ThDr. Jozef Gašpar Tiso (* 13. október 1887, Veľká Bytča, dnes Bytča,Záznam o narodení a krste v matrike farnosti Veľká Bytča, záznam č. 122; aj keď sa niekedy uvádza ako „Jozef Gašpar“ – po otcovi, v matrike zapísané len meno „Josephus“ Rakúsko-Uhorsko† 18. apríl 1947, Bratislava, ČSR) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (19391945), poslanec Národného zhromaždenia ČSR (19251939), minister zdravotníctva a telesnej výchovy (19271929), predseda vlády a prezident vojnovej Slovenskej republiky.
Po vojne bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácií slovenských Židov. O tom, ktoré z troch kategórií zločinov definovaných Norimberskou chartou z roku 1945 (zločiny proti mieru, vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti) obžaloba zahŕňala sa vedú medzi historikmi polemiky; širší konsenzus je na zločinoch proti ľudskosti.
V zmysle nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR bol uznaný za vinného z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní, trestného činu kolaborantstva, a to za priťažujúcich okolností a 15. apríla 1947 Národným súdom ČSR odsúdený na trest smrti povrazom. Popravený bol 18. apríla 1947.
Životopis
Mladosť a štúdium thumb|Rodný dom Jozefa Tisa v Bytči Narodil sa v Bytči v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (18621943) a Terézie, rod. Budíškovej, (18631947) ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, druhé meno však nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. V prvom ročníku sa vyučovalo výlučne po slovensky, na škole ale dostal aj základy nemeckého a maďarského jazyka.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 46.Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 18.
Ako usilovného žiaka s talentom na jazyky ho rodičia v r. 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. Gymnázium bolo v čase Tisovho štúdia úplne pomaďarčené. Z tohto dôvodu si musel písať svoje meno ako Tiszó József. Po roku 1918 a 1945 sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie . Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 47. V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Podľa historika Ivana Kamenca z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov. Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 48. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 28. Ak by aj boli svedectvá pravdivé, jeho hlbšia národná orientácia zrejme zostala skrytá pred jeho učiteľmi a biskupom, inak by ho neodporučili na ďalšie elitné štúdium.Lukan, W. Študentské roky Jozefa Tisu vo Viedni (1906 – 1911), str. 73.
Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pázmaneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku 1906.Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 19. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný a podobne. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 49. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. V priebehu štúdia mu hrozilo vylúčenie kvôli listu bývalým spolužiakom nitrianskeho seminára,Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 20. kde spomenul „rozhárané pomery“ v seminári. Rektor nitrianskeho seminára obsah zdramatizoval, za dôvod narážky uviedol, že seminár „vypovedal vojnu myšlienke slovenského nacionalizmu“ a žiadal rektora Pazmánea aby bol Tiso vzatý na zodpovednosť. Rektor Pazmánea Drexler sa Tisa zastal a prípad bol uzavretý napomenutím. Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 21. a o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu). Cieľom práce bolo kriticky preskúmať tvrdenie profesora Otta Zöcklera, že reformácia navrátila mariánsky kult k stavu, aký mal v čase raného kresťanstva.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 41. Tiso dospel k záveru, že tvrdenie sa nedá považovať za pravdivé, pretože kult sa viackrát zaznamenal už do začiatku apoštolského kresťanstva. Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 15. júla 1911 promovaný za doktora teológie.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 42.
Kňaz 14. júla 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 34. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách (Oščadnica, Rajec, Bánovce nad Bebravou). Nevykonával iba pastoračnú činnosť, ale zameriaval sa aj na sociálne aktivity v zmysle pápežských encyklík. Popri tom vyučoval slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 51. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy ako u miestneho Žida, v ktorého rukách sa koncentroval takmer všetok obchod. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa Ivana Kamenca tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy, čo nebol vo vtedajšom období ojedinelý jav ani medzi slovenskými vzdelancami a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine. Milan Ďurica upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy – nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 55. V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918. Stranu dobová slovenská tlač považovala za maďarónsku a protislovenskú.Potemra, M. Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918, str. 38. Pôvodne bol členom tejto strany aj Andrej Hlinka, ten ale v roku 1905 spoluzaložil Slovenskú ľudovú stranu, ktorá zvádzala s Katolíckou ľudovou stranou politický boj.
V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy. To sa nepáčilo jeho nadriadenému farárovi Karolovi Barošovi, ktorý tento počin nahlásil nitrianskemu biskupovi Batthyánimu. Ten sa uspokojil s Tisovým vysvetlením jeho motívov.Ďurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 59. Tiso sa ďalej venoval činnosti v miestnom katolíckom spolku mládeže (Rajeczi katholikus ifjúsági kör), kde však prednášal v slovenčine.
V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou. Tam sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej meštianskej škole.Kamenec, I. Tragédia politika, kňaza a človeka…, str. 23. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku 1909, podľa ktorého vyučovanie náboženstva na ľudových a meštianskych školách malo prebiehať výlučne v maďarčine.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 52. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom Katolíckej ľudovej strany.Potemra, M., Publicistická a verejná činnosť Jozefa Tisu pred rokom 1918, str. 35. V roku 1914 bol kvôli svojej činnosti v miestnych vzdelávacích spolkoch predvolaný hlavným slúžnym Zamaróczym, pričom sa obhajoval, že miestni Slováci musia čítať slovenské časopisy a knihy, nakoľko po maďarsky nevedia. Krátko na to vypukla vojna a prerušila jeho kaplánsku činnosť.
Podľa hodnotenia Ivana Kamenca bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu. Zároveň sa však snažil nedostať do konfliktu s cirkevnou a svetskou mocou. Jeho verejná činnosť pred prvou svetovou vojnou neprekročila hranice farností, v ktorých pôsobil.
Prvá svetová vojna Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v auguste 1914 ako vojenský kňaz (poľný kurát) k trenčianskemu 71. pešiemu pluku.Letz, R. Vývin slovenského národného povedomia u Jozefa Tisu…, str. 53. Väčšinu vojakov tvorili Slováci z okolia Trenčína a Oravy. Pluk bol už od 23. augusta 1914 nasadený v Haliči proti ruskej armáde, pričom pri inak úspešnej ofenzíve utrpel veľké straty. Počas duchovnej starostlivosti o zranených, zmrzačených a umierajúcich spoznal na vlastné oči hrôzy vojny. Popri tom sledoval následky germanizácie a rusifikácie miestneho poľského obyvateľstva, ktoré navyše nemalo dostatok vlastnej inteligencie a trpelo nevzdelanosťou. Na jeseň 1914 bol prevelený do slovinského Mariboru, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach. V Slovinsku sa zoznámil s kňazom Antonom KorošcomĎurica, M. Jozef Tiso, slovenský kňaz a štátnik. [Zv.] 1…, str. 66., poslancom rakúskej Ríšskej rady za Slovinskú ľudovú stranu a neskorším juhoslovanským predsedom vlády. Tisa zaujala lepšia organizácia slovinského národného hnutia a činnosť slovinských kňazov. Koncom roka 1914 ochorel na ťažký zápal obličiek. Po liečebnom pobyte v Trenčianskych Tepliciach bol pridelený k posádkovej nemocnici v Komárne a následne prepustený z vojenskej služby. Neskôr na žiadosť rektora nitrianskeho seminára svoje zážitky z vojny publikoval v týždenníku Nyitramegyei Szemle (Obzor Nitrianskej župy), ktorý bol blízky Katolíckej ľudovej strane.