thumb|Pomník Andreja Hlinku v Prešove thumb|Pomník Andreja Hlinku v Prešove right|thumb|Socha Andreja Hlinku v Žiline thumb|Pamätník Andreja Hlinku pred ilavskou väznicou Andrej Hlinka (* 27. september 1864, Černová, dnes časť Ružomberka, Rakúske cisárstvo – † 16. august 1938, Ružomberok, Česko-Slovensko) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol aj jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Rovnako sa zúčastnil na Parížskej mierovej konferencii 20. septembra 1919.
V ankete RTVS Najväčší Slovák v roku 2019 bol vyhodnotený na štvrtom mieste.
Život Andrej Hlinka bol národovec, politik, publicista, prekladateľ. Používal pseudonymy Kostolan, Lipták, Mešťan, Výborník. Narodil sa v Černovej č. p. 92 zo slovenských, roľníckych, robotníckych rodičov, pltníckeho faktora Andreja Hlinku a Márie, rod. Šulíkovej (v matrike „Schulik“). Mal osem súrodencov.
Vďaka svojmu nadaniu a podpore učiteľa Jána Holdoša sa dostal na piaristické gymnázium v Ružomberku. Študoval tu v rokoch 18771880. V Ružomberku sa pod vplyvom profesora Karola Krčméryho národne uvedomil. Súčasne v ňom dozrelo rozhodnutie stať sa kňazom. V rokoch 18811883 navštevoval vyššie gymnázium v meste Levoča. Roku 1883 ho prijali za klerika seminára v Spišskej Kapitule, kde študoval teológiu. Verejne upozornil na obmedzovanie používania slovenčiny v seminári. Kňazskú vysviacku prijal 19. júna 1889 z rúk spišského biskupa Juraja Császku.
Jeho prvé kaplánske pôsobisko bolo v Zakamennom-Kline na Orave. V roku 1890 ho biskup preložil najprv do obce Liptovské Kľačany a odtiaľ do mestečka Tvrdošín. V roku 1892 dostal faru v liptovských Troch Sliačoch. Usiloval sa tu zlepšiť sociálne postavenie farníkov založením spolku striedmosti a založením úverového a potravného spolku. Organizoval osvetové prednášky a slovenské divadelné predstavenia.V čase pôsobenia na sliačanskej fare sa zapojil do politického života. Priťahovala ho Uhorská ľudová strana (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj otázku nemaďarských národov Uhorska. Pastoráciou a sociálnou činnosťou si získal podporu nižších ľudových vrstiev. To sa ukázalo 22. marca 1905, keď ho zvolili za farára v Ružomberku hlasmi okrajových štvrtí mesta. Ako ružomberský farár bol súčasne členom mestského zastupiteľstva, kde poukazoval na korupciu a mrhanie s financiami mesta. Usiloval sa urobiť všetko v prospech svojich veriacich, ich náboženského, kultúrneho a národného povznesenia.V roku 1907 sa stal zakladateľom peňažného ústavu Ľudová banka. (Funkciu predsedu jej správy prevzal až roku 1910.)Už roku 1898 neúspešne kandidoval s programom Uhorskej ľudovej strany v ružomberskom okrese. Pod dojmom nesplnených sľubov sa s touto stranou v roku 1901 rozišiel. Zvolili ho do vedenia Slovenskej národnej strany. V práci pre týždenník Katolícke noviny od roku 1905 sa jeho bližšími spolupracovníkmi stali Ferdinand Juriga, Ferko Skyčák, Anton Bielek a František Jehlička. Jeho spolupracovník bol Vavro Šrobár a skupina okolo časopisu Hlas, ale aj Milan Hodža.
Dňa 5. 12. 1905 sa stal spoluzakladateľom samostatnej strany pod názvom Slovenská ľudová strana. Strana vystúpila s programom všeobecného a rovného volebného práva, zrušením liberálnych cirkevných zákonov (povinný občiansky sobáš a štátne matriky), uskutočnenie národnostného zákona, boj proti úžere a vysťahovalectvu. S jej programom bola zvolená väčšina slovenských poslancov do uhorského snemu.Pred parlamentnými voľbami v máji 1906 verejne podporil kandidatúru Vavra Šrobára. Spišský biskup Alexander Párvy ho za to 4. mája 1906 suspendoval ab officio (od farského úradu) a 18. júna 1906 po obvinení zo svätokupectva pri získaní ružomberskej fary aj ab ordine (od výkonu kňazského povolania). 27. júna 1906 bol uväznený v Ružomberku. V politickom procese 26. novembra – 6. decembra 1906 ho súdili spolu s 15 spoločníkmi. Jeho vystúpenia za základné práva slovenského národa označili za poburovanie Slovákov proti Maďarom. Maďarským súdom, ako Slováka ho odsúdili na 2 roky väzenia, 1 500 korún pokuty a 680 korún súdnych trov. Ešte pred nastúpením do väzby došlo v jeho rodnej obci ku krviprelievaniu. Černovčania čakali, že bude prítomný pri posviacke ich nového kostola. Termín vysviacky sa určil v čase, keď prednášal v Česku. Pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 došlo k Černovskej tragédii. Uhorskí žandári zastrelili 15 ľudí. Udalosť pred celým svetom odhalila brachiálnosť uhorskej liberálnej vlády a útlak slovenského národa.Hlinka ako Slovák, si odpykal svoj trest vo väzení v Segedíne (30. novembra 1907 – 10. februára 1910). Počas väzby ho v ďalšom procese 4. mája 1908 v Bratislave odsúdili na rok a pol väzenia a pokutu 1 700 korún. Celkový trest bol neskôr upravený na 2 roky a 9 mesiacov väzenia. Počas väzby bol vedúcim prekladateľom Starého zákona do slovenčiny, ktorého vydanie pripravoval Spolok svätého Vojtecha. Vo väzení sa dozvedel, že Vatikán (Kongregácia snemu) 27. februára 1909 vyniesol rozsudok v jeho spore s biskupom Párvym. Suspenzia nebola potvrdená a Párvy ju musel zrušiť.
Po roztržkách so slovenskými evanjelikmi a liberálmi vystúpil zo Slovenskej národnej strany. 29. júla 1913 v Žiline obnovil Slovenskú ľudovú stranu a stal sa jej predsedom. Prvá svetová vojna zabránila, aby strana vyvinula väčšiu činnosť. Po období krátkej pasivity sa od roku 1916 aktivizoval. V Ružomberku založil slovenskú kníhtlačiareň Lev, ktorej cieľom bolo nábožensky, kultúrne a národne formovať slovenského človeka.
24. mája 1918 na porade 25 významných slovenských politikov v Martine prispel k rozhodnutiu aktivizovať sa pre česko-slovenskú orientáciu. Bol účastníkom a spoluzakladateľom Slovenskej národnej rady v Martine 30. októbra 1918, ktorá sa vyslovila za vznik česko-slovenského štátu. Stal sa členom jej výkonného výboru.
Ako zakladateľ Kňazskej rady sa zaslúžil o konsolidáciu cirkevných pomerov na Slovensku počas štátneho prevratu. V dôsledku protikatolíckej orientácie vládnych kruhov v Česku i na Slovensku 19. decembra 1918 v Žiline bola na jeho pokyn obnovená Slovenská ľudová strana. Zastával v nej predsednícku funkciu až do svojej smrti. Základným bodom programu bola autonómia Slovenska v rámci Česko-slovenskej republiky, vychádzajúca z existencie svojbytného historického slovenského národa. Autonomistický program sa opieral o Pittsburskú dohodu z 31. mája 1918.
Keď nenašiel pre autonomistické požiadavky pochopenie u centralistickej československej vlády v Prahe, roku 1919 spolu s Františkom Jehličkom a ďalšími cestu na Parížsku mierovú konferenciu, kde chceli odovzdať pripravené memorandum. Cestu podnikol s poľskou podporou. Vo Varšave sa stretli s Józefom Piłsudskim, ktorí im zabezpečil falošné pasy. Pod falošnou identitou podnikli vlakom cestu na mierovú konferenciu do Paríža, kde chceli predložili otázku autonómie Slovenska na medzinárodné fórum. Po návrate na Slovensko bol Hlinka zaistený a sedem mesiacov internovaný v Česku pre pokus o vlastizradu. Na slobodu ho prepustili až koncom apríla 1920, keď bol zvolený za poslanca.
Pri oživení Matice slovenskej roku 1919 sa stal členom jej výboru a 4. novembra 1920 ho zvolili za predsedu Spolku svätého Vojtecha. Túto funkciu zastával až do roku 1938. V októbri 1921, pri príležitosti 700 výročia založenia Tretieho rádu sv. Františka z Assisi, sa zúčastnil spolu s moravským rímskokatolíckym kňazom Dr. Alojzom Kolísekom prvej veľkej spoločnej púti Čechov a Slovákov v novodobej histórii Československa. Roku 1924 dostal titul pápežského komorníka a v roku 1927 sa stal apoštolským protonotárom.
Slovenskú ľudovú stranu (od roku 1925 Hlinkova slovenská ľudová strana) volila v medzivojnovom období väčšina voličov slovenskej národnosti. Hlinka bol v rokoch 19181938 jej poslancom v pražskej poslaneckej snemovni a v rokoch 19211938 predsedom jej parlamentného klubu. Dokázal čeliť vonkajším i vnútorným pokusom rozložiť stranu. Prežil niekoľko pokusov o atentát (napr. 2. mája 1919 na fare v Ružomberku, 12. júna 1921 na zhromaždení v Krupine). Slabinou strany bol jej konfesionalizmus.
Hlinka bol výborný organizátor a rečník. Pre jeho utrpenie za slovenskú vec, autoritu v strane a patriarchálny zjav sa stal živým symbolom zápasu za práva slovenského národa. Aj keď to nie je všeobecne známa skutočnosť, za svojho priameho ideologického nasledovníka považoval Karola Sidora.
Spomienky a kult Telesné pozostatky A. Hlinku boli najprv uložené na ružomberskom cintoríne a 31. októbra 1938 slávnostne prenesené do mauzólea pri ružomberskom farskom kostole.
25. apríla 1939, teda až po vzniku prvej Slovenskej republiky, schválil Slovenský snem zákon č. 83/1939 Zb. Podľa §1 tohto zákona sa Andrej Hlinka zaslúžil o slovenský národ.
Zákon z dielne SNS s rovnakým názvom (Zákon o zásluhách Andreja Hlinku…) bol v samostatnom Slovensku prijatý 24. novembra 2007 s platnosťou od 1. januára 2008. Zákon však neobsahuje paragraf 2 návrhu, podľa ktorého mal byť Hlinkovi priznaný titul „Otec národa“. Podľa zákona má byť v SNR busta A. Hlinku a pamätná tabuľa, na ktorej sa uvedie text: „Andrej Hlinka sa zaslúžil o slovenský národ a Slovenskú republiku“. Zákon ešte stanovuje Hlinkov pamätník (mauzóleum) v Ružomberku ako pietne miesto. Tam však spočíva len jeho rakva, pretože ešte pred príchodom Červenej armády pozostatky vo februári 1945 odviezli na neznáme miesto na Slovensku. V roku 1968 bola rakva premiestnená a v Bratislave prestrelená sovietskymi okupantmi.
Počas celého obdobia autonómie Slovenska a prvej Slovenskej republiky sa šíril Hlinkov kult. Jeho meno niesli organizácie Hlinkova mládež (pozri Nová mládež) a Hlinkova garda, hoci Hlinka nemal vplyv na ich založenie ani vedenie.
Po roku 1948 patril medzi tie slovenské osobnosti, ktoré mali byť vymazané z historickej pamäti národa aby sa do nej po nežnej revolúcii znovu vrátil. Napríklad v Bratislave bol Park Karola Šmidkeho bol premenovaný na Park Andreja Hlinku. V súčasnosti máme na Slovensku 17 ulíc Andreja Hlinku (alebo A. Hlinku), Námestie Andreja Hlinku sa na Slovensku nachádza šesťkrát (v Považskej Bystrici ako Námestie A. Hlinku), Nábrežie A. Hlinku je v Hlohovci, Trieda Andreja Hlinku je v Nitre. Katolícky kultúrny dom A. Hlinku je v Bratislave Rači.
Ideová orientácia Bola poznamenaná vlastenectvom, patriotizmom, kresťanským presvedčením, antikomunizmom a vychádzala z katolíckeho sociálneho učenia o odstránení, resp. zmiernení sociálnych rozdielov v spoločnosti. Vychádzal z existencie svojbytného slovenského národa, ktorý sa vytvoril a zachoval vďaka kresťanskej tradícii. Úryvok z Hlinkovej obhajoby z roku 1906 Zo zápisnice z porady Slov. nár. strany 24. 5. 1918 v Martine, rekonštruovanej v r. 1924 K. A. Medveckým
Z rozhovoru s americkým diplomatom Stephenom Bonsalom v Paríži 19. 9. 1919 Slovák, 28. 4. 1920
Slovák, Veľká noc 1936 Parafráza výroku so stretnutia s Karlom Hermannom Frankom, predsedom Sudetonemeckej strany, február 1938 V snahe udržať slovenský svojráz presadzoval myšlienku samosprávy – autonómie Slovenska. Staval sa proti komunizmu i proti nacizmu. Ostro vystupoval proti pražskému centralizmu. Komunistická publicistika a historiografia ho obviňovala z koketovania s fašizmom a z uzavretia zmluvy o spolupráci s Konrádom Henleinom a politickým vodcom maďarskej menšiny v ČSR grófom Jánosom Eszterházym. Hlinka sa ako opozičný politik s obidvoma politikmi stretol v roku 1938, no písomnú dohodu s nimi neuzavrel. V novinách HSĽS Slovák zo dňa 1. 3. 1938 o porozumení s Henleinom a Eszterházym napísal:
Andrej Hlinka mal antisemitské postoje, ktoré boli v jeho dobe prítomné v časti politického a cirkevného prostredia. Po jeho smrti jeho strana (HSĽS) viedla Slovenský štát, prijala protižidovské zákony a podieľala sa na deportáciách Židov, pri ktorých zahynuli desaťtisíce ľudí.