Týdenník bol osvetový týždenník, ktorý vydával v bibličtine Juraj Palkovič v rokoch 18121818 v Bratislave.
Až po dlhých bojoch sa Palkovičovi cisárskym dekrétom z roku 1811 podarilo získať privilégium na vydávanie „česko-slovenských novín“, (einer böhmisch-slawischen Zeitschrift) za podmienky, že v nich sa nebudú uverejňovať politické správy a články. Svoje noviny Týdenník začal vydávať až nasledujúceho roku s podtitulom Národní noviny, no po zásahu vrchnosti bol ho Juraj Palkovič (1769-1850) od 22. čísla VI. ročníku prinútený zmeniť na „Prešpurské slovenské noviny“.
Charakteristika Svoje noviny redigoval tak, aby boli čo najprístupnejšie vidieckemu obyvateľstvu, ale aj drobným remeselníkom a kramárom v mestečkách. Pamätal pritom aj na najzaostalejšie negramotné vrstvy a prinášal pre ne také články, ktoré im mohli čítať dedinskí inteligenti v tzv. nedeľných školách. Týždenník bol skutočne obľúbený medzi slovenským ľudom. Chválil ho tiež napr. Ján Kollár i Jozef Miloslav Hurban, ktorý sa neskoršie názorovo rozišiel s Palkovičom v otázke spisovného jazyka. Hurban tvrdil, že Týdenník mal „čistý sloh, rozmanitý obsah poučný i zábavný, čo mu získalo velikuo obecenstvo“ po celom Slovensku. Iný recenzent Týdenníka vo viedenských Wiener Allgemeine Litteratur Zeitung, chválil tieto noviny pre ich „rozširovanie užitočných vedomostí“, pre dobrý štýl a vynikajúci jazyk. Vyplývalo to z Palkovičových dlhoročných skúseností z redigovania a vydávania ľudovýchovnej spisby, ako aj z jeho intímneho poznania sociálnych a kultúrnych potrieb dedinského človeka, i z jeho znalostí niekoľkých cudzích jazykov.
Týdenník po každej stránke predstihol Prešpurské noviny, hlavne po stránke novinárskeho majstrovstva a publicistického štýlu. Týdenník sa stal čoskoro reprezentantom vznikajúceho bratislavského slovenského kultúrneho strediska. Dobrá jazyková úroveň Týdenníka, jeho jednoduchá no vhodná grafická úprava, zavedenie stálych rubrík, uplatňovanie rozličných novinových žánrových foriem - to boli hlavné prednosti novín v porovnaní so slovenskou osvieteneckou publicistikou.
So svojou koncepciou novinárskej práce zoznámil verejnosť bližšie v predhovore prvého čísla Týdenníka, v ktorej tvrdil, že roľníci len vtedy si podstatne zlepšia svoj biedny životný údel, keď si nadobudnú vzdelanie. Pritom však nespomenul, že práve nespravodlivé spoločenské zriadenie zamedzovalo chudobných prístup do škôl a odsudzovalo ich na negramotnosť a biedu. Očakával, že ako vydavateľ Týdenníka bude mať finančné straty. Aby sa noviny čo najviac rozšírili, volil ich vydávať len v malom oktávovom formáte za nízke predplatné. Napriek tomu hospodárske výsledky prvého ročníka Týdenníka boli dosť zlé a ani v nasledujúcich rokoch sa to veľmi nezlepšovalo. Palkovič mal okrem toho málo dopisovateľov a rozširovateľov svojich novín. Preto aj napísal: „Každý počátek je těžký a slovenských novín nejtěžší. By to je moji milí a ctění krajané tak vědeli a cítili jako já.“
Podľa programu sa Týdenník orientoval na národnú, hospodársku a zdravotnícku výchovu ľudových vrstiev. Palkovič chcel vo svojich novinách publikovať správy o poľnohospodárstve, štátnom zriadení, popularizovať hlavne prírodné vedy, propagovať nové druhy plodín a vynálezy slúžiace hlavne poľnohospodárstvu a remeslám, pravidelne informovať o novinkách krásnej a odbornej literatúry a prinášať aj články ľudovýchovné, z nevyhnutnosti pritom vylúčiac príspevky politického zamerania. (Všeobecní památní příběhové, Hospodářske věci, Umění moudreho a pravého vychovávaní dítek, Učení o zřízeních a pořádcích obecních ve vsech a městečkách, Literární zprávy, Všelijaké publikácie, prohlášení, návěstí, oznámení, Pěkné básne, neb verše…).
Nakoniec k programu dodal: „Způsob psaní bude...slovenčina čistá, jadrná a ozdobná, taková, jako jest v Biblí.“ Považoval za potrebné zdôrazniť, že aj v týchto novinách sa bude pridržiavať bibličtiny a nie modernej jungmanovskej češtiny. Domnieval sa, že jeho Týdenník si získa čitateľov aj v Čechách a na Morave. Preto aj oznámil, že si ich môžu čitatelia objednať aj v Prahe u kníhkupca P. Kalveho, v Brne u Juraja Jastla a vo Viedni u P. R. Mosla a Antona Dolla.
Palkovič mienil vo svojich novinách publikovať správy o poľnohospodárstve, štátnom zriadení, popularizovať hlavne prírodné vedy, propagovať nové objavy a vynálezy, pravidelne informovať čitateľov o novinkách krásnej a odbornej literatúry a prinášať aj ľudovýchovné články, vylúčiac pritom z nevyhnutnosti príspevky politického zamerania.
Tento plán bol v súlade s jeho celkovým názorom na ľudovýchovu. Týdenník chcel redigovať, tak, aby mohli z neho čítať dedinskí inteligenti zhromaždeným, hlavne negramotným sedliakom. Preto aj v súlade s postupnou výchovou ľudu prechádzal od vydávania kalendárov k pravidelne vychádzajúcim novinám, ktoré by nielen prinášali nové poznatky pre málo vzdelaných čitateľov, ale aj formovali ich národné povedomie. Pravda, v dobe vychádzania Týdenníka bolo slovenské národné hnutie ešte nerozvinuté a veľmi slabé. Týdenník sa stal aj odrazom politickej nevyhranenosti svojho tvorcu, ktorý sa nevedel vymaniť z ideológie osvieteneckého racionalizmu, ani dôsledne si privlastniť názory stúpencov revolučného romantizmu.
Príznačnou črtou Palkoviča ako novinára, je jeho zmysel pre praktické potreby života. Preto si ani nevytváral veľkorysé koncepcie novinárskej práce, ale v súlade so slabosťou nášho národného hnutia, postavil si ciele skromnejšie, no tým viacej reálnejšie. Mienil upevňovať jednotu spoločnej spisovnej reči Čechov, Moravanov a Slovákov, podchytiť záujem ľudových vrstiev o hospodársky a technický pokrok a prebúdzať slovenské národné povedomie aj medzi menej vzdelanými a chudobnejšími vrstvami spoločnosti. Pravda, jeho slovenské i slovanské cítenie nemalo výbojných revolučných čŕt. Horlil síce za nejeden osvietenecký ideál, ale bol pritom lojálny k vrchnosti. Vyhlasoval sa za stúpenca jozefinizmu i racionalizmu, no nevládal sa vymaniť z rámca cirkevných tradícií. Aj keď horlil za literárny klasicizmus, mal pochopenie i pre mladú štúrovskú generáciu, propagujúcu revolučný romantizmus.
Prílohy Pozoruhodnou aktualitou, v slovenskom novinárstve do tých čias veľmi zriedkavou, boli nepravidelné prílohy k Týdenníku, ktoré písali o formách zlepšovania poľnohospodárskej výroby, o boji proti poverčivosti, preventívnej ochrane pred chorobami a pod. Takýto boli napr. Rozmluvaní Včeláka, Mlynáře a Vináře dobrých sousedů, Zpráva o sázení a obdělávaní stromoví sepsané od Slováka. Plánoval tiež rozšírenie rubriky Cirkevní a učené věci na osobitnú prílohu, čo však neurobil pre nedostatok spolupracovníkov i pre nízky počet predplatiteľov novín.
Palkovič tieto prílohy vytváral podľa príkladu veľkého českého novinára a ľudovýchovného pracovníka Václava Mateja Kraméria, ktorého dielo nielenže dobre poznal, ale ho aj vysoko oceňoval. Sám tiež roku 1817 v Bratislave vydal jeho životopis od Rudolfa Kvěcha. Vydavateľ Týdenníka sa takto vyslovil o „otcovi českého osvieteneckého novinárstva“: „Kramérius si zasloužil, aby mu vděčná vlast památku vystavila... Žádny za našeho věku tolik a tak dobře psaných spisu rozličného obsahu na svůj náklad vydaných národu Slovanskému nepozůstavil, jako on.“
Financie Doteraz sa nám nepodarilo zistiť, v akom náklade Palkovič Týdenník vydával, no možno ho odhadovať na 150250 výtlačkov. Boli aj roky v ktorých na vydávanie novín značne doplácal, no nikdy tak naliehavo, zúfalo a neustále neprosil svojich čitateľov o predplatné, ako to robil Daniel Tállayi v Prešpurských novinách. Palkovič, ako uvedomelý vlastenec, považoval vydávanie novín za svoju vlasteneckú povinnosť, za prirodzené zavŕšenie svojej osvetovej a ľudovýchovnej činnosti. Len krátke zmienky svedčia o tom, že napr. v druhej polovici roku 1817 mu peniaze z predplatného sotva stačili na papier a na tlač Týdenníka. Inokedy bol prinútený, pre vysoké finančné straty, vydávať noviny len v polovičnom rozsahu.
Jazyk novín Napriek tomu, že ho volali „posledným strážcom veleslavínskej češtiny na Dunaji“, vyšiel v ústrety aj snahám bernolákovcov o spisovný jazyk i samostatnú slovenskú literatúru. Ba v Týdenníku uverejnil aj monológ o Antonovi Bernolákovi, v ktorom vysoko hodnotil jeho celoživotné vedecké dielo. Mohlo sa tak stať len preto, že bol vnímavým pre liberalistické a demokratické tendencie slovenskej inteligencie a iných maloburžoáznych vrstiev.
Palkovičovo napodobňovanie prežitej klasicistickej poézie, propagovanie zastaranej formy českej spisovnej reči, jeho boj proti modernej češtine Jozefa Jungmana a jeho stúpencov (hoci napr. v Týdenníku kladne hodnotil Jungmanov preklad Miltonovho Strateného raja a uznanlivo hovoril aj o jeho ostatných jazykovedných prácach), prílišná orientácia na editorskú, spisovateľskú i novinársku činnosť na úkor pedagogickej práce na lýceu, to všetko mu vyslúžilo povesť staromilca a konzervatívneho človeka, nad ktorého hlavou vyrastala nová, odlišná literárna škola. Aj keď v týchto slovách bolo veľa pravdy, predsa len nejeden kritik bol k nemu nespravodlivým. Veď Palkovič napr. svojou novinárskou činnosťou urobil veľa záslužného nielen pre pokrokový vývoj slovenskej publicistiky, ale aj pre naše národné hnutie.
Redakcia a dopisovatelia Redakcia Týdenníka, alebo ako hovoril Palkovič, slovenská novinárňa, bola umiestnená v Bratislave v tzv. Regenovskom dome č. 338. Palkovič svoje noviny redigoval sám, aj keď sa pritom občas opieral o pomoc spolupracovníkov. Medzi nich patrili hlavne starší poslucháči ev. lýcea v tomto meste. Jedným z nich bol aj František Palacký mimoriadne nadaný, no chudobný študent, ktorý pre Týdenník vyberal a prekladal z cudzojazyčných novín rôzne úradné zprávy, ako aj informácie o priebehu napoleonských vojen, ktorých ohlas bol na Slovensku veľký. Veď po viedenskom kongrese roku 1815 ruský cár Alexander Wellington, Talleyrand, Metternich a iní vysokí hodnostári navštívili Bratislavu nielen preto, aby si ju prezreli, ale aj aby tu mohli vidieť uväzneného saského kráľa Fridricha Augusta. Palacký sa v redakcii Týdenníka dobre zaučil do novinárskej práce a dosiahol aj na tomto poli dobré výsledky. Preto mu i roku 1817 zverili redigovanie bratislavských latinských novín Ephemerides politico-statisticae/Politicko-štatistické listy/. Domnievame sa, že Palkovič mal sporadicky aj iných spolupracovníkov pri vedení Týdenníka, hlavne takých, ktorí sa vyznali v poľnohospodárskej problematike. Ich mená však nepoznáme.
Týdenník mal svojich dopisovateľov nielen v slovenských krajoch, ale aj v Čechách a na Morave, v Báčke, Banáte, Srieme a inde. Patrili medzi nich dedinskí inteligenti (napr. Peter Ambrózy - ev. farár z Veličnej na Orave), ale aj príslušníci ľudových vrstiev (Ján Sabö - richtár z Horných Petian). Pravidelných dopisovateľov mal Týdenník v Skalici, Modre, Pezinku, ale aj v Prahe a v Budíne. Pravda, ich príspevky tvorili len pomerne malú časť novín a Palkovič sa aj tu musel spoliehať predovšetkým na vlastné sily.
Pre domáce i zahraničné spravodajstvo Týdenníka Palkovič preberal materiál nielen z rakúskych, ale aj zo zahraničných novín. Boli to napr.: Pražské noviny, Brnenské noviny, Pressburger Zeitung, Pester Zeitung, Magyar Kurir, Wiener allgemeine Literatur Zeitung, Morgenblatt, Ephemerides Wiennae, Der deutsche Beobachter, Augsburger allgemeine Zeitung, Frankfurter Merkur, noviny berlínske, mníchovské… Podľa všetkého si väčšinu týchto novín Palkovič sám neobjednával, ale ich chodil čítať do mestského kasína, pretože ich predplatné bolo veľmi vysoké. (Roku 1817 bolo napr. ročné predplatné Týdenníka 14 zl., Pražských novín 74 zl., londýnskych The Times v Uhorsku 1016 zl. a úradného francúzskeho Moniteur-u 436 zl.)
Obsah a témy novín