Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (súčasným jazykom Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru), bol prvý slovenský literárny časopis, ktorým vydavateľom a hlavným redaktorom bol Jozef Miloslav Hurban. Vychádzal v rokoch 1846 – 1847 a v rokoch 1851 – 1852. Vo svojich prvých dvoch ročníkoch sa hlavne zaoberal popularizáciou spoločenských vied a umení. Zanikol kvôli novému tlačovému zákonu – produktu reakčnej a protiľudovej vlády bachovského absolutizmu.
Úvod Za veľmi významné a v slovenskej žurnalistike priamo za prevratné, považujeme Hurbanove vystúpenia so Slovenskými pohľadmi „na vedi umeňja a literatúru“ na Veľkú noc roku 1846 – v dobe vrcholenia predrevolučnej činnosti štúrovskej generácie. Vtedy sa kládli základy kultúry a literatúry v novej spisovnej slovenčine, ktorú aj sám úspešne rozvíjal. Zo Slovenských pohľadov chcel, ako sám spomínal, vytvoriť časopis, v ktorom by sa „vedeňja a videňja rozvíjalo“. Mienil z neho spraviť dôstojného partnera Štúrových politických novín a ich literárnej prílohy.
Spočiatku chcel vydávať riadny periodický časopis, o ktorého povolenie mienil žiadať priamo cisára a Uhorskú dvorskú kanceláriu vo Viedni. Veľké ťažkosti Ľudovíta Štúra spojené s bojom o povolenie Slovenských národných novín ho však od toho odradili. Preto sa rozhodol vydávať časopis v nepravidelných intervaloch, na čo mu stačil obyčajný súhlas cenzúry.
Hurban sa takto stáva jedným z tvorcov modernej slovenskej žurnalistiky v novej spisovnej reči, pretože si uvedomoval, že „časopisectvo je teraz tak tuho až so životom národnom vzdelaných spojenuo, že žiaden človek, ktorý na svoj vek, svoj národ a sociálny život puosobiť chce, bez neho byť nemuože“. Svoju samostatnú novinársku činnosť začínal, keď ešte nemal ani tridsať rokov, teda vo veku, v ktorom sa na takéto pole púšťal ako Karol Kuzmány a Ľudovít Štúr.
Charakter Hurbanove Slovenské pohľady označujú v poslednej dobe niektorí slovenskí literárni historicihttps://www.showbiz.sk/osobnosti/index.php?pojem=Slovenskje_pohladi_na_vedi,_umeňja_a_literatúru za „prvý vedecký časopis v novej slovenčine“. Podľa iných však tento atribút patrí až Letopisu Matice slovenskej (1864 – 1875). Hurbanovi, ako sám píše, tu nešlo o vedecké poznanie a preto sa aj v Pohľadoch snažil publikovať len to, o čom “z vlastného videnia a uvažovania tak ... presvedčený bol". Nejde tu teda v pravom slova zmysle o vedu, ale len o jej popularizáciu, hoci nemožno poprieť, že Hurban sa postupne chcel dostať ku tzv. „slovenskej vede“. Veď už Hurbanov súčasník Ctiboh Zoch označoval štúdie J. M. Hurbana publikované v Slovenských pohľadoch “za subjektívne náhľady na objektívnosť ešte nepovýšené". Preto ich právom nepovažoval “za vedu vo zmysle absolútnom, aká má byť". Pritom však ani on nepochyboval, že časom sa z tohto časopisu môže stať „obľúbený orgán pre vedomcov slovenských“.
Predrevolučné Slovenskje pohladi (1846 – 1847) Hurban už svoj úvodník „Veda a Slovenskje pohľadi“ zaplnil úvahami o zmysle vedeckého poznania pre slovenskú a slovanskú spoločnosť. Svojím časopisom chcel “kriesiť život čistejší a kresťanskejší, vyšší v národe našom, menovite učiť vedu, umenia, literatúru, jednak poznávať duokladnejšie, jednak tvoriť ich vystavovaním ideálu vedy slovanskej". Program novinárskej práce si tu Hurban staval veľmi náročne a vzhľadom na obmedzené slovenské možnosti aj priširoko. Osvedčil sa, že chce “našimi Pohľadmi vynahradiť nedostatok časopisov, s akým napospol chudobnejší vzdelancovia slolancovia slovenskí sa potýkajú".
Časopis mienil orientovať na Vedu, ktorej chcel venovať najviac rubrík na Umenie a Literatúru. Tieto state mali dopĺňať špecifické Prehľady časopisov a rubrika Dopisovateľ zostavená z listov dopisovateľov, ale aj z iných prameňov tak, aby v nej bývalo aktuálne kultúrne a literárne spravodajstvo. Z vedy chcel tu mať príspevky z filozofie, jazykovedy, etnografie, histórie, ale aj prírodovedecké disciplíny. „Menšie vedecké články“ sa mali skladať “z úvah, reflexií, náhľadov a túžieb". Umenie v Slovenských pohľadoch mali reprezentovať „vyššej poézie pokusy, básnické úchvaty v próze a vo veršoch“ – čím chcel Hurban do veľkej miery suplovať úlohy Orla tatranského. Okrem toho sľuboval uverejňovať aj články z estetiky, literárnej histórie a kritiky, z dejín umenia, biografie a pod. Veľký význam pripisoval rubrike „Literatúra časopisná“, v ktorej formou Obzoru tlače registroval i komentoval výboje slovenskej i českej publicistiky.
Všetky tieto náročné úlohy vo svojich predrevolučných Slovenských pohľadoch nesplnil zo spomínaných dôvodov, ale aj pre nedostatok spolupracovníkov a dopisovateľov, Takmer sám vyplnil ich prvý zväzok a podstatnú časť materiálu napísal aj do druhého zväzku. Tu začal uverejňovať aj jednu z najvydarenejších prác svojho života “Slovensko a jeho život literárny", v ktorom sa dôstojne zaradil medzi znalcov slovenskej literárnej minulosti a prítomnosti hodnotiac ju, pravda, z hľadiska potrieb a názorov svojej generácie.
Slovenský život a novú spisovnú reč Hurban v Pohľadoch bránil aj v polemikách s Jánom Kollárom. Hurban aj tu bol síce ostrým Kollárovým protivníkom, no nikdy nerozbíjal česko-slovenskú jednotu, ako sa to pokúšali nahovoriť jeho protivníci. Odmietal však podceňovanie slovenčiny a tvrdil, že keď sa Slováci chcú vzdelať „musia najprv svoju reč mať vzdelanú“.
Hurban sa v prvých dvoch zväzkoch časopisu ukázal nielen ako znamenitý polemik a kritik, ako autor vynikajúcich recenzií súdobej slovenskej knižnej produkcie (napr. Lichardovej Domovej pokladnice na rok 1847), ale aj novín a časopisov (Slovenskje národňje novini a Orol tatránski, Danica Horvatsko-Slovansko-Dalmatínska, Pražské noviny a Česká Včela…). Chcel aj v týchto recenziách ukázať, aký veľký vplyv malo štúrovské literárne a politické hnutie a aký ohlas vzbudilo v slovanskom svete.
Druhý zväzok Slovenských pohľadov, ktorý vyšiel na Nový rok 1847 (90 strán), sa nesie naďalej v znamení obrany spisovnej slovenčiny a národného účinkovania štúrovcov. Má protimaďarizačné ostrie a propaguje slovanskú vzájomnosť. Hurbanovi sa vtedy ku časopisu podarilo pritiahnuť nových dopisovateľov – Eugena Geromettu a Sama B. Hroboňa. Prínosom Hurbanovho časopisu sú aj jeho komentáre pod čiarou, ktoré podľa dobových zvyklostí pripojil ku článkom obidvoch dopisovateľov. V nich vyzdvihoval túžbu slovanských národov po slobode a odsudzoval kupčenie s otrokmi v Severnej Amerike. Súčasne bránil slovanskú vzájomnosť proti tým, ktorí v nej videli „knuty a reťaze ruského carizmu“ tvrdiac, že Slovania tiahnu „k slobode ducha, kde kvitne kvieťa vied, umení a štestia duchovného národu“.
Hurban publikovaním tohto Geromettovho príspevku sledoval aj národnozjednocovacie snahy evanjelikov a katolíkov v slovenskej spisovnej reči a v národnej ideológii, a preto aj odporúčal spojenie budínskeho Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej s novozaloženým Tatrínom. Pozoruhodný je aj jeho Prehľad literatúry slovenskej v najnovších časoch. Je to vlastne bibliografia doplnená výstižnými anotáciami. Referát, kritika, recenzia a anotácia boli v Slovenských pohľadoch častou formou interpretácie materiálu. V tejto osožnej recenznej a bibliografickej práci pokračoval v Pohľadoch aj po roku 1851 jeho spoluredaktor Mikuláš Dohnány.
Hurban v predrevolučných Slovenských pohľadoch obohatil naše novinárstvo tematicky i žánrovo. Pestoval tu essay, popularizačnovedecký článok, kritickú recenziu, polemiku. Novým tu bol tiež obzor tlače. Slovenskí národovci vítali tento časopis podobný „tuhému a prudkému vetru, ktorý keď poduje, dajednému aj mráz prejde do kosti“. Ctiboh Zoch obdivuje Hurbana už aj preto, že sa ako redaktor mohol opierať len o malú hŕstku „pomocníkov a pracovateľov“ pri vypĺňaní tejto „docela holej ničím u nás nezapísanej tabuli“. Zoch vysoko hodnotil hlavne Hurbanove polemiky a literárne kritiky, pretože “tuto je on celkom doma, tu on má už svoj vybitý takt a tón".
Zákaz vydávania Tretí zväzok Slovenských pohľadov sa Hurban chystal vydať v júli roku 1847, no k tomu už nedošlo. Jeho polemiky s grófom Karolom Zayom a s inými nepriateľmi slovenského národa, priniesli svoje ovocie. Úradná vrchnosť z formálnych administratívnych príčin zakázala ďalšie vydávanie tohto časopisu. 7. mája 1847 Cenzorské kolégium v Budíne konštatovalo, že sa Slovenskje pohľadi menia z nepravidelného zborníka na pravidelný časopis. Preto pokarhalo jeho skalického cenzora Ambroža Ernyeya za nedodržiavanie predpisov. Postup Cenzorského kolégia schválila Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada v Budíne a Uhorská dvorská kancelária vo Viedni. Tieto úrady zakázali ďalšie vydávanie Slovenských pohľadov. Hurban pritom ľutoval hlavne to, že pre neho zle obišiel skalický cenzor Ernyey, ktorého si veľmi vážil už aj preto, že pustil do tlače už prvý zväzok Slovenských pohľadov, nebojac sa “napriek svetu nespravodlivému podpísať pravdu národa ubiedeného mocným vtedy slovom: Imprimatur".
Hurban si chcel čo najrýchlejšie vybaviť najvyššie povolenie, potrebné k ďalšiemu vydávaniu časopisu. Získal pre tento účel odporúčanie superitendantov Jána Seberínyho a Pavla Jozeffyho i Jána Lottnera – farára a vicearcidiakona kysucko-novomestského. 10. októbra 1847 si podal takto opatrenú žiadosť o povolenie vydávať „Slovenskje pohľadi na vedecki, cirkevni a literárni život“, pričom sa osvedčil, že jeho časopis nebude mať politické tendencie. Kráľovská uhorská miestodržiteľská rada síce neodporúčala vyhovieť Hurbanovej žiadosti, no po vyjdení nového tlačového zákona v marci 1848 nebolo už nijakých prekážok na uskutočnenie tejto Hurbanovej prosby. V tejto dobe však, ako sa Hurban sám vyjadril, už “písať nemal kedy…, keď bolo už všetko čím hore, tým dole, v pohyboch breznových roku 1848. Vtedy sa i mne zdalo, že nie je moja úloha sedieť na jednom mieste a písať, ale ta ísť všade, kde sa koľvek topili hlasy života a zachodila nádeje Slovenstva".
Porevolučné Slovenskje pohladi (1851 – 1852)
Keď sa nádeje na založenie slovenských politických novín po revolúcii zmarili, rozhodol sa Hurban obnoviť svoje Slovenskje pohľadi, a to tretím zväzkom ich prvého ročníka, ktorý vyšiel 25. apríla 1851. Sám sa však napriek tomu, že mohol vydávať iba nepolitický časopis, nechcel vzdať i za sťažených podmienok života v dobe bachovského absolutizmu, politického pôsobenia na slovenských činiteľov. Preto aj v obnovených Pohľadoch otvoril osobitnú rubriku zvanú Varta slovenská, ktorá mala aspoň z časti nahrádzať politické noviny. Jej poslanie Hurban takto charakterizoval: „Pod záhlavím týmto budeme podávať kratšie i dlhšie články zo života slovanského vzatie, a naň sa vzťahujúce. Slovenská varta bude obraňuvať....ona bude pozor ostrý dávať na všetko to, čo by mohlo škodiť kvetu aj ovocú života spoločenského Slovenstva“.
Tematiku tejto rubriky Hurban zámerne staval tak široko, aby v nej mohol sledovať zložité vzťahy medzi našim národným hnutím a vnútropolitickým vývojom rakúskej monarchie, problematiku slovanskej spolupráce i vnútorné spory medzi slovenskými národovcami pre spisovný jazyk a vzťah k cisárskej Viedni. Musel to však urobiť tak šikovne, aby ho nadriadené úrady nemohli obviniť z publikovania politických článkov v nepolitickom časopise. Varta slovenská mala bohaté spravodajstvo, ktoré Hurban čerpal nielen z listov dopisovateľov, zo slovenských a českých novín, ale aj z časopisov slovinských (Bčela) a poľských (Czas).
Redaktor však nechcel premeniť Slovenskje pohľadi na spravodajský orgán, pretože sa nemienil vzdať jeho literárneho a umeleckého zamerania.