustále predmetom výskumu. Nakoľko medzinárodné právo definuje enklávu ako suchozemské územie oddelené od materského štátu, takáto definícia je značne reštriktívna. Preto do skupiny enkláv budú zaraďované tiež semienklávy (územia s prístupom k moru). Pojem „enklavita“ je jedným z dôležitých špecifík enklávy. V prípade San Marína je zrejmé, že štát je úplne obklopený územím iného štátu (v tomto prípade Talianska). Ale diskutabilné sa javí vyčlenenie kategórie semienkláv, kedy je sporné, či prístup k morskému pobrežiu eliminuje enklavitu takýchto území. Teoreticky aj Portugalsko a Dánsko hraničia len s jedným štátom, ale nie sú izolované geograficky, politicky, ani ekonomicky. Majú dostatočne široký prístup k medzinárodným vodám. Nie je možné sa pridržiavať striktných charakteristík, pretože štáty ako Monako potom nebudú enklávami v pravom zmysle slova. Kritérium obklopenosti územia iným štátom je kvalitatívne a zložité ho aplikovať v praxi. Aby ho bolo možné uviesť v praxi, je nutné zaviesť aj kvantitatívne kritérium, t. j. dĺžka hranice na pevnine musí byť dlhšia ako dĺžka pobrežnej línie. Teda platí, že pomer dĺžok pevninskej a morskej hranice musí byť väčší ako 1.

Suverénna semienkláva

Štát bude klasifikovaný ako suverénna semienkláva vtedy, ak má hranicu len s jedným štátom a zároveň je dodržané kvantitatívne kritérium. Na základe tohto kritéria štáty ako Írsko, Portugalsko a Dánsko nebudú zahrnuté, naopak Monako áno.

Prímorský štát

Ďalší súvisiaci pojem je prímorský štát. Ak štát-enkláva disponuje aspoň úzkym pobrežným sektorom, ktorý umožňuje prístup k otvorenému moru a je koridorovej povahy, považuje sa za prímorský štát. Z hľadiska prístupu k moru je možné odlíšiť exklávu a enklávu. Kým exkláva je izolovaná časť štátu, ktorá je ohraničená jedným alebo viacerými cudzími teritóriami a môže mať prístup k moru, pre enklávu táto podmienka neplatí.

Exkláva

thumb|right|Územie „C“ leží na pobreží mora („D“), pričom je exklávou štátu „B“, nie však enklávou štátu „A“. Otázka je, či je vôbec nutné zavádzať aj pojem exkláva. Je to však nevyhnutné z viacerých dôvodov. Predovšetkým, existujú územia, ktoré reprezentujú tzv. „pravé exklávy“, čo sú teritóriá oddelené od materského štátu a zároveň obklopené viacerými štátmi. Pre enklávy však toto hľadisko neplatí, nakoľko ide výhradne o územia obklopené teritóriom jediného štátu. Špecifickým príkladom je v súčasnosti Kaliningradská oblasť. Technicky ide o pravú exklávu, keďže spĺňa charakteristiku pobrežného územia a zároveň hraničí s dvomi štátmi (Poľsko a Litva). Keďže však Poľsko aj Litva sú členskými štátmi Európskej únie, možno Kaliningradskú oblasť považovať za semienklávu Európskej únie. Tento pohľad ešte umocňuje skutočnosť, že kritérium voľného pohybu ľudí, tovaru, kapitálu a pracovnej sily je výhradne v kompetencii Európskej únie. Vo väčšine prípadov (závislé enklávy a exklávy, závislé semienklávy a semiexklávy; výnimkou sú pravé exklávy) je územie vo vzťahu k štátu, ktorý ju obklopuje, enklávou a vo vzťahu k príslušnému materskému štátu exklávou. Obidva pojmy sú teda používané súbežne, zdôrazňujúc vzťah buď k susednému štátu (susedným štátom), alebo k materskému štátu. To znamená, že príslušný aspekt vzťahu územia k vonkajšiemu svetu podmieňuje použitie pojmu enkláva alebo exkláva. V prípadoch, keď ide o medzinárodné záležitosti takéhoto územia, alebo ak vzťah k materskému štátu či susednému štátu je irelevantný, sa vo všeobecnosti používa termín „enkláva“.

Pre definovanie okruhu závislých semienkláv a semiexkláv a pravých exkláv nie je nutné prihliadať na kritérium podobné kvantitatívnemu kritériu pre suverénne semienklávy. Ide totiž o územia, ktoré predstavujú exklávu vo vzťahu k materskému štátu. Podmienka exklavity v striktnom vymedzení je teda postačujúca. Problém pomeru dĺžky pevninskej a morskej hranice možno ilustrovať na príklade Dubrovnícko-neretvianskej župy Chorvátska, kde časť teritória administratívneho celku územne nesúvisí so zvyškom štátu. Aj napriek tomu, že pevninská hranica je zreteľne kratšia ako morská hranica, územie je identifikované ako pravá exkláva. Fakt, že podobné teritóriá sú izolované od príslušných materských štátov, je postačujúci.

Vo všeobecnosti sa vyčleňujú tri typy exkláv: exklávy, ktoré sú vo vzťahu k susednému štátu zároveň enklávami (Büsingen-am-Hochrhein, Llívia); zaraďujeme sem väčšinu predmetných území exklávy, ktoré možno zároveň považovať za semienklávy (napr. Gibraltár) pravé exklávy, ktoré predstavujú entity obklopené viac ako jedným štátom a vo vzťahu k nim nie sú enklávami (Kaliningradská oblasť Ruskej federácie).

Ďalej je potrebné preskúmať vzťah exklávy a príslušného materského štátu. Aj napriek tomu, že vo väčšine prípadov je identifikácia materského štátu a exklávy bezproblémová, existujú teoretické možnosti nejednoznačnej až nemožnej identifikácie. Môže sa napríklad stať, že časť územia, ktorá sa konvenčne označí ako exkláva, v skutočnosti zaberá väčšie územie ako materský štát, či už z hľadiska rozlohy alebo počtu obyvateľov. Z tohto dôvodu existujú tri teoretické kritériá na odlíšenie materského štátu a exklávy: lokalizácia hlavného mesta relatívna veľkosť územia relatívny počet obyvateľov. Podľa všeobecne platných medzinárodných kritérií je časť územia, kde je lokalizované hlavné mesto, materským štátom. Primárnou príčinou je koncentrácia ekonomickej sily v hlavnom meste. Takéto prípady sú však zriedkavé.

Teória enkláv

Teória enkláv a exkláv za zaoberá odpoveďami na mnohé otázky, z ktorých najpodstatnejšie je týchto šesť skupín: Závislé enklávy ako jednotná trieda priestorových objektov. Existujú špecifické politické a ekonomické vzorce podmienené vidinou enklavity a exklavity? Ak áno, aké sú to? Životný cyklus enkláv. Ako enklávy vznikajú? Ako sa enklávy vyvíjajú? Ako enklávy zanikajú? Za akých podmienok dokážu enklávy pretrvať až do súčasnosti? Ekonomika enkláv. Sú enklávy vo všeobecnosti schopné ekonomickej sebestačnosti? Aké sú podmienky ich ekonomickej prosperity? Ktoré faktory urýchľujú ich rozvoj? Obyvateľstvo enkláv. Ako prispieva etnické, religiózne a lingvistické zloženie ku kvalite vzťahov so susedným štátom a s materským štátom? Existujú špecifické identity konkrétnych enkláv? Legislatíva enkláv. Do akej miery sú enklávy predmetom nezhôd a ako je možné zabezpečiť mierový stav v nich a v ich okolí? Aké sú všeobecne platné stratégie úspešného ekonomického rozvoja enkláv a exkláv? Enklávy v priestore. Aká je pozícia enkláv v bilaterálnych vzťahoch medzi susedným štátom a materským štátom? Aké je miesto enkláv vo svetovej politike? Aká je ich pozícia vo svetovej ekonomike?

Teória ďalej zahŕňa dve podstatné zložky; prvá zložka opisuje fenomén enkláv a exkláv a pokúša sa ho objasniť, kým druhá zložka je založená na deskriptívnej analýze a snaží sa predpovedať ich ďalší vývoj.

Faktory identifikácie

Pri identifikácii enkláv zohľadňuje teória niekoľko dôležitých faktorov: vzdialenosť od príslušného materského štátu prístup k moru a kvalita prípadného zaoceánskeho spojenia s materským štátom veľkosť územia z hľadiska populácie relatívny vplyv susedného a materského štátu etnické zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát) religiózne zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát) lingvistické zloženie (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát) relatívna ekonomická sila enklávy stupeň otvorenosti ekonomiky vzhľadom ku štyrom základným ekonomickým nástrojom (ľudia, tovar a služby, kapitál a pracovná sila) kultúrna príbuznosť (v trojuholníku materský štát – enkláva – susedný štát) kvalita vzťahov na úrovni materský štát – susedný štát

Hypotézy teórie enkláv

K získavaniu poznatkov pri klasifikácii enkláv a exkláv značnou mierou prispievajú aj štyri základné hypotézy.

Prvé dve sú zamerané na vysvetľovanie modelov príbuznosti enkláv. Klasifikácia enklávy závisí od jej etnického zloženia a relatívnej ekonomickej prosperity materského aj susedného štátu. Primárnym faktorom zostáva skutočnosť, či je etnické zloženie enklávy totožné s etnickým zložením materského alebo susedného štátu. Ak je identické, enkláva zostáva jeho súčasťou (neprejavuje separatistické tendencie). Ak však etnické zloženie korešponduje so susedným štátom, vznikajú tlaky na odtrhnutie sa od materského štátu a pripojenie enklávy k susednému štátu. Sekundárnym faktorom je relatívna ekonomická prosperita materského a susedného štátu. Ak je etnické zloženie enklávy zmiešané, alebo naopak jedinečné, potom relatívna ekonomická sila materského alebo susedného štátu bude determinovať príslušnosť enklávy. Ak je materský štát ekonomicky aktívnejší, enkláva zostane jej súčasťou. Naopak, ak susedný štát je ekonomicky výraznejší ako materský štát, enkláva bude prejavovať tendencie pripojiť sa k susednému štátu. Pravé exklávy môžu reprezentovať špecifický príklad tejto hypotézy, nakoľko susedia s viac než jedným štátom.

Tretia hypotéza vyjadruje inherentnú neschopnosť enklávy rozvinúť vlastnú fungujúcu ekonomiku. Ekonomická závislosť je pritom spôsobená nedostatočnou veľkosťou lokálnej ekonomiky v kombinácii s obmedzenosťou vo vzťahu k materskému a susednému štátu. Výnimkou je situácia, keď enkláva existuje na základe medzištátnych dohôd medzi materským a susedným štátom, pričom podmienkou je vysoký stupeň jej integrácie. Zároveň však musí existovať podmienka voľného pohybu ľudí, tovaru, služieb a pracovnej sily.