thumb|Rozdelenie kmeňov na území Litvy Predkovia Litovcov – Ajsi (Balti) žili na pobreží Baltského mora už v 2. storočí pred Kr. Prvýkrát ich meno spomína rímsky historik Cornelius Tacitus vo svojom historickom diele Germania. Územie na ktorom žili Balti, sa rozprestieralo od rieky Visly po rieku Daugavu a od Baltského mora po Dneper. Časom sa Balti rozdelili na rozličné kmene, medzi ktorými boli Kurši, Žemajti, Aukštajci, Litovci, Jotvíni, Prusi, Selovia, Skalovia, Latgalovia a Zemgalovia. Základom litovského národa sa stali kmene Aukštajov a Žemajtov a časťou aj Kuršov, Zemgalov a Selov.
Prvú zmienku o Litovcoch nájdeme v Quedlinburgskej kronike už v roku 1009, kde sa v zázname zo 14. februára spomínajú tragické boje pohanov a arcibiskupa Bonifáca, ktorý bol poverený poľským kráľom Boleslavom Chrabrým, aby na území Jotvínov rozšíril kresťanstvo.
„Svätý Bunon, zvaný Bonifác, arcibiskup a mních, v jedenásty rok svojho panovania pri hraniciach Rusi s Litvou neprijatý pohanmi a 9. marca (14. februára) 1009 so svojimi 18 spojencami zabitý.“
Toto teritórium bolo objektom sporu medzi Boleslavom I. Chrabrým a kyjevskoruským kniežaťom Vladimírom I., ktorý už v roku 983 donútil miestnych obyvateľov uznať moc Kyjevskej Rusi nad nimi.
Po vojenských ťaženiach kniežaťa Jaroslava I. Múdreho v rokoch 1040 a 1044 sa takmer na pol storočia stalo vazalom kyjevského štátu a bolo mu podriadené. Litovci museli Kyjevskej Rusi platiť daň, ktorú vyberali poľské kniežatá. Litva sa v ekonomike čoraz viac orientovala na krajiny Kyjevskej Rusi. Vojny, ktoré viedli poľské kniežatá v 12. storočí Litovci využili ako zámienku na rozšírenie svojho vplyvu v susedných krajinách. V rokoch 11831184 sa po prvýkrát odhodlali uskutočniť veľkú vojenskú výpravu do Rusi, ale pri meste Pskov stratili veľa vojakov. V roku 1185 prišli o územie Livónska a museli súhlasiť s výstavbou dvoch kamenných hradov na tomto území. Do konca 12. storočia sa Litovci ešte mnohokrát pokúsili napadnúť územia okolo Novgorodu a spolu s Jotvínmi uskutočnili ťaženie na Volynské kniežatstvo.
Vznik prvej medzinárodnej zmluvy v histórii Litvy sa datuje od roku 1201, kedy litovskí veľvyslanci v Rige podpísali s križiakmi mierovú zmluvu o vzájomnom neútočení.
V tomto období bola Litva krehkou konfederáciou ranofeudálnych kniežatstiev. Toto združenie malo charakter vojensko-politického zväzku Litovcov, Prusov a Zemgalov. V roku 1219 bola podpísaná zmluva medzi Haličsko-volynským kniežaťom a 21 litovskými kniežatami. Medzi posledými kniežatami sa spomínalo aj meno Mindaugasa, ktorý okolo roku 1236 zjednotil litovské zeme v jednotnú krajinu.
Pôvod názvu krajiny thumb|Prvá zmienka o Litve v Quedlinburgskej kronike z roku 1009 Existuje niekoľko verzií, odkiaľ pochádza názov republiky. V západných krajinách sa zastáva názor, že názov krajiny vznikol z litovského slova lietus, čo znamená dážď. Litva je teda podľa nich krajina dažďa. S týmto však ťažko súhlasiť, pretože existuje mnoho ďalších krajín, kde prší častejšie ako v Litve, ale ich názvy nie sú odvodené od slova dážď.
Litovský jazykovedec Kazimeras Kuzavinis tvrdí, že názov krajiny pochádza z vodného toku Lietauka, ktorého názov bol slovanizmom. Podľa neho práve táto rieka dala názov jednému z litovských regiónov a neskôr aj Litovskej republike. Rieka je v súčasnosti pravým prítokom rieky Neris. Je to dlhý vodný tok, ktorý sa nachádza od mesta Kernavė, vtedajšieho dôležitého politického centra litovského štátu.
Zrod litovského štátu
thumb|upright|Daumantas Pskovský Podľa historickej tradície bolo prvým hlavným mestom Litvy Kernavė. Bola to Mindaugasova rezidencia. Štát ktorý založil mal charakter ranofeudálnej monarchie, v ktorom knieža, opierajúc sa o svojich pomocníkov, samostatne riadil vnútornú a zahraničnú politiku krajiny. thumb|left|upright|Vaišvilkas Zo začiatku sa musel tento nový štát vysporiadať s expanziou križiakov nemeckého a livónskeho rádu. Práve druhý spomenutý mal byť akousi spojkou kniežaťa Vikintasa, stojaceho na čele Žemajtov, ktorá mala pomôcť zvrhnúť Mindaugasa z trónu. Aby predišiel dobytiu Litvy križiakmi a aby vnútri svojej krajiny zvíťazil v boji proti jeho protivníkom, Mindaugas v roku 1251 prijal kresťanstvo a získal tak pápežovu podporu. O dva roky neskôr (6. júla 1253) bol Mindaugas korunovaný za panovníka Litvy. Livónci, ktorí chceli čerstvého panovníka krajiny zvrhnúť z trónu utrpeli vo svojich dejinách doteraz nevídanú porážku. V bitke pri jazere Durbe boli livónske vojská porazené Žemajcami, ktoré po Mindaugasovej korunovácii prešli pod jeho patronát. V roku 1261 odmietol kresťantvo, prerušil pokojné vzťahy s Livóncami a vo vojenskom zväze v spojenectve s Alexandrom Nevským pokračoval proti nim v boji. No vojenské operácie nepriniesli úžitok, z čoho Mindaugas obvinil knieža Žemajtov Trianetu. Trianet sa teda dohodol s kniežaťom Daumantasom, že Mindaugasa zabije a vyhlási sa za knieža Litvy. Nového panovníka však po polročnom vládnutí zabili Mindaugasovi pomocníci. Na prázdny trón zasadol Trianetov syn Vaišvilkas. On ešte počas života Mindaugasa spolupracoval s Haličsko-volynským kniežaťom, a keďže bol pod jeho vplyvom, prijal pravoslávie. Daumantas musel utiecť do Pskova, kde sa stal panovníkom a vládol tam až do svojej smrti v roku 1299.
V roku 1267 Vaišvilkas vstúpil do kláštora a štát prenechal mužovi svojej sestry – haličskému kniežaťu Švarnovi Danylovyčovi. Medzi pravoslávnymi kniežatami vládnucimi v Litve bolo veľa kupcov z Novgorodu, Pskova, Kyjeva a Smolenska, ktorí mali v Kernavė vlastné domy a sklady. Po smrti Švarna Danylovyča sa na trón dostal Traidenis (12691281), ktorý pokračoval v boji proti križiakom. Počas jeho vlády sa k územiu Litvy pripojila tzv. „Čierna Rus“. Keď Traidenis zomrel, začali sa veľké bitky o trón a o to, kto bude jeho následníkom. Problém vyriešil príchod kniežaťa Vytanisa (12951316). Vytanis reformoval vojsko, zaviedol profesionálnu armádu a uskutočnil jedenásť výprav proti križiakom. V roku 1298 bola medzi ním, obyvateľmi Rigy a rižským arcibiskupom podpísaná zmluva proti Livónskemu rádu. Ako pamiatka na tento akt, je na prístupovej ceste k Rige postavený litovský zámok.
Litovské veľkokniežatstvo
V prvej polovici 14. storočia v Európe vznikol silný štát – Litovské veľkokniežatstvo. Za svoj vznik vďačí Gediminasovi (13161341), ktorý počas rokov svojej vlády k teritóriu krajiny pripojil niektoré oblasti dnešného Bieloruska, Ukrajiny a Ruska. Mnohé ruské územia, snažiace sa nájsť ochranu od Tatárov, sa k Litve pripojili dobrovoľne. Vnútorný poriadok pripojených zemí sa nijako nemenil. Ich kniežatá boli naďalej povinní byť vazalmi Gediminasa, platiť mu daň a poskytnúť mu vojsko v nevyhnutných prípadoch. Sám Gediminas sa dokonca nazval „kráľom Litovcov a mnohých Rusov“. Oficiálnym jazykom v Litovskom veľkokniežatstve bola stará bieloruština (predchodca bieloruštiny a ukrajinčiny). Zaujímavosťou bolo, že nikoho v tomto štáte neprenasledovali pre jeho vierovyznanie alebo štátnu príslušnosť.
V roku 1323 sa hlavným mestom Litvy stal Vilnius. Gediminas sa presťahoval zo svojej rezidencie sem. V listoch rímskemu pápežovi prejavil záujem o prijatie kresťanstva. Do Vilniusu pozýval remeselníkov, kupcov a poľnohospodárov. Križiaci pochopili, že po prijatí kresťanstva v Litve by sa ich „misionárska misia“ (takto nazývali túto akciu v západnej Európe) skončila. Z toho dôvodu preto začali burcovať miestnych pohanov a pravoslávnych proti Gediminasovi, ktorý bol preto nútený vzdať sa svojich plánov na prijatie kresťanstva a svoj postup pred pápežom ospravedlňoval ako pisárovu chybu. Jednako kresťanské chrámy sa vo Vilniuse neprestali budovať.
Livónci teda obnovili vojenské operácie proti Litve. V roku 1336 križiaci obsadili žemajtský hrad Pilenaj. Keď jeho udatní strážcovia pochopili, že nebudú schopní dlho sa brániť, podpálili hrad a pozabíjali sa. Dňa 15. novembra 1337 Ľudovít IV. Bavor daroval Livóncom hrad pri rieke Nemunas. Práve on sa mal stať hlavným mestom naoko pokoreného Veľkého Litovského kniežatstva. Aj keď sa zdalo, že je už po všetkom a Livónci zvíťazili, museli o celkový zisk územia bojovať až do konca.
Po Gediminasovej smrti kniežatstvo zdedili jeho siedmi synovia. Za veľkoknieža sa považoval ten, kto vládol vo Vilniuse, a to bol Jauntis. Jeho brat Kestutis, ktorý dostal územia a dedičstvo v Grozdne, v Trakai a Žemajtsku, bol nespokojný, pretože Jauntis bol slabým panovníkom a nemohol mu prísť na pomoc v boji proti križiakom, s ktorými Kestutis bojoval. V zime roku 13441345 obsadil Vilnius a rozdelil si vládu so svojím bratom Algirdasom (Olgerd). Kestutis zvíťazil v sedemdesiatich bitkách proti germánskym kmeňom a v tridsiatich proti Livóncom. Nebolo žiadnej veľkej bitky, v ktorej by Kestutis nebol prítomný. Jeho vojenský talent si cenili dokonca aj jeho nepriatelia. Každý križiak, ako tvrdia ich vlastné zdroje, by považoval za čestnejšie, keby mohol podať Kestutisovi ruku.
Algirdas sa, tak ako jeho otec Gediminas, viac venoval rozširovaniu svojho územia. Počas jeho vlády sa územie Veľkého Litovského kniežatstva dvakrát zväčšilo. K svojmu územiu pripojil Kyjev, Novgorod, pravobrežnú Ukrajinu a Podolie. Pri pripojení Kyjeva došlo k zrážke s Mongolo-Tatármi. V roku 1363 ich Algirdasovo vojsko na juhu ruských území porazilo, a tak oslobodilo tieto zeme spod nadvlády Tatárov. V bojoch proti Moskve si Algirdasov švagor, tverské knieža Michail Alexandrovič, nevedelo rady. Preto ho poprosil o pomoc. Ani jemu sa však nepodarilo Moskvu dobyť, hoci na ňu trikrát v rokoch 1368, 1370 a 1372 zaútočil, a nakoniec bol prinútený s kniežaťom podpísať mierovú zmluvu.
Po smrti Algirdasa v roku 1377 sa v krajine znova začalo bojovať o trón. Trón a titul veľkokniežaťa Litvy dostal Algirdasov syn z druhého manželstva – Jogaila (Jagelo). Syn z prvého manželstva – Andrius – zutekal do Moskvy žobrať o podporu. V Moskve ho prijali a dali mu za úlohu vybojovať od Litovského veľkokniežatstva územia okolo Novgorodu. Jogaila sa v bitke proti svojmu nevlastnému bratovi obrátil na pomoc svojho spojenca sľúbiac, že príjme kresťanstvo. Medzi Jogailovým spojencom a ním bola v roku 1380 tajne podpísaná zmluva, o ktorej Kestutis nevedel. Jogaila, zabezpečiac si zázemie, vybral sa so svojím vojskom na pomoc Mamajovi, bojujúcemu proti Dmitrijovi Donskému na Kulikovom poli. Spoločne chceli potrestať Moskvu za podporu Andriusa a spravodlivo si podeliť s Olegom Riazanským (Mamajovým spojencom) územia moskovského kniežatstva. Na Kulikovo pole však Jogaila prišiel neskoro. Mnoho Tatárov bolo v bitke porazených. V tom čase sa Kestutis dozvedel o tajnom dohovore medzi Jogailom a jeho spojencami. V roku 1381 obsadil Vilnius, vyhnal odtial Jogailu a poslal ho do Vicebska. V neprítomnosti Kestutisa sa Jogaila spolu so svojím bratom Skirgailom do Vilniusu vrátil a obsadil ho spolu s mestom Trakai. Kestutis a jeho syn Vytautas, boli zatknutí a uväznení v Krakovskom zámku. Kestutis bol pravdepodobne zabitý, ale Vytautasovi sa podarilo ujsť. Jogaila začal vládnuť sám.
V roku 1383 s pomocou Vytautasa a žemajtských barónov boli obnovené vojenské operácie proti Veľkému Litovskému kniežatstvu. Spojenci obsadili Trakai a vypálili Vilnius. V takýchto podmienkach bol Jogaila nútený hľadať pomoc v Poľsku. V roku 1385 bola medzi Veľkým Litovským kniežatstvom a Poľským štátom uzatvorená dynastická poľsko-litovská únia. V nasledujúcom roku Jogaila prijal kresťanstvo, dostal meno Vladislav, oženil sa s poľskou kráľovnou Hedvigou I. a stal sa poľským kráľom – zakladateľom dynastie Jagelovcov. Jagelovci panovali v Poľsku a v Litve vyše 200 rokov. Uskutočniac úniu, Jogaila prakticky založil Vilniuskú diecézu, pokrstil Litvu, a litovských feudálov, ktorí prijali kresťanstvo, zrovnoprávnil s Poliakmi. Z Vilniusu sa stala samosprávna oblasť.