náhľad|Nemecká ponorka U-boat počas druhej svetovej vojny. Ponorková vojna je vojna pod vodou (ponorková vojna). Každé z týchto prostredí námorného boja, zakladá na vlastnej histórii, stratégii aj taktike, tak aby čo najlepšie rozvíjalo svoje možnosti.
Súčasná ponorková vojna si zakladá najmä na ponorkách poháňaných dieselovým (dieselelektrickým) alebo jadrovým pohonom. Najčastejším druhom výzbroje týchto ponoriek sú torpéda a rakety.
História Prvou známou a plne funkčnou vojenskou ponorkou bola Turtle (Korytnačka), zostrojená roku 1776 Davidom Bushnellom počas americkej vojny za nezávislosť.
Prvým úspešným nasadením ponorky v priamom boji bolo nasadenie konfederačnej ponorky David proti lodi únie Housatonic. Útok bol úspešný, ale David bol ťažko poškodený.
Všetky ponorky z tejto epochy boli viac-menej improvizované konštrukcie, ktoré sa vyznačovali spravidla ručným pohonom, ťažkopádnym riadením, čo ich robilo nasaditeľnými iba v blízkosti pobrežia. Taktiež prispôsobené boli na útok taranom, prípadne mínami, čo robilo ich nasadenie životunebezpečné pre vlastné posádky.
Priemyselná revolúcia Prvé ponorky ako ich poznáme viac-menej dnes, boli vyrobené v USA firmami Holland a Lake. Tieto inšpirovali a výrazne ovplyvnili konštruktérov a plánovačov po celom svete. Iróniou osudu Spojené štáty začali budovať svoju ponorkovú flotilu medzi poslednými.
Ponorky typu Holland výrazne predbehli dobu, vyznačovali sa skvelým hydrodynamickým tvarom, mali dokonca plnoautomatickú kontrolu (v onej dobe už nastupovali riadiace teórie, pozri Hurwitz-Stodola). Tieto systémy sa ale vyznačovali detskými chorobami a námorníctva prešli na najbližšie storočie na spoľahlivejšie manuálne riadenie.
Pohon ponoriek zabezpečoval na hladine spaľovací motor, najprv benzínový, ale postupne sa prešlo na naftový (menšie nebezpečenstvo výbuchu). Spaľovacie motory ale nemohli dlhodobo pracovať pod hladinou, keďže by rýchlo spotrebovali všetky zásoby kyslíka. Pod hladinou sa ponorky pohybovali pomocou elektromotorov. Elektromotor sa použil skôr ako spaľovací motor, pre svoje zrejmé výhody, no vzhľadom na malý dosah bol samostatne nevyužiteľný, došlo ku kombinácii so spaľovacím a neskôr naftovým pohonom, ktorý slúžil primárne na dobíjanie vybitých akumulátorov a sekundárne na predĺženie dosahu ponorky.
Z týchto dôvodov strávili ponorky viac času na hladine ako pod ňou a preto sa aj upustilo od Lakeovho hydrodynamického tvaru a ponorky začali pripomínať skôr väčšie člny s palubou navrchu. Aj keď sa tým vylepšili plavebné vlastnosti na hladine, ponorky sa stali výrazne pomalšími pod hladinou, kde sa rýchlostne nevyrovnali dokonca ani pomerne pomalým obchodným plavidlám. Konštrukčný problém spočíva vo fakte, že požiadavky na rýchlosť plavby na hladine a pod hladinou si vzájomne odporujú. Ponorka ktorá má dosahovať vysokú rýchlosť pod vodou ju nemôže podľa tvaru trupu dosahovať na hladine a obrátene. Lakeova ponorka bola konštruovaná ako podmorské plavidlo poháňané elektromotorom a batériami. Jej tvary trupu boli konštruované pre plavbu pod vodou. Preto dosahovala rovnakú rýchlosť ponorená ako Hollandova ponorka s motorom 50-krát slabším. Ale na hladine bola ďaleko pomalšia a nemala možnosť dobíjať akumulátory.
Vzhľadom na fakt, že v tej dobe ešte neexistovali lietadlá z ktorých ponorenú ponorku v hĺbke do 50 metrov z výšky asi 100 metrov možno jasne rozoznať, stačila ponorkám ponorná hĺbka do 35 metrov. Prakticky ale už v 15 metroch bola ponorka pod vodou z bežnej lode aj zblízka nepozorovateľná.
Prvá svetová vojna thumb|Nemecká ponorka z I. svetovej vojny.
Na začiatku vojny neboli vypracované žiadne revolučné koncepcie nasadenia ponoriek a stále sa počítalo so základnou predvojnovou koncepciou. Ponorky mali byť nasadzované len v blízkostí základní a ich korisť bola do oblasti ich pôsobenia nalákaná za pomoci hladinových plavidiel. Bolo to dané predovšetkým nutnosťou, keďže ponorky mali príliš malý akčný rádius. Vzhľadom na malé rozmery a nutnosť početnej posádky, podľa typu od 4060 členov, bola predvojnová koncepcia postavená na systéme denného hliadkovania pred námornými základňami s tým, že na noc sa vracali do prístavu. To znamenalo že ponorky v pôvodnej myšlienke boli konštruované ako čisto obranná zbraň. Ale okolnosti nakoniec prinútili armádnych plánovačov, najmä na nemeckej strane, prehodnotiť koncepciu ich nasadenia. Ťažisko vývoja sa presunulo na oceánske ponorky, ktoré boli schopné operovať na šírom oceáne. Tieto boli väčšie a drahšie, ale ako jediné mohli výrazne prispieť k vojnovému úsiliu. Zakrátko po vypuknutí vojny ponorky dokázali, že sú schopné operovať na mori dlhodobo. Jedným z prvých bol napríklad kpt. Otto Hersing, ktorý s U-21 vyplával z Wilhelmshavenu k Dardanelám cez Gibraltár. V tom čase tam prebiehala Dardanelská výsadková operácia. Hersing potopil medzi 25. a 27. májom 1915 radové lode HMS Triumph a HMS Majestic. Admiralita vypísala na jeho "ulovenie" odmenu 100 000 libier. Ukázalo sa že U-boty sú ideálna zbraň proti obchodným lodiam i keď menej proti vojnovým. Ponorka bola na hladine rýchlejšia ako obchodná loď. Dosahovala rýchlosť cca 15 uzlov. Priemerná rýchlosť obchodných lodí bola 812 uzlov. Ponorka vyzbrojená delom, zvyčajne kalibru pri zásobe 200250 nábojov a spotrebe 510 výstrelov na jednu obchodnú loď, dokázala pri jednej plavbe spôsobiť veľké straty. Taktika bola jednoduchá, ponorka dostihla obchodnú loď a vyzvala ju k zastaveniu. Ak nezastavila, ponorka ju potopila delostreľbou. Torpéda boli drahšie ako delostrelecké náboje (torpédo stálo v tom čase 10 000 mariek), takže si ich ponorky šetrili na bojové lode. Táto taktika i keď ideálna však platila len dovtedy, pokiaľ sa nepodarilo uniknúť prvej napadnutej lodi. Angličania preto začali obchodné lode vyzbrojovať jedným-dvoma delami. Lenže v tom prípade mohli byť automaticky prekvalifikované na pomocné krížniky a považované za legitímny vojenský cieľ. Spojenecká odpoveď na túto taktiku boli tzv. Q-lode, alebo lode-pasce, ktoré vzhľadom pripomínali obchodné plavidlo (ktorým pred prestavbou na Q-loď aj väčšinou boli), ale po objavení sa ponorky odkryli svoje zbrane a mohli po nej viesť paľbu. I táto taktika však fungovala len do doby, pokiaľ sa nepodarilo uniknúť prvej ponorke. Vtedy Nemci začali potápať bez výzvy (upozornenia) torpédami aj obchodné lode.
Hlavným problémom všetkých námorných mocností bol fakt, že po vypuknutí vojny nemali žiadne protiponorkové zbrane. Hlbinné bomby sa objavili v priebehu roku 1915 a prvé echoloty až v 1916. Ponorená ponorka bola prakticky nenapadnuteľná. Viedlo to i ku komickým pokusom, napríklad na jar 1915, skúšali v Portsmouthe učiť sadať čajky na periskopy, aby na nich nechali svoje výkaly a tým ich oslepili. Ďalším nápadom bolo cvičiť potápačov, ktorí mali natiahnuť kožené vrece na periskop, eventuálne ho rozbiť kladivom. Hlavnou zbraňou protiponorkového boja bolo kladenie mínových polí v plavebných trasách. Vyžadovalo si to nasadenie obrovských prostriedkov. Na severnej uzávere cez Severné more bolo položených 180 000 mín. Dohodové mocnosti považovali na konci vojny ponorkové nebezpečenstvo za vyriešené, ale neuvedomili si, že to bolo za cenu nasadenia neúmerných síl proti nepatrnému počtu, cca 30 člnov na mori. V medzivojnovom období navyše vynález sonaru Britov uchlácholil. Toto podcenenie ich prišlo draho v prvých troch rokoch II. svetovej vojny.
Najúspešnejším ponorkovým esom bol nemecký kapitán Lothar von Arnauld de la Perière, ktorý potopil 189 obchodných lodí (453 718 ton nákladu) a dve malé bojové lode, čo je rekord obidvoch svetových vojen s. 205206.
Spojené kráľovstvo Vojská Dohody používali ponorky menej. Dôvodom boli pomerne slabé loďstvá protivníkov, dôvera vo vlastné hladinové flotily a istá averzia konzervatívnych vyšších námorných dôstojníkov voči ponorkám. Taktiež počiatočné nie príliš úspešné nasadenie nemeckých ponoriek na dôvere tejto zbrani nepridalo. Išlo o nájazd britského loďstva proti Helgolandu kde ponorky neboli schopné zasiahnuť. Ale ďalšie úspechy U-bootov viedli Veľkú Britániu k vlastnému vývoju ponoriek, aj keď tie nikdy nedosiahli technickú úroveň nemeckých. Napriek tomu boli Briti jedni z mála, ktorí boli schopní držať s Nemeckom akotak krok.
Nemecko Nemecko vstúpilo do vojny so slabším hladinovým loďstvom, muselo teda siahnuť ku všetkým možným prostriedkom ako oslabiť protivníka. Nemecko sa rozhodlo oslabiť svojho najväčšieho rivala ekonomicky. Tak, aby sa námorné zásobovanie Veľkej Británie prakticky zrútilo a medzi civilným obyvateľstvom nastal všeobecný nedostatok. To sa skutočne podarilo, boli dokonca prideľované prídelové lístky. Nemeckí ekonómovia zrátali, že ak dokážu potopiť 700 000 BRT obchodných lodí mesačne po dobu 7 mesiacov, anglická ekonomika sa zrúti. Tento cieľ bol podmienený neobmedzenou ponorkovou vojnou teda i potápaním neutrálnych lodí. Podľa námorného práva však obchodné lode neutrálnych štátov mohli prevážať nevojnový materiál i bojujúcim štátom. Útok na neutrálnu loď bol tým pádom nepriateľským aktom. Neobmedzená ponorková vojna tým odporovala námornému právu. 5. septembra 1914 potopila nemecká ponorka U-21 loď HMS Pathfinder, ktorá sa tak stala prvou loďou, ktorú potopila ponorka torpédom. Ale prvým slávnym zásahom nemeckých ponoriek bolo potopenie troch britských krížnikov nemeckou ponorkou v priebehu jedinej hodiny. Stalo sa to 25. septembra 1914, keď 3 britské pancierové krížniky hliadkovali pri holandskom pobreží. Pri boku HMS Hogue nastal výbuch a loď sa začala rýchlo potápať. Kapitán usúdil, že loď narazila na mínu. HMS Cressy zastavila a spustila záchranné člny, v priebehu záchrannej akcie bola sama zasiahnutá a šla ku dnu. Zastavil i tretí krížnik HMS Aboukir a vzápätí bol torpédovaný dvoma torpédami z ponorky U-9 poručíka Weddingena. Pri katastrofe zahynulo okolo 1 200 námorníkov. Nasadenie nemeckých ponoriek malo za následok, že britská admiralita zakázala s okamžitou platnosťou zastavovať ťažkým lodiam na mori a poskytovať pomoc potápajúcim sa lodiam. Došlo k vážnym technickým zmenám v konštrukcii, zosilňovalo sa lodné dno, pridávali sa prepážky a protitorpédová obšívka. Otto Weddingen dostal najvyššie pruské vyznamenanie Pour le Mérite.
Vo februári 1917 Nemecko vyhlásilo vody v okruhu 200 míľ okolo britských brehov za vojnovú zónu. Oznámilo, že v tomto teritóriu si vyhradzuje právo potápať všetky lode, včítane neutrálnych bez výstrahy. Súčasne upozornilo, že nebude ručiť za životy posádok obchodných lodí. USA s Nemeckom okamžite prerušili diplomatické vzťahy. Cieľ 700 000 BRT Nemecko nikdy nedosiahlo, i keď v jarných mesiacoch 1917 sa k nemu blížilo. Rovnaké čísla vychádzali nemeckým ekonómom i v druhej svetovej vojne. Keďže Nemecko bolo samo vystavené námornej blokáde, postavilo dve obchodné ponorky, Deutschland a Bremen, ktoré úspešne pašovali potrebný tovar z USA až do ich vstupu do vojny. Deutschland bola schopná previezť 600 ton nákladu, bola jediná nemecká loď, ktorá v roku 1916 absolvovala obchodnú plavbu do USA. Bremen sa stratila v Atlantiku i s celou posádkou pri svojej prvej plavbe.
Druhá svetová vojna Nemecko