Galileo di Vincenzo Bonaiuti de' Galilei (* 15. február 1564, Pisa, Florentské vojvodstvo (dnes Taliansko) – † 8. január 1642, Arcetri, Toskánske veľkovojvodstvo (dnes Taliansko)), bežne označovaný ako Galileo Galilei alebo jednoducho Galileo, bol florentský astronóm, fyzik a inžinier, niekedy označovaný aj ako polyhistor. Narodil sa v meste Pisa, ktoré bolo vtedy súčasťou Florentského vojvodstva. Je označovaný za otca pozorovateľskej astronómie, klasickej fyziky modernej doby, vedeckej metódy a modernej vedy.
Skúmal rýchlosť a pohyb, gravitáciu a voľný pád, princíp relativity, zotrvačnosť, pohyb projektilov a zaoberal sa aj aplikovanou vedou a technikou, keď opísal vlastnosti kyvadla a „hydrostatických váh“. Bol jedným z prvých renesančných vývojárov termoskopu a vynálezcom rôznych vojenských kompasov a používal ďalekohľad na vedecké pozorovanie nebeských objektov. Vylepšeným ďalekohľadom, ktorý zostrojil, pozoroval hviezdy Mliečnej cesty, fázy Venuše, štyri najväčšie mesiace Jupitera, prstence Saturna, mesačné krátery a slnečné škvrny. Zostrojil aj prvý mikroskop.
Galileo, obhajujúci Kopernikov heliocentrizmus, sa stretol s odporom katolíckej cirkvi a niektorých astronómov. V roku 1615 túto záležitosť vyšetrovala rímska inkvizícia, ktorá dospela k záveru, že heliocentrizmus je hlúpy, absurdný a kacírsky, pretože odporuje Ptolemaiovmu systému.
Neskôr obhajoval svoje názory v Dialógu o dvoch hlavných svetových sústavách (1632), ktorý sa zdal byť útokom na pápeža Urbana VIII., čím si znepriatelil pápeža aj jezuitov, ktorí ho dovtedy podporovali. Inkvizícia ho súdila, uznala ho za „prudko podozrivého z kacírstva“ a prinútila ho stiahnuť sa. Zvyšok života strávil v domácom väzení. Počas tohto obdobia napísal Dve nové vedy (1638), ktoré sa týkali najmä kinematiky a pevnosti materiálov a zhrnuli prácu, ktorú vykonal približne štyridsať rokov predtým.
Raný život a rodina Narodil sa 15. februára 1564 v Pise (vtedy súčasť Florentského vojvodstva) ako prvé zo šiestich detí Vincenza Galileia, lutnistu, skladateľa a hudobného teoretika, a Giulie Ammannatiovej, ktorí sa zosobášili v roku 1562. Galileo sa stal vynikajúcim lutnistom a od svojho otca sa skoro naučil skepticizmu voči uznávaným autoritám.
Traja z piatich Galileových súrodencov prežili detstvo. Najmladší Michelangelo (alebo Michelagnolo) sa tiež stal lutnistom a skladateľom, ktorý zvyšoval Galileove finančné bremeno po zvyšok jeho života. Michelangelo nebol schopný prispieť svojím podielom na otcom sľúbené veno ich švagrom, ktorí sa neskôr pokúšali vymáhať dlžné platby súdnou cestou. Michelangelo si tiež občas musel od Galilea požičiavať finančné prostriedky na podporu svojich hudobných aktivít a výletov. Toto finančné zaťaženie mohlo prispieť k Galileovmu skorému želaniu vyvíjať vynálezy, ktoré by mu priniesli ďalší príjem.
Keď mal Galileo Galilei osem rokov, jeho rodina sa presťahovala do Florencie, ale na dva roky zostal v opatere Muzia Tedaldiho. Keď mal desať rokov, odišiel z Pisy za svojou rodinou do Florencie, kde sa mu venoval Jacopo Borghini. V rokoch 1575 až 1578 sa vzdelával, najmä v logike, v opátstve Vallombrosa, asi 30 km juhovýchodne od Florencie.
Meno Galileo mal tendenciu označovať sa len svojím menom. V tom čase boli priezviská v Taliansku nepovinné a jeho krstné meno malo rovnaký pôvod ako jeho pôvodné priezvisko Galilei. Jeho krstné aj rodinné meno napokon pochádza od predka Galilea Bonaiutiho, významného lekára, profesora a politika vo Florencii v 15. storočí. Galileo Bonaiuti bol pochovaný v tom istom kostole, v bazilike Santa Croce vo Florencii, kde bol približne o 200 rokov neskôr pochovaný aj Galileo Galilei.
Ak sa označoval viac ako jedným menom, niekedy to bolo Galileo Galilei Linceo, čo bol odkaz na to, že bol členom Accademia dei Lincei, elitnej pro-vedeckej organizácie v Taliansku. V toskánskych rodinách v polovici šestnásteho storočia bolo bežné pomenovať najstaršieho syna podľa priezviska rodičov. Preto Galileo Galilei nemusel byť nevyhnutne pomenovaný po svojom predkovi Galileovi Bonaiuti. Talianske mužské meno „Galileo“ (a odtiaľ priezvisko „Galilei“) pochádza z latinského „Galilaeus“, čo znamená „z Galiley“, biblicky významnej oblasti v severnom Izraeli. Kvôli tomuto regiónu sa v staroveku (najmä za cisára Juliána) používalo prídavné meno galilaios (grécky Γαλιλαῖος, latinsky Galilaeus, taliansky Galileo), čo znamená „galilejský“, na označenie Krista a jeho nasledovníkov.
Biblické korene Galileiho mena a priezviska sa mali stať predmetom slávnej slovnej hračky. V roku 1614, počas Galileovej aféry, jeden z Galileových odporcov, dominikánsky kňaz Tommaso Caccini, predniesol proti Galileovi kontroverznú a vplyvnú kázeň. V nej si dal záležať na tom, aby citoval Skutky apoštolov 1, 11 : „Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba?“ (v latinskej verzii, ktorá sa nachádza vo Vulgáte: Viri Galilaei, quid statis aspicientes in caelum?).
Deti náhľad|258x258bod|Portrét pravdepodobne Galileovej staršej dcéry Virginie, ktorá bola svojmu otcovi mimoriadne oddaná. Napriek tomu, že Galileo bol skutočne zbožný katolík, splodil s Marinou Gambovou tri nemanželské deti. Mali dve dcéry, Virginiu (nar. 1600) a Liviu (nar. 1601), a syna Vincenza (nar. 1606).
Kvôli ich nemanželskému narodeniu považoval Galileo dievčatá za nevydateľné, ak predstavovali problémy s neúnosne drahou výživou alebo venom, čo by bolo podobné predchádzajúcim rozsiahlym finančným problémom Galilea s jeho dvoma sestrami. Ich jedinou dôstojnou alternatívou bol rehoľný život. Obe dievčatá boli prijaté do kláštora San Matteo v Arcetri a zostali tam až do konca života.
Virgínia po vstupe do kláštora prijala meno Mária Celeste. Zomrela 2. apríla 1634 a je pochovaná spolu s Galileom v Bazilike Santa Croce vo Florencii. Livia prijala meno sestra Arcangela a väčšinu svojho života bola chorá. Vincenzo bol neskôr legitimizovaný ako Galileov zákonný dedič a oženil sa so Sestíliou Bocchineri.
Kariéra 12. novembra 1589 ho prijali do prednášateľského zboru univerzity v Pise. Medzi učiteľmi nebol veľmi obľúbený. 26. septembra 1598 prestúpil do Padovy. Tu na jeho prednášky, najčastejšie o geometrii, chodilo okolo 2 000 poslucháčov. Galileo objavil rozpory v Aristotelovej fyzike. Súhlasil s Kopernikovým učením, ale vtedy si ešte netrúfal verejne vystúpiť na jeho obranu. Až v roku 1597 poslal list Keplerovi, v ktorom sa priznáva k svojmu kopernikovskému zmýšľaniu. Kepler to pochopil tak, že nemá kde vydávať svoje diela, navrhol mu Nemecko a ponuku, aby spolu robili pozorovania. Galileo na list od Keplera odpovedal až po 12 rokoch, pretože sa bál cirkvi.
Rok 1609 bol pre Galilea významný – predĺžili mu pôsobenie na univerzite v Padove a dal po prvýkrát uverejniť svoju prácu o „geometrickom a vojenskom kružidle“, ktoré sa stalo dôležitým prístrojom pre inžinierov. Skonštruoval ho už okolo roku 1597. Pri návšteve Benátok sa dozvedel, že niekto vynašiel prístroj, ktorý zväčšuje vzdialené predmety, takže sa dajú pozorovať. Dozvedel sa však o ňom iba, že je to „rúrka s dvoma šošovkami“. Nevie sa, kto a kedy ho vynašiel.
Roku 1606 Galilei skonštruoval ďalekohľad a na vrchu zvonice sv. Marka v Benátkach ho v noci zo 6. na 7. januára ukázal skupine benátskych patricijov jeho vlastnosti a použitie. Galileiho ďalekohľad približoval trikrát a plošne zväčšoval deväťkrát. Neskôr sa mu podarilo zostrojiť oveľa účinnejší ďalekohľad, ktorý zväčšoval viac než šesťdesiatkrát. Tento ďalekohľad daroval britskej vláde, ktorá ho využívala hlavne na skoré spozorovanie nepriateľa. Po tomto vynáleze bol menovaný doživotne za profesora na Univerzite v Padove, kde pôsobil a výrazne mu zvýšili plat.
Ďalekohľad náhľad| Galileove náčrty Saturna. Galileo pôvodne považoval prstence za veľké mesiace. Galilei zameral svoj ďalekohľad na hviezdnu oblohu, a tak odhalil ľudstvu viac právd z nebeskej mechaniky než celé stáročia predtým. Dovtedy sa všetky teórie o vesmíre opierali len o pozorovanie voľným okom a o všeobecné filozofické úvahy. Galilei pomocou ďalekohľadu ukázal majestátnosť sveta, ktorý nás obklopuje.
V roku 1609 zostrojil ďalekohľad s objektívom priemeru 37 mm a s ohniskovou vzdialenosťou 980 mm. Okulár sa nezachoval, ale podľa zachovaných náčrtov mal mať priemer 22 mm a ohniskovú vzdialenosť 50 mm. Takýto ďalekohľad by mu poskytol 19,6-násobné zväčšeniestránky o G. ďalekohľade - anglicky: http://www.telescope1609.com/galileo.htm, ale rozlišovaciu schopnosť najviac 3,2".stránky SZAA - slovensky: http://old.szaa.org/index.php/Navody/Navody/ww.html Napriek vhodnej pozícii Saturna (v roku 1610 podobnej ako bude v roku 2022) tento ďalekohľad ešte nedovolil Galileovi zreteľne rozoznať prstence, ktoré považoval za veľké mesiace.
Prvý rozoznal hviezdy na Mliečnej ceste, ktorá sa javila voľnému oku len ako bledý pás. Pri pozorovaní ďalekohľadom sa ukázalo, že je to nesmierne množstvo hviezd. Začiatkom roku 1610 objavil štyri Jupiterove mesiace. Svoje prvé astronomické objavy uverejnil roku 1610 po latinsky v spise Hviezdny posol (Sidereus nuntius), lebo latinčinu v tých časoch používali ako oficiálny jazyk vo vede. Neskoršie hlavné diela písal po taliansky. Publikácia vzbudila veľký obdiv medzi vtedajšími učencami, ale súčasne bola aj príčinou útokov zo strany jeho neprajníkov. Zhotovil preto väčší počet menších ďalekohľadov, ktoré poslal významným osobnostiam, aby sa sami presvedčili o pravdivosti jeho pozorovaní.
Astronómia Roku 1610 Galilei prijal ponuku vládcu Toskánskej republiky Cosima II. z rodu Mediciovcov a bol menovaný „prvým matematikom a filozofom vojvodcu toskánskeho“ vo Florencii.
Pozoroval slnečné škvrny. Z pohybu slnečných škvŕn usúdil, že Slnko sa otáča okolo vlastnej osi. Objavil fázy Venuše, ktoré svedčili, že Venuša obieha približne po kruhovej dráhe okolo Slnka a že rovnako ako Zem a Mesiac nevydáva vlastné svetlo, ale iba odráža svetlo slnečné. Prvý pozoroval na Saturne záhadné výstupky.
Galilei nielenže objavoval nové a neznáme javy, ale ich aj využíval pre praktické ciele, napríklad pre námornú navigáciu. Jeho astronomické pozorovania boli veľmi užitočné pri zostavovaní tabuliek pre námornú plavbu.
Keď roku 1611 podnikol cestu do Ríma, aby tam ukázal niektorým vedcom a kardinálom svoje objavy na oblohe, získal si tam mnoho priateľov a priaznivcov. Aj z radov jezuitov sa k nemu hlásili matematici, ako napr. Clavius. Galilei sa rozhodol vydať na cestu do Ríma a vzdať poctu novej hlave kresťanstva s tajnou nádejou, že dosiahne nejakú úľavu vo veci protikopernikových uznesení. V apríli v roku 1624 pricestoval do Ríma, kde ho pápež prívetivo prijal. Mal s ním a s vplyvnými kardinálmi viac porád. Keď však odchádzal z Ríma, musel si priznať, že ciele, ktoré sledoval, nedosiahol.
Mechanika Znovu sa zahĺbil do svojich štúdií a pokusov. Skúmal napríklad zákony pohybu kvapalín a pokračoval v prácach týkajúcich sa morských prílivov a odlivov. Usiloval sa vysvetliť tento jav otáčavým pohybom Zeme.
Roku 1632 Galilei vydal svoj slávny spis Dialóg o dvoch najväčších svetových sústavách. Vo forme rozhovoru vystupujú tu tri osoby: Salviati, kopernikovec, ktorý s ohľaduplným pokojom zdoláva silou myšlienkových pochodov protivníka; Simplicius, učenec školy Aristotelovej v rozhovore podlieha toľkokrát, koľkokrát vyvoláva diskusiu. Tretia osoba, Sagredo, je veselý účastník a svedok rozhovoru, ktorý má radosť z osvojenia si niektorých nových názorov.