thumb|Radnica v Petrohrade, autor Noj Trockij, 1932 – 1934 Konštruktivizmus je architektonický štýl, jeden z hlavných prúdov funkcionalistickej architektúry. Zrodil a rozvíjal sa hlavne v Sovietskom zväze. Jeho éra náhle skončila nástupom Stalina k moci a zavedením socialistického realizmu.
Konštruktivizmus – vznik a vývoj K veľkému okruhu funkcionalizmu patrí tiež architektúra sovietskej avantgardy – konštruktivizmus, t. j. nová architektúra Sovietskeho zväzu z približne vymedzeného obdobia 1917 – 1932. Odlišné spoločenské pomery a ciele tejto tvorby vedú k tomu, aby bola delená do samostatnej kapitoly. Obecne sa pre modernú sovietsku architektúru dvadsiatych a raných tridsiatych rokov vžil názov avantgardná, lebo dobre vystihuje jej ideologické zameranie. Architektúra posledného desaťročia cárskeho Ruska bola rovnaká ako architektúra ostatných Európskych štátov: historizmus, secesia, moderna. Veľká októbrová socialistická revolúcia znamenala obrat i v architektúre, i keď sa všetky zmeny neprejavili ihneď po zvrhnutí starého režimu.
Prvé nové zámery v architektúre sa objavili už okolo roku 1920, kedy sa prvýkrát objavuje základ konštruktivizmu v manifestácii realizmu, ktorý bojuje proti všetkému historizmu a „čistému umeniu“ a obhajuje otázky vtedy aktuálnej hromadnej priemyselnej výroby. Veľká väčšina projektov mala fantastický nádych a zostala na papieri. Jedinou zaujímavou realizáciou okolo tohto roku je Ruská výstava poľnohospodárstva a domáceho priemyslu, ktorá sa konala v Moskve roku 1923. Jej drevené pavilóny mali nápadité nápisy a maľby v duch vtedajšej „monumentálnej propagandy“. Do tohto roku spadá aj súťaž na Palác práce, ktorá priniesla takisto pestré, ba miestami až kuriózne návrhy, podobne i súťaž na Chicago Tribune alebo na budovu Spoločnosti národov.
Ku skutočnému rozmachu stavebnej činnosti dochádza v roku 1925, kedy sa pomery upokojili a hospodárstvo sa stabilizovalo. Po stránke formálnej a technickej sa moderná architektúra raného Sovietskeho zväzu podobá modernej tvorbe ostatnej Európy. Odlišný, t. j. socialistický spoločenský rád dáva však podnet na vznik nových stavebných druhov a námetov. Patria k nim závodné kluby, jasle a materské školy, kultúrne domy v mestách a na dedinách, paláce práce, domy mládeže, závodné kluby, zotavovne pre robotníkov a pod. Tieto druhy sú aj dnes, aj keď už pod inými názvami, celkom bežné. Veľká pozornosť sa venovala kolektívnym obytným domom. Pod vplyvom ľavičiarskych názorov sa niekedy hlásal zánik rodiny a podľa toho boli kolektívne domy riešené. Každý jednotlivec by mal svoju malú izbu, zatiaľ čo deti by boli (v tej istej budove) v jasliach, škôlkach alebo internátoch, jedlo by bolo podávané v spoločnej jedálni, oddych by bol v spoločných čitárňach, klubovniach, dielňach a pod. Tieto tzv. domy – komúny by boli veľké, dimenzované spravidla pre niekoľko sto až štyri tisíc osôb. Niektoré takéto domy boli realizované, prvý v Moskve 1928 – 1939. Neosvedčili sa a po roku 1930 boli odobrané z programu výstavby – 29. mája 1930 na uznesení O prestavbe životného slohu. Myšlienka však celkom nezapadla, niektoré námety, hlavne služby obyvateľom a niektoré spoločné zariadenia (pri zachovaní rodinného bývania), prebrali niektorí architekti západu, predovšetkým Le Corbusier.
Veľkoryso založený program výstavby bol pre mnohých architektov vyspelých kapitalistických štátov príťažlivý. V období 1925 – 1935 pôsobia v ZSSR Hannes Meyer a Ernst May so svojimi skupinami, Bruno Taut, Erich Mendelsohn, Le Corbusier, Hans Schmidt a iní.
Hneď po revolúcii, v roku 1918, bola Moskovská škola maliarstva, sochárstva a architektúry spojená so Sroganovou školou umenia a bola vytvorená výtvarná škola nového typu pomenovaná VCHUTEMAS (Vysšije chudožestvenno-techničeskije masterskije). Jej žiaci prechádzali v prvých dvoch rokoch prípravou, aby sa neskôr rozdelili do jednotlivých špecializovaných oddelení. Jedným z nich bolo oddelenie architektúry. Čo sa týka organizácie a náplne, bola VCHUTEMAS veľmi podobná Bauhausu a vzájomné styky medzi oboma školami existovali. Na tejto škole v rokoch 1920 – 1928 pôsobili A. Vesnin, M. Ginzburg, I. Golosov, K. Melnikov a iný známi architekti. Škola neskôr prešla na koncepciu len tvorby „užitočnej“, zameranej na priemyselnú výrobu, a nie „čisté“ umenie. Bola teda premenovaná a reorganizovaná v roku 1927 na VCHUTEIN (Vysšij chudožestvenno-techničeskij institut). Neskôr bola premenovaná na VASI-1930. V roku 1933 prebehla opäť reorganizácia a školu premenovali na MAI (Moskevskij archtekturnyj institut).
S rozvojom stavebnej a projekčnej činnosti v polovici dvadsiatych rokov je spojený vznik niektorých architektonických organizácií. Najvýznamnejšou organizáciou je konštruktivistická OSA (Obščestvo sovremennych architektorov) založená v roku 1925. Bola zameraná proti všetkej „estetickej špekulácii“. Jej členmi boli M. J. Ginzburg, A. a V. Vesninovci, G, B. Barchin, I. I. Leonidov a obaja Golosovci. V roku 1923 vznikla ASNOVA (Associacija novych architektorov), ktorá sledovala syntézu umení, vedecký výskum psychologických funkcií tvarov a rešpektovanie výtvarnej stránky architektúry. Patrili do nej Eľ Lisickij, K. Melnikov, N Ladovskij, V. Krinskij a iní.
Z početných ďalších organizácií to bola napríklad VOZA (Všesojuznoje obščestvo proletarskich architektorov), ktorá bola proti obidvom predchádzajúcim skupinám, a údajne proti akémukoľvek formalizmu. Medzi jej členov patrili K. Alabjan, A Vlasov, V. Simbircev a Hannes Meyer. V roku 1932 boli všetky organizácie rozpustené a bol vytvorený jednotný Zväz sovietskych architektov. Práve v prvej z menovaných organizácií došlo v roku 1928 k formulácii cieľov konštruktivistickej architektúry.
Zatiaľ čo sa pre novú architektúru západnej a strednej Európy rozšíril pojem funkcionalizmus, sovietska architektúra dostala, okrem širšej charakteristiky, názov konštruktivizmus. Tento názov poukazuje na určitý dynamicko-budovateľský ráz. Pre sovietsky konštruktivizmus je charakteristické nadšenie pre nové konštrukcie, technické zariadenia, čo sa prejavuje v zdôrazňovaní antén a podobných technických častí stavieb. Jeho diela majú aktívny a voči prírode úplne panovačný výraz. Sovietsky zväz bol jedinou krajinou, kde sa v medzivojnovom období stavali nové veľké mestá. Neboli budované na reprezentáciu, ale v súvislosti s rýchlim budovaním priemyselných centier mladého sovietskeho štátu. Prevažná väčšina bola rozvrhnutá podľa vtedy bežnej riadkovej zástavby. Miest založených v prvej päťročnici je niekoľko desiatok. Najznámejším mestom je bez pochýb stredisko hutného hutného a strojárenského priemyslu Magnitogorsk na Urale. Ďalšie známe mestá sú Karaganda v Kazachstane, Kuzneck, Komsomolsk na Amure, Dušanbe v Tadžikistane alebo Abakan na východnej Sibíri.
Urbanisti a dezurbanisti Popri zakladaní miest sa viedli ostré diskusie medzi sovietskymi architektmi a teoretikmi o utváraní budúceho osídlenia zeme. Spory sa týkali zásadne odlišných názorov tzv. urbanistov a dezurbanistov. Diskusie medzi prívržencami mesta a ich odporcami síce neboli zvláštnosťou sovietskej avantgardy, ale zatiaľ čo v iných krajinách diskusie mali čisto akademický charakter (neboli nijako aktuálne), v ZSSR boli vzhľadom k intenzívnej urbanistickej činnosti brané úplne vážne.
Pre zachovanie alebo rozširovanie miest nebol nikto, ani urbanisti, ktorí videli správnu formu vo vytváraní miest s 50 000 až 60 000 obyvateľmi v tesnej súvislosti s priemyslom. Tieto nové mestá mali byť hygienické a po technickej, ekonomickej a dopravnej stránke ľahko zvládnuteľné. Ich bytový fond mal pozostávať prevažne z domov – komún.
Opačné stanovisko zaujali dezurbanisti. Podľa ich predstavy sa malo osídlenie i priemysel rovnomerne rozptýliť po celej zemi, a to vo forme lineárnej zástavby pozdĺž automobilových magistrál. Po stranách diaľnic mali byť rozmiestnené priemyselné podniky alebo zelené pásy, za ktorými mala byť obytná zóna, potom parky a zóna poľnohospodárska. Mestá mali byť odsúdené ku skorému zániku.
Miljutinovo pásmové mesto Najdôležitejšiu a najpodnetnejšiu teóriu sovietskej avantgardy je koncepcia tzv. pásmového mesta, ktoré sa v istom zmysle nachádza na rozhraní programu urbanistov a dezurbanistov. Jej tvorcom je Nikolaj Alexandrovič Miljutin. Jeho pásmové mesto je vrcholom logického usporiadania mesta. Má byť rozčlenené na niekoľko rovnobežných pásiem, tvoriacich poradie: priemyselná výroba – bývanie – rekreácia, resp. poľnohospodárstvo. Predstavuje snahu o spojenie priemyselného mesta s poľnohospodárskym osídlením. Pásmové mesto malo veľký vplyv na urbanistické projekty a teórie minulého storočia.
Základné tézy Hlavné časti záverečných téz kategoricky odmietali: vzájomné ignorovanie architektov a inžinierov bezzásadový eklekticizmus „zdobistickej“ architektúry abstraktné hľadanie nových foriem, odlúčených od sociálneho účelu architektúry a daných možností realizácie naivný diletantizmus, ktorý chce symbolizovať dekoratívnou formou svetový názor práce v tzv. novom slohu, ktorý využíva nové formy pre budovy staré vo svojej podstate Na druhej strane usilovali o: vytvorenie nového sociálneho typu presným rozlíšením funkcií budovy najvyššiu kvalitu prvkov a častí stavby využitie všetkých špecifických vlastností rôznych prvkov architektúry, napr. plochu, objem, priestorové vzťahy, mierku, farbu apod.
Predstavitelia konštruktivizmu Kazimir Severinovič Malevič (1878 – 1935) Bol pôvodne maliarom. Myšlienkový pochod podobný skupine De Stijl ho privádza k redukcii obrazu na kompozície z čiernych plôch na bielom podklade. Okolo roku 1925 začína vnímať tieto plochy tak, ako by sa vznášali voľne v priestore. Postupne tak prichádza ku kompozícii z hranolov, ktoré chápe ako modely stavieb. Tak dospel od teórie bezpredmetnosti k oboru celkom konkrétnemu, ku architektúre. Kompozície však sám konkretizovať nemohol, preto mu pomáhali jeho žiaci. Vznikali tak návrhy riešené spätne od formy k pôdorysu a funkcii.
Vladimir Jevgrafovič Tatlin (1885 – 1953)
Takisto ako Malevič nebol architektom, ale výtvarníkom. K architektúre sa dostal v roku 1919, keď bol vyzvaný, aby navrhol Pamätník III. Internacionály, ktorý nemal byť iba stavbou, ale aj symbolom socialistickej Moskvy. Pamätník mal byť výškou najvyššou stavbou sveta. Obvod by bol z dvojitého závitnicového plášťa, v jednom smere nakloneného, vnútri mali byť tri otáčajúce sa sklenené hmoty sál a úradov. Spodná hmota by mala tvar kocky, slúžila by zákonodárnemu zhromaždeniu a otočila by sa raz za rok. V strede by bol ihlan, ten by slúžil výkonným orgánom a otočil by sa raz za mesiac. Horné teleso malo byť valec, malo sa otočiť okolo svojej osi raz za deň. Projekt to bol technicky nedoriešený a i na dnešnú dobu fantastický.
Moisej Jakovlevič Ginzburg (1892 – 1946) Bol najvýznamnejším teoretikom sovietskeho konštruktivizmu v architektúre. Popri svojej práci architekta a urbanistu sa venoval aj teoretickým štúdiám a jeho podiel na formulovaní programu konštruktivistov je rozhodujúci. Významnými teoretickými prácami sú napr. Rytmus v architektúre (1923), Štýl a epocha (1924), Tektonika (1945). Z jeho architektonickej tvorby sú významné dve diela obdobia konštruktivizmu: Vládna budova v Alma-Ate (1927 – 1930), a obytný dom pracovníkov ministerstva financií v Moskve (1929). Táto budova je historicky významná preto, že sa u nej prvýkrát realizovali nájomné byty rozvrhnuté do dvoch úrovní (s vnútorným schodiskovým ramenom).
Bratia Vesninovci budova Pravdy, Leningrad, ZSSR, 1924 Leonid Alexandrovič Vesnin (1880 – 1933) Viktor Alexandrovič Vesnin (1882 – 1950) Alexander Alexandrovič Vesnin (1883 – 1959)