Kresťanskodemokratické hnutie (oficiálny tvar: KDH – Kresťanskodemokratické hnutie, skratka KDH) je slovenská stredopravá kresťanskodemokratická politická strana pôsobiaca v ČSFR a na Slovensku, ktorá sa vo svojich stanovách deklaruje za hnutie konzervatívne a demokratické, usilujúce sa o uplatnenie kresťanských a konzervatívnych hodnôt v politickom živote spoločnosti, štátu a medzinárodného spoločenstva. Súčasným predsedom strany je Milan Majerský.
náhľad|Sídlo na Šafárikovom námestí 4 v Bratislave náhľad|Bývalé sídlo na Bajkalskej 25 v Bratislave
Vedenie strany
Súčasné vedenie PozíciaMenopredsedaMilan Majerskýpodpredseda predseda poslaneckého klubuIgor JanckulíkpodpredsedaViliam KaraspodpredsedaMarián Čaučíkčlen predsedníctvaLucia Gurbáľováčlen predsedníctvaJozef Hajko člen predsedníctvaJán Horeckýčlen predsedníctvaMonika Kolejákováčlen predsedníctvaTomáš Merašickýčlen predsedníctvaMartin Šmilňákpredseda konzíliaFrantišek Stanokoordinátor pre regiónyPeter Bobulagenerálny manažérMarek Michalčík
Predsedovia KDH #MenoOdDo1.Ján Čarnogurský199020002.Pavol Hrušovský200020093.Ján Figeľ200920164.Pavol Zajac (poverený)201620165.Alojz Hlina201620206.Pavol Zajac (poverený)202020207.Milan Majerský2020súčasnosť
História
Počiatky KDH do roku 1994 náhľad|vľavo|Predseda KDH Ján Čarnogurský na stretnutí s premiérmi Česka a Maďarska Václavom Klausom a Józsefom Antallom, primátorom Paríža Jacquesom Chiracom a lídrom španielskej opozície J. M. Aznarom v roku 1993. Vznik KDH podnietila výzva z 30. novembra 1989 na zakladanie kresťanskodemokratických klubov (KDK) na Slovensku. Nešlo o zakladanie strany zhora, ako to poznáme dnes. „Mali sme predstavu, že vzniknú kluby len s nejakým hrubým programom – kresťanská demokracia ako taká – a keď ich bude dosť, pretvoria sa na stranu,“ povedal Ján Čarnogurský. Pri zakladaní a profilácii KDH zohrali významnú úlohu najmä ľudia z katolíckeho disentu. Pod výzvu sa podpísali J. Čarnogurský, Anton Selecký, Hana Ponická, Miroslav Tahy, Konštantín Viktorín, Ivan Čarnogurský a Ivan Hoffman. Ako prvé kontaktné osoby tu boli uvedení Milan Nič, Ondrej Lupták a Predsedníctvo Bratskej cirkvi.
Popri zakladaní miestnych klubov bol začiatkom decembra 1989 vytvorený Prípravný výbor Koordinačného centra, ktorý sídlil na ulici Československej armády č. 37. Vyšlo tiež prvé číslo Spravodaja KDH. V januári 1990 existovali kluby na celom území a nadišiel čas na zvolanie vo výzve predpokladaného ustanovujúceho snemu, ktorého termín bol určený na 17. február 1990. Tesne pred ním vyšlo prvé slobodné číslo Bratislavských listov, ktoré predtým vydával J. Čarnogurský ako samizdat.
Kresťanskodemokratické hnutie oficiálne vzniklo 17. februára 1990 ustanovujúcim snemom v Nitre (registrácia Ministerstvom vnútra SR od 23. februára 1990), čím sa stalo jedným z najstarších subjektov na politickej scéne Slovenska po roku 1989.
Kluby vznikali spočiatku spolu, na zmiešaných územiach ako „dvojjazyčné“ i maďarské. V marci 1990 však došlo k definitívnemu oddeleniu maďarských kresťanských demokratov od KDH a ich zástupcovia sa rozhodli na svojom stretnutí v Bratislave 17. marca vytvoriť Maďarské kresťanskodemokratické hnutie.
Hnutie si v prvej polovici roku 1990 vytvorilo záujmové organizácie a zväzy, vznikli Kresťanskodemokratická mládež Slovenska (KDMS), Zväz kresťanských lekárov a zdravotníkov (ZKLaZ), ktorého predsedom sa stal Alojz Rakús, Združenie kresťanskodemokratických poľnohospodárov Slovenska (ZKDPS), Kresťanskodemokratický zväz pracovníkov vedy a školstva (KDZPVŠ), Kresťanskodemokratický zväz žien Slovenska a Kresťanskodemokratické združenie ekológov Slovenska.
V prvých slobodných voľbách v roku 1990 získalo hnutie 19,21 %, ale výsledok bol sklamaním, nakoľko KDH dlho viedlo v prieskumoch verejnej mienky. Následne sa KDH stalo súčasťou koalícií na federálnej aj národnej úrovni (tam spolu s VPN a DS). V SNR obsadilo 31 kresiel a v oboch snemovniach FZ 25 kresiel. V komunálnych voľbách v novembri 1990 získalo KDH najviac poslancov – 10 564 (27,4 %) a 541 primátorov a starostov (19,8 %).
Na začiatku roku 1991 malo KDH približne 50 tisíc členov, po rozdelení VPN sa stal Ján Čarnogurský v apríli 1991 predsedom slovenskej vlády. Na sneme KDH v novembri 1991 sa stal predsedom hnutia opäť Ján Čarnogurský, jeho protikandidátom bol Ján Klepáč. Skupina okolo J. Klepáča navrhovala konfederatívne usporiadanie ČSFR, prípadne referendum o samostatnom Slovensku, pre nezhody vo vnútri KDH sa rozhodli založiť v marci 1992 Slovenské kresťansko-demokratické hnutie (SKDH).
KDH išlo do volieb v roku 1992 s volebným programom pod heslom „Stabilita dnes – prosperita zajtra“. KDH však získalo vo voľbách do SNR iba 8,89 % a stalo sa opozičnou stranou. Na sneme v septembri 1992 sa hnutie pretransformovalo (štruktúrou) na politickú stranu. Za predsedu bol opäť zvolený Ján Čarnogurský a za nových podpredsedov pre jednotlivé oblasti František Mikloško (tlač a vonkajšie pôsobenie), Ivan Šimko (vnútorná politika), Emil Komárik (zahraničná politika) a Anton Anderko (regionálna politika). Na jeseň 1992 hlasovalo KDH v SNR v júli proti prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky a v septembri 1992 proti prijatiu Ústavy Slovenskej republiky. Strana tak hlasovala z presvedčenia, že urýchlený nepripravený rozpad ČSFR poškodí Slovensko a taktiež z obáv, že by rozpad ČSFR by mohol vyvolať podobný násilný konflikt ako na Balkáne.
V januári 1993 KDH neúspešne navrhlo na prezidenta Antona Neuwirtha, počas celého roka pôsobilo v opozícii a organizovalo napríklad mítingy v bratislavskom PKO. V roku 1994 po páde druhej Mečiarovej vlády sa KDH na krátky čas stalo od marca do decembra 1994 súčasťou vlády pod vedením Jozefa Moravčíka. KDH v nej malo 5 kresiel: Ivan Šimko (podpredseda vlády), Július Brocka (sociálne veci), Mikuláš Dzurinda (doprava), Ladislav Pittner (vnútro) a Ľubomír Roman (kultúra).
V opozícii 19941998 Vo voľbách do NR SR v roku 1994 kandidovali na kandidátke KDH aj bývalí členovia VPN a ODÚ. KDH získalo 10,08 % a stalo sa opäť súčasťou opozície. V komunálnych voľbách 1994 získalo KDH 415 starostov a primátorov a spolu 6 920 poslancov, čím sa stalo druhou najúspešnejšou stranou pri poslancoch a treťou pri starostoch. Na sneme v decembri 1994 bol za predsedu opäť zvolený Ján Čarnogurský, za podpredsedov František Mikloško, Ivan Šimko, Mikuláš Dzurinda a Ján Figeľ. Na ďalšom sneme v novembri 1996 kandidovali za predsedu Čarnogurský a Dzurinda, vyhral Čarnogurský s 214 hlasmi, Dzurinda získal 130. Podpredsedami zostali Dzurinda (pre ekonomiku), Šimko (pre vnútornú politiku) a Figeľ (pre zahraničné vzťahy), novým sa stal Vladimír Palko.
V rokoch 19941998 pôsobila KDH ako najsilnejšia opozičná strana, v roku 1996 vznikla Modrá koalícia (KDH-DÚ-DS), v roku 1997 pretvorená na tzv. dúhovú koalíciu (pričlenenie SDSS a SZS), hovorcom a neskôr predsedom následne vzniknutej SDK sa stal Mikuláš Dzurinda. KDH v tomto období dôrazne vystupovalo proti autoritatívnym praktikám vládnej moci, spoluorganizovalo viaceré veľké mítingy (do dejín sa zapísali hlavne viaceré mítingy na Námestí SNP, na ktorých sa zúčastnili desaťtisíce ľudí). Modrá koalícia zorganizovala petíciu za priamu voľbu prezidenta (viac ako 550-tisíc podpisov) a petíciu za spravodlivé voľby (470-tisíc podpisov), ktoré vyústili do referenda v roku 1997, ktoré bolo nakoniec zmarené. KDH bolo zodpovedné za veľkú časť kampane SDK, najmä vo vidieckom prostredí, kam ostatné strany koalície nemali záujem chodiť na mítingy.
KDH v koaličných vládach 19982006 Po voľbách do NR SR v septembri 1998 sa KDH, ako súčasť Slovenskej demokratickej koalície, stalo súčasťou vládnej koalície (spolu s SDĽ, SMK a SOP), jeho podpredseda (a predseda SDK) Mikuláš Dzurinda sa stal predsedom vlády a predseda KDH J. Čarnogurský sa stal ministrom spravodlivosti. Po spore vo vnútri SDK sa časť poslancov KDH na čele s Mikulášom Dzurindom oddelila a v roku 2000 založili vlastnú stranu SDKÚ. KDH si v roku 2000 zvolila po desiatich rokoch nového predsedu Pavla Hrušovského, nakoľko Ján Čarnogurský nekandidoval. Hrušovský na sneme porazil protikandidáta Jána Figeľa.
KDH bolo až do februára 2006 súčasťou vládnej koalície. Po parlamentných voľbách v roku 2002 vznikla koalícia SDKÚ-KDH-SMK-ANO. Vo vláde obsadili tri miesta členovia KDH – Daniel Lipšic bol podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti, Vladimír Palko ministrom vnútra a Martin Fronc ministrom školstva. KDH sa podarilo presadiť cieľ z volebného programu – zisk nestáleho kresla pre Slovensko v Bezpečnostnej rade OSN. KDH naopak nesúhlasilo s vyslaním slovenských vojsk do Iraku v roku 2003, zvyšok koalície s HZDS však vyslanie schválil. V marci, resp. máji 2005 Slovensko vstúpilo do NATO a EÚ. Vo prvých voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2004 obsadilo KDH so ziskom 16,89 % 4. miesto a získalo 3 kreslá europoslancov (Ján Hudacký, Miroslav Mikolášik a Anna Záborská). V januári (v EP) a v máji (v NR SR) 2005 hlasovali poslanci KDH proti prijatiu Zmluvy o Ústave pre Európu, keďže dokument hnutie považovalo za príliš socialistický a smerujúci k superštátu. Vtedajší predseda strany a zároveň predseda NR SR Pavol Hrušovský zhrnul, že požiadavky Slovenska (zrušenie hlasovania kvalifikovanou väčšinou, princíp jedného eurokomisára za krajinu či zmienka o kresťanstve v preambule zmluvy) ešte zo septembra 2003 neboli Úniou akceptované a vzhľadom na to KDH dokument nepodporilo. KDH vo februári 2006 odišlo z vlády potom, ako premiér Dzurinda opätovne odmietol zaradiť do parlamentu návrh zákona o výhrade vo svedomí, ktoré chcelo hnutie presadiť ako jednu zo svojich priorít. Ministri za KDH Daniel Lipšic, Vladimír Palko a Martin Fronc podali demisiu a Pavol Hrušovský odstúpil z funkcie predsedu NR SR. Vo februári 2006 oznámilo KDH odchod z koalície do opozície, čo malo za následok schválenie predčasných parlamentných volieb v júli 2006. Voľby ukončili druhú vládu Mikuláša Dzurindu.
KDH medzi rokmi 20062016 náhľad|Europoslankyňa za KDH Anna Záborská (vľavo) na sneme EĽS vo Varšave v roku 2009. náhľad|Vtedajší predseda KDH Ján Figeľ s bývalým podpredsedom KDH Mikulášom Dzurindom na sneme EĽS v roku 2015. V parlamentných voľbách v roku 2006 si hnutie vytýčilo dosiahnuť métu 10 % hlasov a ideálne nevstupovať do koalície so stranou SMER-SD. Volebný výsledok v podobe 8,31 % bol sklamaním a v hnutí panoval v júli 2006 rozkol ohľadom možného vstupu do vlády so Smerom. Toto rezolútne odmietali Daniel Lipšic či Vladimír Palko, rezervovanejší postoj mal predseda Hrušovský a za koalíciu sa podľa Vladimíra Palka vyjadrovali Brocka, Fronc, Bobula, Alojz Přidal a Šimko. Vstup do vlády väčšinovo podporovali krajské a okresné orgány strany, naopak proti bola väčšina radových členov a voličov. Pri hlasovaní Rady KDH Hrušovský s piatimi ďalšími členmi schválili vstup do vlády so Smerom a SMK v pomere 6:5. Proti boli Lipšic, Palko, František Mikloško, Pavol Minárik a Rudolf Bauer. Peter Bobula tvrdil, že hlasovanie nebolo o vstupe do vlády, ale o súhlase s rokovaním so Smerom. Nakoniec však Smer medzičasom zložil vládnu koalíciu s HZDS a SNS a KDH zostalo v opozícii. Kvôli nespokojnosti s vývojom v strane následne začiatkom roku 2008 zo strany odišli štyria z jedenástich členov predsedníctva a dlhoroční členovia Palko, F. Mikloško, Minárik Bauer. Založili nový politický subjekt – Konzervatívni demokrati Slovenska.
Vo voľbách do Európskeho parlamentu v júni 2009 skončilo KDH opäť na štvrtom mieste, no oproti minulým voľbám oslabilo, získalo 10,87 % hlasov, čo mu stačilo na zisk dvoch mandátov pre Mikolášika a Záborskú. Na sneme v septembri 2009 bolo zvolené nové vedenie na čele s predsedom Jánom Figeľom, ktorý po deviatich rokoch vystriedal Pavla Hrušovského, ktorý sa rozhodol na jar 2009 opätovne nekandidovať.