Tento článok opisuje politický vývoj Slovenska od roku 1989.
Obdobie po nežnej revolúcii Tento článok sa zaoberá len politickým vývojom Slovenska po Nežnej revolúcii, ktoré bolo v tom čase súčasťou Česko-Slovenska. Pre všeobecnejšie informácie pozri Dejiny Slovenska a pre stručnejšie pozri Zoznam vlád Česko-Slovenska a Zoznam vlád Slovenskej republiky.
Vláda národného porozumenia
Po páde komunistickej vlády v novembri 1989 Česko-Slovensku sa v obidvoch republikách mali uskutočniť prvé slobodné parlamentné voľby. 10. decembra 1989 bola v Česko-Slovensku ustanovená Vláda národného porozumenia. Predsedom bol Marián Čalfa. V 21 člennej (federálnej) vláde bolo už len 10 členov Komunistickej strany Česko-Slovenska (KSČ), čo sa vtedy považovalo za úspech opozície (Občianskeho fóra a VPN). 12. decembra 1989 bola na Slovensku vymenovaná nová vláda pod vedením Milana Čiča, ktorej úlohou bolo najmä pripraviť voľby. Medzi členov vlády patrili okrem iných osobností ponovembrového vývoja Vladimír Lexa, ktorý bol prvým podpredsedom vlády, funkciu podpredsedov vlády vykonávali Jozef Markuš, Vladimír Ondruš a Alexander Varga. Ministrom financií, cien a miezd bol Michal Kováč, ministrom priemyslu Ján Ducký a na poste ministra kultúry sa po krátkom pôsobení Ladislava Chudíka objavil Ladislav Snopko. Ministrom vnútra a životného prostredia bol od januára 1990 Vladimír Mečiar.
Predsedom SNR zostal komunista Schuster V priebehu 22. schôdze SNR 1. marca 1990 Jozef Dubníček z Demokratickej strany, podal v mene VPN návrh na uvoľnenie predsedu SNR Schustera z funkcie a voľbu jeho nástupcu, ktorým mal byť Ján Budaj. Návrh podal v „duchu vzájomného porozumenia“, keďže komunistickú stranu reprezentovalo v tom čase v parlamente 65 poslancov zo 150. Schuster oznámil, že je pripravený z postu odísť, nemieni však abdikovať a žiada, aby ho z funkcie odvolali. Zo 144 prítomných poslancov za jeho odvolanie hlasovalo len 54; 7 sa hlasovania zdržalo a zvyšok (83) hlasovaním vyjadril podporu Schusterovi. Navrhovaná voľba Jána Budaja sa tak neuskutočnila. O post neprišla ani podpredsedníčka SNR Janka Blažejová. Bola to prvá dôležitá verejná porážka VPN, ktorá vyvolala špekulácie smerované nielen proti Budajovi, ale proti celej VPN (pod vedením nového predsedu by Predsedníctvo SNR vraj malo odvolať aj predsedu vlády Čiča a zostaviť novú vládu vedenú Kučerákom).
Vláda po prvých voľbách
Rok 1990 bol prelomový. Počas neho sa po páde komunistického režimu začali klásť základy demokracie, uskutočnili sa po 44 rokoch slobodné parlamentné (8. – 9. júna 1990) a komunálne voľby. Hlavným nositeľom týchto zmien na Slovensku bolo hnutie Verejnosť proti násiliu. Na jeho čele stáli dovtedajší disidenti, ale aj ďalší politicky aktívni občania. Pred voľbami však VPN vzala na svoju kandidátku populárnych a známych bývalých vysokých komunistov. Prispelo to síce k jej víťazstvu, ale neskôr to bola príčina jej rozpadu.
Výsledky volieb: Verejnosť proti násiliu získala 29,35 % hlasov. Kresťanskodemokratické hnutie skončilo s 19,21 % (čo bolo 648 782 hlasov, 31 kresiel v SNR) Slovenská národná strana získala 13,94 %, Komunistická strana Česko-Slovenska dostala 13,35 %, Együttélés-Spolužitie-Wspólnota-Soužití, Maďarské kresťansko-demokratické hnutie (ESWMK) získalo 8,66 %, Demokratická strana 4,4 % a Strana zelených 3,49 %.
Na republikovej úrovni (nie federálnej) vznikla vládna koalícia VPN s KDH a DS. Poslanci získali mandát na dvojročné volebné obdobie, čo sa neskôr ukázalo ako nie veľmi šťastné riešenie, pretože vláda, ktorá vzišla z volieb, nemala dosť času na to, aby sa preukázali aj pozitívne výsledky jej pôsobenia. To sa odrazilo na výsledkoch vládnych strán v ďalších voľbách. Federálna vláda v tom čase začala ihneď riešiť naliehavé ekonomické problémy, ktoré boli priamym dôsledkom plánovanej ekonomiky. Liberalizácia trhu v lete 1990 začala i zákonom o slobodnom podnikaní, boli prijaté zákony o veľkej privatizácii, ktorá sa mala uskutočniť kupónovou metódou. Sovietske okupačné vojská odišli do polovice roku 1991 z Československa. 1. júla 1991 bola zrušená Varšavská zmluva. Nové demokratické smerovanie krajiny bolo potvrdené aj prominentnými návštevami – François Mitterrand a Margaret Thatcherová v septembri 1990, George Bush v novembri 1990. V lete 1990 sa oficiálne zmenil aj názov štátu a symboly. Československú socialistickú republiku (ČSSR) nahradil názov Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR).
Vláda Slovenskej republiky od 27. júna 1990 do 22. apríla 1991
Vladimír Mečiar – predseda vlády, nominant VPN Ján Čarnogurský – prvý podpredseda vlády, nominant KDH Jozef Kučerák – podpredseda vlády Vladimír Ondruš – podpredseda vlády Gábor Zászlós – podpredseda vlády
Anton Andráš – minister vnútra, nominant KDH Ladislav Pittner – minister vnútra od 22. novembra 1990, nominant KDH Alojz Rakús – minister zdravotníctva, nominant KDH Michal Kováč – minister financií, cien a miezd Jozef Belcák – minister hospodárstva, nominant KDH Ladislav Snopko – minister kultúry Viliam Oberhauser – minister lesného a vodného hospodárstva, nominant KDH Jozef Chren – minister obchodu a cestovného ruchu, nominant KDH Rudolf Filkus – minister plánovania, od 6. októbra 1990 minister pre hospodársku stratégiu Stanislav Novák – minister práce a sociálnych vecí Ján Holčík – minister priemyslu Ladislav Košťa – minister spravodlivosti Ladislav Kováč – minister školstva, vedy, mládeže a športu, nahradený Jánom Pišútom Ján Pišút – od 6. septembra 1990 minister školstva, vedy, mládeže a športu Jozef Dubníček – minister výstavby a stavebníctva Michal Džatko – minister poľnohospodárstva a výživy, nominant KDH Ivan Tirpák – predseda Komisie pre životné prostredie, nominant KDH Augustín Marián Húska – predseda Úradu pre privatizáciu a správu národného majetku Martin Hvozdík – predseda Výboru ľudovej kontroly SR, od 6. septembra 1990 minister kontroly Milan Kňažko – minister bez kresla, od 6. septembra 1990 minister medzinárodných vzťahov
Slovenská národná rada: František Mikloško – predseda, kandidát VPN Ivan Čarnogurský – podpredseda, kandidát KDH Ján Klepáč – podpredseda, kandidát KDH
Premiér Vladimír Mečiar spočiatku nielen rešpektoval, ale aj presadzoval politickú líniu najvyšších orgánov VPN. Viaceré jeho postoje dokonca korešpondovali aj s postojmi vtedajšieho lídra ekonomickej reformy v česko-slovenskej federácii. Keď sa po prvých reformných opatreniach začali prejavovať ich následky, vtedajší ekonómovia KDH predložili plán, ktorý mal model Václava Klausa korigovať. Premiér Mečiar ich iniciatívu v tom čase odmietol. Program považoval za odnož marxistického programu. Neskôr sa však dostal do konfliktu s vedením VPN a prudko zmenil názor, odsúdil vtedajšiu ekonomickú reformu (šokovú terapiu) ako cestu do tmy.
Vo februári 1991 dosiahla popularita Vladimíra Mečiara svoj absolútny vrchol – prieskumy verejnej mienky hlásili, že mu dôveruje takmer 80 percent respondentov. V marci vyvolal premiér konflikt, ktorý sa skončil jeho odchodom z funkcie i z čoraz nepopulárnejšej VPN.
Odvolaný premiér v marci 1991 založil vlastnú platformu vo VPN, v máji nechal zaregistrovať nové hnutie a v júni sa konal jeho ustanovujúci snem.
Vláda po odvolaní Vladimíra Mečiara
V roku 1991 sa v Banskej Bystrici konal snem, ktorý ustanovil Hnutie za demokratické Slovensko.
Druhé volebné obdobie (1992 – 1994)
V druhých slobodných parlamentných voľbách od pádu komunistickej diktatúry zvíťazilo s 37,26 % hlasov Hnutie za demokratické Slovensko. Premiérom sa stal predseda hnutia Vladimír Mečiar. Koalícia HZDS a Slovenskej národnej strany (SNS), ktorá získala 7,93 % hlasov, mala tichú podporu Strany demokratickej ľavice.
Poslanci Slovenskej národnej rady v júli 1992 schválili Deklaráciu Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti Slovenskej republiky.
Víťazi parlamentných volieb v roku 1992 – Hnutie za demokratické Slovensko na Slovensku a Občianska demokratická strana v Česku nato v júli 1992 v Bratislave dospeli k politickému rozhodnutiu o termíne zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky od 1. januára 1993. V dôsledku tohoto rozhodnutia Václav Havel odstúpil z postu prezidenta ČSFR.
Ústava Slovenskej republiky bola prijatá 1. septembra 1992, ratifikovaná 3. septembra. Nadobudnutím jej účinnosti 1. októbra 1992 sa nahradil názov Slovenská národná rada názvom Národná rada Slovenskej republiky. Poslanci Federálneho zhromaždenia schválili 25. novembra 1992 vládny návrh ústavného zákona o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
Samostatné Slovensko s prvým prezidentom Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky 1. januára 1993 nasledovala (vtedy ešte) nepriama voľba prezidenta. Na zvolenie prezidenta bolo potrebných 90 hlasov poslancov, teda 3/5 väčšina hlasov v 150 člennej Národnej rade Slovenskej republiky (NRSR). V prvom kole bol vtedy najsilnejšou parlamentnou stranou HZDS navrhovaný Roman Kováč, ktorý ale podporu nezískal. V druhom kole bol v tajnom hlasovaní 15. februára 1993 zvolený 106 hlasmi Michal Kováč, ktorý vzišiel z HZDS. Pretože HZDS malo 74 hlasov a SNS 15 (spolu len 89) Kováč hľadal podporu aj u iných strán (najmä SDĽ), čo sa mu aj podarilo. Pre dejiny sa však zachovala blesková výmena familiárnych oslovení medzi slovenským premiérom a novozvoleným prezidentom hneď po vyhlásení výsledkov hlasovania: "Gratulujem ti, Miško.“ – "Ďakujem ti, Vladko.“ Napriek tomu funkčné obdobie prezidenta Kováča bolo poznačené stretmi s predsedom HZDS Vladimírom Mečiarom a jeho hnutím, ktoré od počiatočných konfliktov prerástli až v otvorenú nenávisť.
Ďalší vývoj až do predčasných volieb na jeseň roku 1994 bol poznačený snahou vládnuceho HZDS udržať si moc. V apríli 1993 sa Mečiarova vláda stala menšinovou, keď z poslaneckého klubu HZDS do leta 1993 postupne odišiel Milanom Kňažko a ďalších sedem poslancov. 19. marca 1993 Ľudovíta Černáka, predsedu Slovenskej národnej strany (SNS) ako jediného člena vlády za SNS na poste ministra hospodárstva nahradil nominant HZDS a SNS odmietala vstúpiť do vlády s HZDS. Ku vzniku vládnej koalície HZDS a SNS došlo až na jeseň (koncom októbra 1993 bola podpísaná koaličná zmluva a 10. novembra 1993 sa stal ministrom školstva Jaroslav Paška za SNS), znamenalo to však odchod, predsedu SNS Černáka a jeho prívržencov zo strany. Tí neskôr založili vo februári 1994 novú Národno-demokratická stranu (predseda Černák), ktorá sa 25. marca 1995 zlúčila s Demokratickou úniou Slovenska (založená vo februári 1994 zlúčením strán odpadlíkov z HZDS: Bajan, R. Kováč, Kňažko, J. Moravčík) na Demokratickú úniu, ktorá existovala samostatne až do začlenenia do SDKÚ v auguste 2000.
Konflikt premiér – prezident V marci 1993 sa prezident zastal ministra zahraničných vecí Milana Kňažka, ktorého chcel predseda vlády Mečiar odvolať a ešte ten istý mesiac odmietol vymenovať Ivana Lexu za riaditeľa SIS. V októbri 1993 podpísalo HZDS koaličnú zmluvu so SNS a premiér navrhol Ivana Lexu za ministra privatizácie. Predseda vlády pred novinármi zdôrazňoval, že svoj návrh na doplnenie vlády chápe ako neporušiteľný celok a keby vraj kohokoľvek z navrhnutých prezident nevymenoval, návrh padá ako celok a musia sa obnoviť koaličné rokovania. Kováč opätovne odmietol vymenovať Lexu a SNS do tohto sporu nezasiahla. Konflikt pokračoval a v decembri 1993 na mítingu premiér Mečiar svojim priaznivcom oznámil: „Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali.“
1. januára 1994 prezident Kováč v novoročnom príhovore povedal, že „potrebujeme vládu širšej koalície“. Premiér prezidentovi odkázal, že „spochybnil vládu vlastnej krajiny“.
4. februára 1994 - 26. schôdza NR SR bola prerušená, pre krízu ohľadom novely zákona o veľkej privatizácii.