thumb|Mapa krajín (so súčasnými hranicami), ktoré boli niekedy v minulosti ústavne vyhlásené za socialistické. Farebné odlíšenie podľa dĺžky trvania tohto stavu: thumb|Symbolika socialistického štátu na bankovkách – robotník s roľníčkou, nad nimi Lenin ako zakladateľ socialistického štátu
Socialistický štát alebo socialistická republika bol mocenským a organizačno-právnym usporiadaním spoločnosti v 20. storočí v tých krajinách, ktoré v určitej etape vývoja smerovali k vybudovaniu socializmu s cieľom vytvoriť cielene komunistickú spoločnosť. Pre Slovensko to bola etapa od 25. februára 1948 až po 1. marca 1990 (formálne od ukončenia vládnej krízy vymenovaním novej vlády ČSR, ktorá vznikla pod vedením predsedu KSČ Klementa Gottwalda až po schválenie novely ústavného zákona v SNR o premenovaní SSR na Slovenskú republiku).
Definícia v teoretickom zmysle: Socialistický štát je štát, ktorého ekonomickým a spoločenským zriadením je socializmus a v politickej organizácii spoločnosti má monopolnú vládnu moc strana komunistického typu. Socialistický štát je štát slúžiaci ako organizačno-mocenský nástroj budovania socializmu; marxizmus ho považuje za časť nadstavby nad ekonomickou základňou socializmu a za nový typ štátu (AZ-encyklopedia)
v praktickom význame: Bol to štát, v ktorom sa štruktúra moci odvádzala od vedúcej úlohy komunistickej strany ako predvoja robotníkov, roľníkov a inteligencie, riadenie spoločnosti bolo smerované k vybudovaniu socializmu ako nového spoločensko-ekonomického zriadenia a v danej etape vývoja bol oficiálne vyhlásený za „socialistický“ vedúcimi predstaviteľmi straníckej a štátnej moci, spravidla v ústave krajiny, pričom základnými znakmi v ekonomickej oblasti bolo zoštátnenie výrobných prostriedkov a súkromného majetku prevodom do spoločenského štátneho vlastníctva, centrálne plánovanie ekonomiky, vytvorenie ochranárskych opatrení v medzinárodnom obchode krajiny s výrazným monopolom zahraničného obchodu, devízového monopolu, zospoločenštenie, čiže kolektivizácia pôdy a poľnohospodárskych majetkov a vnútorná cenová regulácia tovarov a služieb.
Sociálne a ekonomické atribúty socialistického štátu „V oblasti zasahovania štátu do ekonomiky socialistický štát rozoznával dve kategórie zásahov: prvá spočívala v rozsahu a zložitosti úloh stojacich pred takmer každou súčasnou spoločnosťou (ekonomický rozvoj, zachovanie mieru), ktoré si vyžadujú riešenie na úrovni jednotlivých štátov, alebo prinajmenej je na ich zvládnutie vyžadovaná alebo potrebná štátna účasť; druhá spočívala v charaktere socialistického štátu ako hlavného nástroja výstavby socializmu s komunistickou perspektívou.“Eduard Barány: Štát a spoločnosť. SAV 1984, Ústav štátu a práva, str.68 Socialistický štát mal ďalšie funkcie: bol cieľavedomým nástrojom konkrétnej spoločenskej evolúcie. Zasahovanie chápal ako riadenie. A ako sprostredkovanie ekonomických vzťahov politickou cestou. Ekonomika určuje politiku predovšetkým prostredníctvom uvedomelých potrieb a z nich vyrastajúcich záujmov a prostredníctvom (zvlášť triednej) štruktúry spoločnosti. Opatrenia (nástroje) riadenia štátu, použiteľné v najvyspelejších krajinách na úrovni začiatku 20.storočia, boli uvedené priamo v Manifeste komunistickej strany od K.Marxa a F.Engelsa a vychádzali z výziev na úrovni tej doby:
Vyvlastnenie pozemkového vlastníctva a použitie pozemkovej renty na štátne výdavky. Vysoká progresívna daň. Zrušenie dedičského práva. Konfiškácia majetku všetkým emigrantom a rebelom. Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom. Sústredenie všetkej dopravy v rukách štátu. Zvýšenie počtu národných tovární, výrobných nástrojov, zúrodňovanie a skvalitňovanie pôdy podľa spoločného plánu. Rovnaká pracovná povinnosť pre všetkých, zriadenie armády priemyselných robotníkov, najmä pre poľnohospodárstvo, Spájanie výroby poľnohospodárskej a priemyselnej, úsilie o postupné odstránenie rozdielov (protikladov) medzi mestom a vidiekom Verejná a bezplatná výchova všetkých detí.
Jednotlivé krajiny si pri budovaní socialistického štátu tieto zásady rôzne prispôsobovali do svojho právneho systému a do ústavy štátu. Napriek snahe najmä stredoeurópskych socialistických štátov ísť svojou originálnou cestou k vybudovaniu socializmu, odlišnou od cesty ZSSR, sa to nepodarilo ani jednému z nich a vznikali pritom politické krízy, ktoré dominantný štát ZSSR mocensky riešil, v 1956 v Maďarsku, postavením tzv. Berlínskeho múru v NDR 13. 8. 1961, v 1968 v Česko-Slovensku, v 1979 v Poľsku. Juhoslávia (SFRJ) a Albánsko boli dokonca izolované a vylúčené zo zväzku socialistických štátov (z tzv. Sovietskeho bloku). Svojim vývojom sa odlišovala aj Čínska ľudová republika.
Práva v socialistickom štáte Keďže skutočné plnohodnotné občianstvo v štáte je definované v troch vrstvách práv, ktoré sa v dejinách presadili až postupne, hodnotí sa status občana v socialistickom štáte podľa nich nasledovne:T. H. Marshall: Citizeship and Social Class (Občianstvo a spoločenská trieda),1949,Cambridge.
defin. občianske práva ustanovené ešte v 18.storočí, garantujú slobodu jednotlivca vrátane slobody slova, myslenia, vierovyznania, slobody podnikať a vlastniť súkromný majetok, garantované sú právnou ochranou štátu.
Keďže bola deklarovaná diktatúra proletariátu, uplatňovalo sa toto právo triedne, teda zámerne sa potláčali práva vyššich majetkových vrstiev a bývalých vlastníkov majetkov, buržoázie a často príslušníkov zvyšku feudálnych vrstiev. Právo súkromného majetku bolo obmedzené na právo osobného vlastníctva a často kvantitatívne definované, právo podnikať bolo monopolizované do štátnych organizácií – do národných podnikov a družstiev. Sloboda slova a myslenia boli chápané triedne, teda iba v zmysle ideológie marxizmu-leninizmu a v zmysle vytvárania nového socialistického človeka. Na druhej strane sa často pomenovali dovtedy mlčaním obchádzané sociálne krivdy páchané na chudobe a proletariáte feudálnou a buržoáznou spoločnosťami. Právo slobodne vycestovať bolo limitované štátnym monopolom na devízové hospodárstvo a prideľovaním valút občanom štátu, ktorí vlastniť valuty slobodne nesmeli, príslušníkom rodín emigrantov a "nepriateľov režimu" bolo odopierané.
defin. politické práva, zaručujú účasť na výkone politickej moci, teda slobodu voliť a byť volený, platilo od 19. storočia,
Boli chápané triedne v zmysle diktatúry proletariátu, teda predstavitelia bývalých tried buržoázie a feudálnych vrstiev nemohli byť volení do zastupiteľských orgánov. Často to bola v mnohých krajinách reakcia na krivdy páchané na demokracii do vzniku socialistického štátu. Právo voliť bolo odmietané politickým väzňom a emigrantom (utečencom z danej krajiny). Účasť na výkone politickej moci v zmysle ústavy mal každý občan, predovšetkým však ten, ktorý sa angažoval v komunistickej strane, resp. v organizáciách ľudového resp. národného frontu.
defin. sociálne práva, teda záruky sociálnych istôt pre každého občana, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania, možnosť žiť životom cililizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti, bola garantovaná určitá osobná spotreba do určitého rozsahu.
Boli chápané nadštandardne pre široké vrstvy obyvateľov socialistického štátu, v minimálnom ale štandardnom rozsahu podľa ekonomickej úrovne danej krajiny (t. j. v ČSSR takmer najvyššie) boli poskytované príslušníkom „zlikvidovaných“ tried ako buržoázia, súkromní vlastníci, kulaci, cirkev a takmer žiadne pre väznených „nepriateľov režimu“.
Nadštandardné a nad rámec tzv. sociálneho štátu propagovaného v demokratických štátoch boli sociálne práva: právo na prácu (až vynucované do povinnosti pracovať, uplatňovalo sa trestné stíhanie pre „príživníctvo“) právo na bezplatnú lekársku pomoc a zdravotnícku starostlivosť právo na poberanie dôchodku po dovŕšení veku odchodu do dôchodku právo na bezplatné základné, stredné, odborné a vysokoškolské vzdelanie (kde právo na vysokoškolské vzdelanie bolo odobraté príslušníkom likvidovaných tried a ich potomkom, ak boli označení ako "nepriatelia režimu" a ľuďom, ktorí chceli vycestovať na Západ - vláda nemala záujem o "vývoz mozgov".) právo na bezplatnú telovýchovu a účasť na športovom živote právo na bezplatné kultúrne vyžitie a účasť na kultúrnom živote (s výnimkou aktívnej účasti na kultúrnom živote pre príslušníkov likvidovaných tried)
Ak nie je nárok na občianske a politické práva sprevádzaný výslovným uznaním práv sociálnych, nezaručujú tieto práva sami o sebe dôstojný život pre väčšinu populácie štátu.
Z tohoto hľadiska boli široko zaručované sociálne práva pre väčšinu občanov socialistického štátu aj popri obmedzovaní ich politických a občianskych práv zárukou dôstojného života. Náhľady na túto problematiku sa líšia kritikou podľa ideologickej a politickej príslušnosti kritizujúceho.
Koncom 20.storočia sa začala prejavovať snaha porovnávať atribúty socialistického štátu výlučne ako prejav totality a diktatúry, pričom sa zabúdalo, že tu bola jasne triedna diferenciácia prísne deklarovaná diktatúrou proletariátu a útlak vrstiev chudoby z prechádzajúcich spoločností, ktorý sa vždy skrýval pod pojem "prirodzeného stavu spoločnosti", zmizol. Na druhej strane sa mylne sociálna demokracia snaží porovnávať atribúty socialistického štátu s atribútmi tzv. sociálneho štátu, ktorý je však vo svojej podstate štátom kapitalistickým, uznávajúcim súkromné vlastníctvo a tolerujúcim tvorbu sociálnej nerovnosti a chudoby ako "prirodzeného stavu":Soumrak sociálního státu, Keller, Jan,2005, Sociologické nakladatelství SLON, Praha.
Vznik O vytvorení spoločnosti založenej na sociálnej spravodlivosti, rovnosti a slobode teoreticky uvažovali od 17.storočia mnohí myslitelia, rozvinul sa tzv.utopický socializmus, v 19.storočí sa rozšírili politické idey sociálno-demokratického a socialistického charakteru, ale chýbala historická skúsenosť vytvorenia socialistického štátu.
Na základe chaotickej situácie vo feudálnou monarchiou ovládanom cárskom Rusku, ktoré bolo v roku 1917 krajinou, ktorá prehrávala vojnu, Vladimír I. Lenin prvý uskutočnil revolučnou cestou pokus vytvoriť socialistický štát, pričom organizačnou základňou bola strana komunistického typu, ktorá získala väčšinu (boľšinstvo) v rade (soviete), takže sa nazývala boľševickou a vytvárané centrálne i miestne mocenské orgány, výbory, sa nazývali sovietmi. Vo vtedajšom období 19171926 to bol jediný štát riadený podľa diela V.I.Lenina Štát a revolúcia. Jeho Dektrétom č.1 z 1917 bolo definované v štáte revolučné právo na vedenie sudcov, zavedené proletárske intuitívne právo v rámci diktatúry proletariátu ako štátne právo na potláčanie buržoázneho intuitívneho práva. Platilo až do prijatia Ústavy ZSSR (stalinskej) z roku 1926, ktorá bola prevzatá ako určité vodidlo pre novovznikajúce socialistické štáty a ich spoločenské vzťahy. Aj v nej však bola štátna moc definovaná ako diktatúra proletariátu.
Po smrti V.I.Lenina prevzal vedenie a moc si uzurpoval v ZSSR J.V.Stalin, ktorý zrušil mnoho pôvodných opatrení a zaviedol politický teror, charakterizovaný nedôverou a podozrievaním voči vlastným predstaviteľom strany, organizoval gulagy, teda trestanecké tábory pre nepriateľov režimu zvnútra a pod jeho vedením sa moci ujala byrokratická mašinéria. Po smrti V.I.Stalina bolo toto obdobie označené ako stalinizmus a napriek odhaleniu príčin a podstaty stalinizmu priamo následníkmi v KSSZ sa socialistický štát byrokratickej mašinérie moci už nezbavil.
Začiatkom 20. storočia vznikali v chaose po skončení prvej svetovej vojny v 1918 pokusy vytvoriť podobne ako v Rusku štáty ako takzvané republiky rád (sovietov, z ruského j.), menovite Maďarská republika rád, Slovenská republika rád, ktoré však nemali dostatočné organizačné a vojenské zázemie a zanikli v priebehu niekoľkých týždňov.