Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris alebo skrátene Pacem in terris v skratke ZKD-PIT, alebo len PIT () bolo združenie rímskokatolíckych duchovných kolaborujúcich s komunistickým režimom v Česko-Slovensku v rokoch 1971 až 1989. Bolo priamym pokračovateľom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (1951 - 1968), ktoré zaniklo v roku 1968. Názov Pacem in terris prevzalo združenie z názvu encykliky Jána XXIII. Pacem in terris - O pokoji medzi všetkými národmi ( mier na zemi). Napriek tomu, že Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia v roku 1982, jeho členmi bola až do roku 1986 asi 1/4 až 1/3 českých a slovenských katolíckych duchovných.

História

Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva Po komunistickom prevrate vo februári 1948 bolo cieľom KSČ vymôcť si od duchovných súhlas a podporu pre nový režim. Snažili sa vnútorne rozložiť cirkev aj vznikom Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva.„Je otázne, do akej miery si boli jeho aktivisti vedomí svojej rozkladnej funkcie, hoci zo strany štátu bol postup jednoznačný: všestranne preferovať týchto lojálnych a trestať alebo aspoň obmedzovať kňazov, čo zotrvávajú vo vernosti k biskupom,“ napísal súčasný pomocný biskup bratislavskej arcidiecézy Jozef Haľko v štúdii Komunizmus a Cirkev.V čase snáh o „socializmu s ľudskou tvárou“ počas tzv. Pražskej jari v roku 1968 zaniká Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a po 18 rokoch zákazu dostáva opäť zelenú gréckokatolícka cirkev na Slovensku. (V Prešove 28. apríla 1950 tzv. Sobor „pričlenil“ všetkých gréckokatolíckych veriacich k Pravoslávnej cirkvi). Uvoľnenie pomerov v cirkvi však trvalo len do vpádu vojsk v auguste 1968.

Vznik Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris (ZKD-PIT) v 1971 Vyvrcholením tzv. normalizácie náboženského života v ČSSR malo byť obnovenie prorežimného hnutia katolíckych duchovných, v ktorom chcela komunistická vládna moc opätovne nájsť svojho spojenca v rámci katolíckej cirkvi. S týmto cieľom prijali na ministerstve kultúry v Prahe 15. septembra 1970 skupinu českých a slovenských kňazov. Činnosť následne začal prípravný výbor, na čele ktorého stál košický kapitulný vikár Štefan Onderko. Priestor na realizáciu v ňom našli osoby skompromitované kolaboráciou s komunistickým režimom, ktoré mali do nového združenia priniesť svoje dlhoročné skúsenosti. V auguste 1971 nasledovali krajské ustanovujúce konferencie, na ktorých boli zvolení delegáti na celoslovenskú konferenciu.

Ustanovujúca schôdza sa konala 31. augusta 1971 súčasne v Prahe a Bratislave. Na slovenskej sa stretlo okolo 200 volených delegátov, medzi ktorých zavítal aj minister kultúry Miroslav Válek a riaditeľ sekretariátu pre veci cirkevné Karol Homola. Prítomní následne zvolili predsedníctvo Pacem in terris na Slovensku. Predsedom sa stal Mons. prof. ThDr. Mikuláš Višňovský, prepošt a dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty, a prvým podpredsedom ThDr. Jozef Vrablec. V rečníckych príspevkoch potom zazneli okrem iného prejavy vernosti Sovietskemu zväzu a ostatným socialistickým krajinám, ktoré mali byť zárukou mieru a pokojného žitia vo svete.

Na rovnakej konferencii v Prahe bol za českého predsedu Pacem in terris zvolený olomoucký kapitulný vikár Josef Vrana.

Federálne predsedníctvo a ústredný výbor Pacem in terris zvolili na schôdzi 17. novembra 1971 v Prahe. Predsedom federálneho združenia sa stal doc. ThDr. Václav Medek z Bohosloveckej fakulty v Litoměřiciach a podpredsedom prof. ThDr. Mikuláš Višňovský. Zo slovenskej strany boli okrem Višňovského do federálneho predsedníctva zvolení: Zoltán Belák, Štefan Onderko, Alexander Horák, Jozef Dovala, Elemír Filo a Štefan Bitter. Súhlas komunistickej vlády s činnosťou združenia prítomným tlmočil podpredseda federálnej vlády Dr. Matej Lúčan. Združenie katolíckeho duchovenstva Pacem in terris tak mohlo začať vykonávať svoju činnosť.

Quidam episcopi v 1982 O nové združenie nebol v radoch duchovných spočiatku záujem, ale časom doň začali vstupovať, zväčša po nátlaku a zastrašovaní. Výhrady voči nemu mala od počiatku aj Svätá stolica. Dokument z 8. marca 1982 s názvom s názvom „Deklarácia o združovaní kňazov“, ktorý bol zverejnený aj v L’Osservatore Romano, začínal slovami Quidam episcopi (Niektorí biskupi..), pod ktorým sa stal známy. Quidam episcopi vypracovala a vydala Kongregácie pre klérus na základe mandátu Svätej stolice počas pontifikátu Jána Pavla II., ktorý ho podpísal v rámci jeho konzervatívnej línie voči politicky motivovaným katolíckym organizáciám. V preklade bol Quidam episcopi na Slovensku dostupný, ako súčasť dokumentov Svätej stolice, čiastočne zverejnené v Katolíckych novinách a knižne až po roku 2000. Pápež Ján Pavol II., pochádzajúci z Poľska, bol dobre oboznámený so situáciou cirkvi komunistických krajín a už pred svojím pontifikátom prešiel od obozretnej vatikánskej politiky k aktívnej podpore slobody Cirkvi.NAVRÁTILOVÁ, Tereza: Vatikánská východní politika za pontifikátu papeže Jana Pavla II., Praha: Univerzita Karlova, Fakulta sociálních věd, Institut mezinárodních studií, 2010, str. 16. (česky) Dostupné online Quidam episcopi stanovil hranicu medzi prípustnými a zakázanými formami spolčovania kňazov. Povolené sú spolky kňazov s duchovným či charitatívnym zameraním. Dokument zakazoval kňazom členstvo v politických organizáciách (združeniach), v odborových, slobodomurárskych lóžach a iných organizáciách zameraných proti cirkevnej hierarchii a komunikácii Cirkvi. Dokument verejne odsúdil činnosti združenia PIT. Ako uvádza jeden akademický prameň: „vydanie Quidam episcopi bolo namierené proti čs. ZKD Pacem in Terris…“ so snahou obmedziť politický atavizmus tamojších kňazov.

Kardinál Tomášek, s niektorými ďalšími ordinármi, ako reakciu na Quidam episcopi explicitne zakázal kňazom členstvo v združení, čo vyvolalo tvrdý stret medzi ním a komunistickými úradmi. Požadoval zrušenie ZKD PIT. Boj sa preniesol aj do ďalších oblastí a zašlo to tak ďaleko, že kardinál Tomášek nakoniec odobral Katolíckym novinám, ovládaným týmto združením, cirkevné schválenie.

Aj napriek tomu však ZKD PIT spolupracovalo s komunistickou vládnou mocou pri uplatňovaní jej zámerov v rámci katolíckej cirkvi a stalo sa tak neoficiálnym predstaviteľom cirkvi v štáte.

Členská základňa Na rozdiel od tzv. Katolíckej akcie a rovnako ako v Mierovom hnutí katolíckeho duchovenstva boli členmi združenia katolícki kňazi, avšak na rozdiel od Mierového hnutia nebolo členstvo v PIT automatické: bolo nutné do neho vstúpiť. Na počiatku sa podarilo k vstupu do združenia získať asi 1/3 českých a 1/4 slovenských kňazov.Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolická církev v Československu 1945–1989, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2007, ISBN 978-80-7325-130-7 (str. 134) Členská základňa združenia v roku 1973 bola v Česku 726 (37 % všetkých kňazov) a na Slovensku 350 katolíckych duchovných. K poklesu došlo v roku 1982, keď Svätá stolica verejne odsúdila činnosti združenia, napriek tomu však v roku 1986 bolo stále členmi 29,2 % katolíckych duchovných.Stanislav Balík, Jiří Hanuš: Katolická církev v Československu 1945–1989, Centrum pro studium demokracie a kultury, Brno 2007, ISBN 978-80-7325-130-7 (str. 143)

Študenti teológie Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohoslovecká fakulta UK v Bratislave spísali petíciu s požiadavkami a 26. novembra 1989 vyhlásili, že podporujú Občianske fórum a VPN. Dekan Štefan Janega zakladajúci člen Pacem in terris sa ich počínanie snažil prekaziť, dokonca vystúpil v televízii a ostro odsúdil študentské hnutie. Okrem toho sa ako ordinár Nitrianskej diecézy vyhrážal kňazom suspendovaním, ak budú podporovať spoločenské zmeny. Najdôležitejšie funkcie na bohosloveckej fakulte a v kňazskom seminári zastávali členovia PID. Listom z 30. novembra 1989 študenti žiadali arcibiskupa Ján Sokola, aby týchto profesorov a funkcionárov odvolal.

Hodnotenie a kritika Podobné organizácie fungovali aj v Maďarsku, Poľsku a iných socialistických štátoch. „Združenie Pacem in terris slúžilo na propagandistické účely. Časť kňazov začala najmä prostredníctvom Katolíckych novín tvrdiť, že vzťah so štátom je idylka, chválili režim a podobne,“ hovorí Jozef Haľko z Rímskokatolíckej Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského.Historik Ústavu pamäti národa Patrik Dubovský upozorňuje, že medzi tými, ktorí boli aktívni v Pacem in terris, boli často spolupracovníci ŠtB. V zozname agentov boli uvedení napríklad Ján Zabák, Ján Pásztor či Jozef Feranec.

Podľa Haľka sa členovia snažili kompenzovať svoj pocit viny tým, že občas presadili u komunistov drobné ústupky pri dosadzovaní bohoslovcov, kňazov a podobne avšak kňazov, ktorí boli uväznení, sa nezastali. Katolícka cirkev sa k združeniu Pacem in terris, ktoré zaniklo krátko po revolúcii v roku 1989, doteraz oficiálne nevyjadrila.

Kolaborujúci duchovní, ako boli Štefan Onderko Josef Plojhar, Jozef Feranec, Gejza Navrátil, Alexandr Horák, Josef Vrana si nechali udeliť čestný doktorát z teológie na bratislavskej bohosloveckej fakulte. Biskup Július Gábriš sa obrátil so sťažnosťou v tejto veci na Svätú stolicu. Tá vyhlásila tieto čestné doktoráty za neplatné (rovnako ako ďalšie čestné doktoráty udelené z donútenia).

Jozefa Feranca za činnosť v Pacem in terris vyznamenal prezident ČSSR Gustáv Husák v roku 1985 jedným z najvyšších štátnych vyznamenaní – Radom republiky.ZBRANEK, Tomáš Benedikt. Sdružení katolických duchovních Pacem in terris [online]. 2007 [cit. 2013-01-03]. Diplomová práce. Masarykova univerzita, Filozofická fakulta. Vedoucí práce Jiří Hanuš. Dostupné z: <http://is.muni.cz/th/64242/ff_m/>. Jeho vyznamenanie súviselo s jeho postojom k Bratislavskej Sviečková manifestácia ktorá sa odohrala 25. marca 1988. Na stretnutí u predsedu vlády SSR dňa 12. apríla 1988, kde „všetci prítomní veľmi rozhodne a otvorene odsúdili demonštratívne vystúpenie 25. 3. 1988“ a biskup Jozef Feranec „sa dištancoval od akcií nátlakového charakteru“. Po tejto udalosti mu napísal list kardinál Tomášek, v ktorom mu vyčítal pôsobenie v PIT.

Predsedovia združenia

Federálni predsedovia

Václav Medek (1971–1975) Antonín Veselý (1975–1985) František Vymětal (1985–1989)

Českí predsedovia

Josef Vrana (1971 až 1973) Antonín Veselý (1973 až 1977) Josef Hendrich (1977 až 1984) Václav Javůrek (1984 až 1989)

Slovenskí predsedovia

Mikuláš Višňovský (1971–1975) Gejza Navrátil (1975–1984) Ján Zabák (1984–1989)

Slovenské organizačné štruktúry Na čele stálo predsedníctvo zložené z predsedu, podpredsedov a členov predsedníctva. Združenie malo aj svoje oblastné štruktúry pre Západoslovenský, Stredoslovenský, Východoslovenský kraj a samostatne pre Bratislavu.

Okrem už spomenutého Alexandra Horáka, ktorý sa angažoval pri vzniku združenia, ďalšími aktívnymi funkcionármi zo Slovenska boli Jozef Krajči, Ladislav Ostrak a Mikuláš Turanyi.

Spomedzi regionálnych funkcionárov to boli napríklad Ladislav Belas, Pavol Čech či Ján Švec-Bily.

Referencie

Zdroj

Ján Šimulčík: Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris (Výber zo samizdatových dokumentov 1969 - 1989), 165 strán, 2002

Kategória:Rímskokatolícka cirkev na Slovensku Kategória:Združenia