Tento článok opisuje vývoj slovenského novinárstva v rokoch revolúcie 1848 – 1849.
Štúr vo Viedni Ľudovít Štúr po odchode z Bratislavy do Viedne v marci roku 1848 síce sa musel načas s publicistikou rozlúčiť, ale pokračoval naďalej v politickej práci. Pokúsil sa zjednotiť zástupcov slovanských národov rakúskej monarchie na základe spoločnej politickej koncepcie. Aj vo Viedni presadzoval myšlienku všeslovanskej solidarity a ideu všeslovanského zväzu, ktorá bola v príkrom rozpore s austroslavistickou politikou českej buržoázie, s týmto nástrojom na udržanie českej hegemónie nad rakúskymi Slovanmi.
Štúrove prejavy vo Viedni nenechávali nikoho na pochybnostiach, že nielen on sám, ale aj jeho stúpenci sa stavajú proti absolutizmu, feudálnym prežitkom i proti nacionálnemu útlaku slovanských národov: “Už sme dlho slúžili za hračku diabolskej politike, ktorá nás plánovito vzájomne rozdeľovala a ustavične rozoštvávala, aby sme tak vlastnou vinou upadali… Dozreli sme, poznali sme svoje práva a chceme ich mužne hájiť", povedal tu medzi iným. Štúrove slová na viedenskom zhromaždení mali o to väčšiu váhu, že on tu vystupoval ako „zástupňík Slovákov“.
Je isté, že prejavy Ľudovíta Štúra, ako aj ostatných delegátov rakúskych Slovanov, boli ovplyvnené revolučnou situáciou v hlavnom meste monarchie. Veď tu sa ľudové masy už 13. marca 1848 veľmi radikálne dovolávali zvrhnutia Metternicha a zrušenia cenzúry. 18. mája 1848 cisár aj formálne potvrdil zrušenie cenzúry, ba vydal aj nariadenie o zrušení kaucie, o slobode kolportáže a príslušnosti poroty v tlačových záležitostiach. Napriek tomu, že toto uvoľnenie trvalo len krátky čas, neobvykle vzrástol počet periodík. Len za rok 1848 bolo vo Viedni zaznamenané vychádzanie 227 najrozličnejších novín a časopisov. Bol to vzrast skutočne veľký. Veď začiatkom roku 1846 zaznamenal viedensky poštový úrad v celej ríši 158 vychádzajúcich novín a časopisov, z čoho bolo 75 nemeckých, 53 talianskych, 13 maďarských a len 2 slovenské.
Štúr v Prahe Rozsiahlu politickú i publicistickú činnosť rozvinuli vodcovia národného hnutia Slovákov Ľudovít Štúr a Jozef M. Hurban aj na Slovanskom zjazde v Prahe. Štúr sa na zjazde postavil na stanovisko prebudovania Rakúska na spolok rovnoprávnych národov. 3. júna 1848 na zasadaní zboru československého nebojácne povedal: “Cieľ náš mal byť zachovať ríšu rakúsku? Náš cieľ zachovať je nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo a my sme hnili. Čo by nám povedal svet, keby sme o nich viac nestáli, len o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadáme my. Vyslovme sa, že chceme ako samostatné spojené obce stáť pod vládou rakúskou; tým kladieme dôraz na Slovanov". No aj toto riešenie bolo pre Štúra len prechodnou fázou, pretože neskôr žiadal vytvorenie všeslovanského zväzu a úplné odstránenie národnej neslobody Slovanov v habsburskom mocnárstve.
V Prahe Štúr využíval pre svoju publicistickú činnosť významnú tribúnu pokrokových síl českej spoločnosti – Havlíčkove Národní noviny. Tie priniesli 4. mája t. r. jeho prejav pri založení spolku Slovanskej lipy, ako aj jeho významné pojednanie Pohľad na hýbanie sa západných a južných Slovanov. Okrem toho uverejnil v Havlíčkových novinách aj ďalšie články o rakúskej monarchii i o priebehu prvej slovenskej povstaleckej výpravy. Štúrove články v tejto dobe publikované v pražských Národných novinách boli určené nielen českej verejnosti, ale aj Slovákom. V tomto období hlavne česká radikálna tlač – Pražský večerný list a Lípa slovanská píše veľmi pozitívne o Ľudovítovi Štúrovi i o jeho veľkej obľube medzi pražskými študentmi na Slovanskom zjazde, pričom nazýva Štúra „milovaným Slovákom“.
České noviny v revolúcii konali nášmu národnému hnutiu významné služby. Často prinášali správy, informácie a komentáre o slovanskom hnutí a o vnútropolitickej situácii. Hojne písali o slovenských pomeroch. Udržiavali neustále spojenie so Slovenskom a do značnej miery paralyzovali vplyv kossuthovskej tlače, ktorá práve v nacionálnej oblasti Slovákom krivdila. Prvý dejepisec „povstaňja slovenskjeho“ Mikuláš Dohnány takto charakterizoval vplyv českých novín počas revolúcie na slovenských čitateľov: „Peknú službu preukázal v tej dobe Slovákom Karol Havlíček, redaktor Národných novín, posielajúc z nich celé pakle na znamenitejších mužov na Slovensko, z ktorých sa títo o pravdivom stave vecí poučiť mohli a vo spojení so svetom zostávali. Okrem Národných novín i chorvátske a srbské sa čítali, dokiaľ ich terorizmus maďarský trpel“.
Jeden z týchto „znamenitejších mužov slovenských“ – štúrovec Ctiboh Zoch začiatkom júna 1848 ďakoval Havlíčkovi za jeho zásielku Národných novín a nakoniec dodal: „Všemožne o to pracovati budu, aby Vaše noviny na našich stranách sa ujali a rozšíriti mohli....Sotva, že sem obdržel ty noviny, už to špiclové vědeli a búh ví jakové vyzvědaní z toho natropili, nebo se bojí nejmenšího šustu“.
Ľudovít Štúr po násilnom prerušení Slovanského zjazdu musel s J. M. Hurbanom, ako aktívnym účastníkom bojov na pražských barikádach proti vojskám rakúskeho generála Windischgrätza, opustiť české kraje a odísť k južným Slovanom. J. M. Hurban a Ľ. Štúr vtedy v Prahe na barikádach bránili Vodičkovu ulicu, na ktorej býval ich verný druh, český radikálny demokrat J. V. Frič.
Štúr v Chorvátsku Po príchode do Záhrebu sa Štúr stal za istý čas spolupracovníkom časopisu Slovenski jug založeného pokrokovými záhrebskými Slovanmi združeného okolo Kušlana.
V tomto orgáne chorvátskych radikálov sa Štúr ostro postavil proti hrobárom Slovanského zjazdu, vracajúc sa často k jeho politickým cieľom. Urobil tak napr. v úvodníku “Pogled na europejske dagadaje god. 1848”, ktorý vyšiel aj v pražských Národných novinách. Aj tu žiadal samostatnosť a rovnoprávnosť slovanských národov a to aj za cenu likvidácie „žalára národov“ – habsburskej monarchie. Snažil sa aj tu vysvetliť zmysel celouhorského revolučného zápasu a to v súlade so svojou pokrokovou koncepciou slovanskej vzájomnosti.
Základným krédom Štúrovej politiky zostáva spolupráca Slovanov habsburskej monarchie, na ktorú sa spoliehal oveľa viacej, ako na zahraničnú pomoc. A tu sa mu znovu veľmi naliehavo vynára potreba novín a časopisov slúžiacich politickým a kultúrnym cieľom slovanskej spolupráce: “Starý systém vlády nastavený proti národnostiam padol a my teraz už smieme...spoločne si pomáhať...„. Preto aj navrhuje zakladanie slovanských spolkov, ktoré by vydávali “noviny a časopisy k vzájomnému prospechu slovanskému“. Noviny a časopisy slovanské, najmä noviny politické, mali by mať u všetkých kmeňov vždy svojich stálych korešpondentov… Takto budeme udržovaní v ustavičnom uzrozumení a vzájomnom oživovaní. Pritom aj noviny a časopisy by mali byť písané duchom bratským a ich pozornosť vždy a hlavne obrátená na zeme a kmene slovanské".
Štúr ako skúsený novinár poznal dobre spoločenský dosah tejto dôležitej ideologickej zbrane. Preto sa snažil, aby boli založené noviny a časopisy slúžiace zjednoteniu a spolupráci rakúskych Slovanov, boju za ich oslobodenie a vytvorenie „samostatných slovanských obcí“. Pravda, revolúcia zahatala takéto Štúrove optimistické plány, na ktoré sa potom v dobe reakčného bachovského absolutizmu nedalo ani len pomyslieť.
Príspevky štúrovcov do novín V revolučných mesiacoch Ľ. Štúr a štúrovci prispievali naďalej do českých novín, aj keď sa zdržiavali mimo územia Čiech a Moravy. Spomenieme aspoň niektoré zo Štúrových príspevkov odoslaných v tejto dobe do Havlíčkových Národných novín. Jedným z nich bol príspevok zvaný Rusové. Tu sa už prejavuje Štúrove slavjanofilské idealizovanie cárskeho absolutizmu a imperializmu. Pozoruhodná je aj Zpráva z Jablunkova o druhej povstaleckej výprave na Slovensko, ktorú asi tiež napísal Ľ. Štúr.
O priebehu povstaleckých bojov a o postupe slovenských oddielov poslal Štúr redakcii Národných novín článok: V Těšíně dne 1. prosince, ako aj niekoľko ďalších príspevkov, ale potom sa odmlčal, podobne ako aj ostatní slovenskí národovci - dopisovatelia Havlíčkových novín. Vodcovia nášho národného hnutia zavalení inými, naliehavejšími povinnosťami, nestačili pracovať aj publicisticky, hoci v tejto dobe bolo potrebné nielen informovať našu verejnosť o prudko sa meniacej situácii, ale sa aj brániť proti útokom nepriateľskej tlače.
Nielen maďarské a nemecké noviny v Uhorsku, ale aj pražské noviny prinášali vtedy články škodiace štúrovcom a slovenským povstaleckým výpravám. Napr. v pražských novinách Slawische Centralblätter uverejnil neznámy autor útočný článok proti vodcom Slovenského povstania J. M. Hurbanovi a Ľ. Štúrovi. Obvinil ich, že vtrhli do Uhorska bez náležitej prípravy. Museli urýchlene ustúpiť a veľa ich prívržencov potom kossuthovci na Slovensku povešali. J. M. Hurban „ve jménu slovenského povstání a českých dobrovolníků na Tatrách“ poslal redakcii Národných novín „Osvědčení”, ktoré tu vyšlo 23. januára 1849 pod názvom Slováci. Hurban tu tieto obvinenia odmietol a dodal: “Prosíme velectěné obecenstvo, kdyby na úštipky na nás metané do toho času, až perem vládnouti budeme moci, žádneho ohlede nemělo“. Až na jar roku 1849 sa mohli štúrovci dôkladnejšie venovať novinárskej práci.
Vývoj novinárstva na území Slovenska Ako sa však v tejto dobe vyvíjala situácia na Slovensku? Zánikom jediných politických novín stratilo naše národné hnutie najvýznamnejší ideologický prostriedok, ako aj možnosť odrážať útoky nepriateľskej propagandy. Prenasledovanie slovenských národovcov a vyhlásenie stanného práva uhorskou vládou, situáciu len sťažilo. Viacerí z nepriateľov nášho národného pohybu sa snažili zdiskreditovať slovenských národovcov v očiach verejnosti. Napr. Neustadt v pamfletoch Der grosse Peter, Der kleine Peter, Der Schwarze Peter atď. napádal Štúra ako poslanca uhorského snemu pre jeho účasť na viedenských poradách Slovanov, obviňujúc ho z fanatickej nenávisti maďarského národa. Podobne zaujato a nespravodlivo vystupovali vtedy proti štúrovcom redaktori i niektorí dopisovatelia v Pressburger Zeitung a v Panonii, vychádzajúcej tiež v Bratislave. Situácia pre štúrovcov sa stala na Slovensku ešte nepriaznivejšou, keď na stranu stúpencov Ľ. Kossutha prešli ich bývalí podporovatelia – Seberíni, Ferjenčík a dr. Kossuth, ktorí v duchu ideológie maďarskej buržoázie napísali viacej brožúr, proklamácii a kázní.
Keď štúrovci nemohli vystúpiť pred slovenskú verejnosť s vlastnými politickými novinami, nasledovali príklad maďarských revolucionárov a začali vydávať, aj keď len veľmi sporadicky a nesústavne podobné tlače. J. M. Hurban vydal napr. leták Braťja Slováci, Čo kazí Slovákov. Podobné proklamácie a ohlasy napísali tiež ostatní členovia Slovenskej národnej rady. Jaroslav Vlček v Dejinách literatúry slovenskej tvrdil, že vyšlo do polsta takýchto drobotín, historicky veľmi zaujímavých. Politický a spoločenský význam takýchto štúrovských letákov a proklamácii počas revolúcie nebol menší, ako podobných tlačí maďarských. Rozširovanie štúrovských tlačí maďarská vláda zakazovala a ich propagátorov prenasledovala. Na druhej strane v tejto dobe peštianska vláda a „krajinská vlasť obraňujúce zveriteľstvo“ (honvédelmi bizottmány) vydala vtedy oveľa viacej manifestov a plagátov v slovenskom jazyku, obracajúc sa v nich k “horno-vidieckym slovenského jazyka obyvateľom", aby ich získala pre svoje politické ciele. Politickým koncepciám štúrovcov a ich úspechu ľudovýchovy škodili tiež peštianske a viedenské centrálne noviny a časopisy, ktoré mali medzi našim obyvateľstvom veľa čitateľov.