Gemini 3 bol prvý americký pilotovaný kozmický let v rámci programu Gemini. Zároveň išlo o prvý americký let do vesmíru s viacčlennou posádkou a tiež prvý pilotovaný let s použitím rakety Titan II GLV. Hlavným cieľom letu bolo preverenie manévrovacích schopností novej dvojmiestnej kozmickej lode. Pri tomto lete kozmická loď s ľudskou posádkou po prvýkrát v histórii aktívne menila parametre svojej obežnej dráhy. Misia bola hodnotená veľmi úspešne.
Posádka Virgil I. „Gus“ Grissom (2), veliaci pilot John W. Young (1), pilot
Záložná posádka Walter M. Schirra, veliaci pilot Thomas P. Stafford, pilot
Pôvodná posádka Alan B. Shepard, veliaci pilot Thomas P. Stafford, pilot
Podporná posádka Roger B. Chaffee (Houston CAPCOM) Gordon Cooper, Jr. (Cape CAPCOM)
Prípravy na let V lete 1963 začal šéfastronaut Deke Slayton zostavovať posádku prvého pilotovaného letu programu Gemini. Skúšobný let novej dvojmiestnej kozmickej lode si vyžadoval skúseného a schopného veliteľa, resp. veliaceho pilota, ako sa v programe Gemini táto funkcia oficiálne nazývala. V júli 1963 tak Slayton na túto pozíciu nominoval Alana Sheparda a pilotom sa stal Thomas Stafford, nováčik z tzv. novej deviatky astronautov (The New Nine). Záložnú posádku tvorili skúsený Gus Grissom a nováčik Frank Borman, tiež z novej deviatky. Táto zostava ale dlho nevydržala. V októbri 1963 Shepard musel byť vyradený z letového stavu kvôli neprestávajúcim príznakom tzv. Menièrovej choroby (závraty s nevoľnosťou, šumenie v ušiach, postupná strata sluchu). Shepardovo a Staffordovo miesto tak podľa zaužívaných pravidiel zaujala záložná posádka, lenže aj tu bol problém, tentokrát nie zdravotného, ale psychologického charakteru. Gus Grissom si príliš nerozumel s Frankom Bormanom, pretože obaja boli značne tvrdohlaví a boli typickými vodcovskými osobnosťami. Nedokázali efektívne spolupracovať. Borman si po rokoch spomínal, ako ho raz Grissom pozval k sebe domov na večeru, a hoci mal Frank z večera pomerne dobrý pocit, Grissom dal neskôr najavo, že s ním nechce letieť. Slayton sa obzeral po alternatívach a na uvoľnenú pozíciu pilota nakoniec vybral Johna Younga, málovravného vynikajúceho pilota s charakteristickým suchým zmyslom pre humor (podobne ako Grissom). Young už mal za sebou dobré skúsenosti s Grissomom z výcviku prežitia v panamskej džungli na začiatku júna 1963. Obaja si vtedy porozumeli a stali sa z nich dobrí kamaráti. Dňa 13. apríla 1964 NASA informovala verejnosť, že hlavnou posádkou misie Gemini 3 sú veliaci pilot Gus Grissom a pilot John Young. Záložnou posádkou sa stali Walter Schirra (prezývaný „Wally“) a Thomas Stafford. John Young dostal pri tejto príležitosti okrem iného od reportérov otázku, či mu nevadí letieť s Grissomom. John odpovedal typicky po svojom: „Robíte si srandu? Pokojne by som letel aj s mojou svokrou!“
thumb|left|Hlavná a záložná posádka misie Gemini 3, 13. apríl 1964. Zľava doprava: John Young, Gus Grissom, Walter Schirra a Thomas Stafford
Let Gemini 3 predbežne naplánovali na jeseň 1964, ale Grissom odhadoval reálny dátum štartu na marec 1965. Neskôr sa ukázalo, že jeho odhad bol úplne presný, keďže o Gemini mal prehľad. Grissom totiž participoval na vývoji kozmickej lode Gemini, pričom sa zameriaval na rozloženie a ergonómiu kokpitu. Kabíny tak prispôsobili jeho požiadavkám i postave. Grissom ale patril k astronautom nižšieho vzrastu a pre tých vyšších bol interiér lode tesný. Kozmická loď Gemini si tak vyslúžila prezývku „Gusmobile“. Gemini bolo potrebné otestovať ako celok i jednotlivé komponenty. Pri väčšine testov boli pochopiteľne prítomní aj astronauti. Rovnako tomu bolo i pri testovaní funkcie katapultážnych sedadiel, ktoré predstavovali záchranný systém Gemini. Pri jednom skúšobnom spustení sa kreslo síce odpálilo úplne bez problémov, ale mechanizmus poklopu kabíny sa tak trocha „oneskoril“ a sedadlo sa oň sčasti roztrieskalo. Young pri pohľade na tie trosky povedal: „Z toho by mal človek poriadny bolehlav. Našťastie len veľmi krátky...“
V období programu Mercury vznikla tradícia pomenovať svoju kozmickú loď nejakým patetickým názvom. Grissom a Young chceli pokračovať v tradícii a intenzívne rozmýšľali o mene svojej lode. Oslovili pritom aj editorov časopisu Life a autorov World Book Encyclopedia. Astronauti mali podmienku, aby ten názov mal indiánsky pôvod. Dostali návrh na meno Wapasha, čiže názov kmeňa, po ktorom bola pomenovaná rieka Wabash. Grissom a Young si však pri tomto mene spomenuli na populárnu pesničku Wabash Cannonball, v ktorej sa spieva o vlaku voziacom tulákov. Nechceli, aby si verejnosť spájala novú kozmickú loď zrovna v tejto súvislosti, a tak rozmýšľali ďalej. Grissomovi napadlo, že po dramatickom závere suborbitálneho letu Mercury-Redstone 4, kedy sa jeho kozmická loď Liberty Bell 7 potopila na dno Atlantiku, mu verejnosť bude tento fakt škodoradostne pripomínať. Grissoma totiž obviňovali, že odpálil vstupný poklop kabíny po pristátí na hladine Atlantiku, a tým spôsobil jej potopenie aj s dôležitými materiálmi. Obvinenia sa neskôr ukázali ako nepodložené. Gus sa však rozhodol, že svojim kritikom ukáže, čo si o nich myslí. Na Broadwayi vtedy zrovna končila séria repríz muzikálu The Unsinkable Molly Brown (Nepotopiteľná Molly Brownová) o legendárnej cestujúcej z Titanicu a Grissom dostal nápad, že kozmickej lodi Gemini 3 dá meno Molly Brown. Podľa vedenia NASA však tomuto názvu chýbala vážnosť, ktorá by patrila programu Gemini aj samotnej NASA, a tak začali na Grissoma vyvíjať tlak, aby loď premenoval. Grissom zareagoval po svojom: „Čo tak Titanic?“ Meno Molly Brown kozmickej lodi zostalo, ale NASA následne zakázala ďalšie pomenovania kozmických lodí, ktoré znovu povolila až pri misii Apollo 9.
thumb|upright|Grissom (vľavo) a Young pred simulátorom kozmickej lode Gemini, 26. február 1965
Medzitým sa napriek mnohým prekážkam a odkladom pomaly blížil deň štartu. Grissom a Young spolu s ich náhradníkmi Schirrom a Staffordom nestrácali čas. Ich výcvikový plán bol skutočne náročný, o čom svedčí aj fakt, že len Grissom strávil od apríla 1964 do marca 1965 asi 200 hodín na inštruktážach a poradách v Houstone, St. Louis a na Cape Kennedy. Ďalších 9,5 hodiny strávil na centrifúge v Johnsville v Pensylvánii a v pohyblivom simulátore zažil 225 prerušení štartu. Do St. Louis, kde sa v továrni firmy McDonnell pripravovala kozmická loď Gemini, cestovali Grissom a Young celkovo 45-krát. Na tieto účely im však NASA poskytla vyhovujúce dopravné prostriedky, ktorými boli dvojmiestne nadzvukové cvičné prúdové lietadlá T-38. To všetko, ale bola len časť aktivít, na ktorých astronauti participovali. Vo februári 1965 však Grissom mohol oznámiť: „Sme pripravení.“ Kozmická loď Gemini 3 prišla na kozmodróm Cape Kennedy skoro ráno 4. januára 1965. V rámci jej príprav na let sa tu uskutočnila aj komplexná skúška rádiovej komunikácie, počas ktorej sa loď nachádzala na drevenej veži na tunajšej radarovej skúšobni. Drevená konštrukcia veže mala zabrániť prípadným interferenciám, ktoré by mohla spôsobiť kovová konštrukcia. Kozmická loď prešla skúškou bez problémov. Keďže hlavným cieľom misie Gemini 3 bolo preverenie manévrovacieho systému OAMS (Orbit Attitude and Maneuvering System) kozmickej lode, bol súčasťou prípravy aj test pohonného systému. V pondelok 15. marca 1965 sa Grissom, Young a spolu s nimi aj ich náhradníci Schirra a Stafford nasťahovali do ubytovní pre astronautov v Budove pilotovaných letov (Manned Spacecraft Operations Building) na Cape Kennedy. V porovnaní s hangárom S, kde boli pred štartom ubytovaní astronauti programu Mercury, bola táto budova značne pokročilejšia a rozsiahlejšia. Pohodlie ubytovní však narúšala absencia denného svetla, pretože sa nachádzali vo vnútri budovy. Posledné dni pred štartom posádka trávila nácvikmi a testami kozmickej lode. Jedným z testov bolo aj skúšobné „bliknutie“ tryskami orientačného systému, ktoré si vyžiadal Gus Grissom. Asistent programového manažéra Scott Wilkinson ho od toho odradzoval: „Sú to hypergoly, Gus, stačí len zmiešať palivo s okysličovadlom a zapália sa. Ver mi. Nepotrebuješ to testovať.“ Tvrdohlavý a precízny Grissom sa ale nedal presvedčiť. V natlakovaných skafandroch sa spolu s Youngom usadili do kabíny. Technici ich pred testom varovali: „Ak ucítite monometylhydrazín [palivo orientačného systému], ste mŕtvi!“ Skúška nakoniec prebehla v poriadku, hoci Young by mohol prisahať, že monometylhydrazín naozaj cítil. Každopádne bol živý. Podľa Grissoma prežil vďaku svojmu veľkému nosu. Vo štvrtok 18. marca sa uskutočnila posledná simulovaná letová skúška lode. Všetko už bolo pripravené na štart. Večer 22. marca sa Grissom a Young navečerali v spoločnosti svojich náhradníkov Schirru a Stafforda, šéfastronauta Alana Sheparda, asistenta riaditeľa pre operácie letových posádok Deka Slaytona, astronautov Jima McDivitta a Eda Whitea a právneho poradcu Lea D’Orseyho. Po krátkom sledovaní televízie si Grissom a Young po večeri ešte raz prezreli letový plán a okolo 21:00 išli spať.
Priebeh letu thumb|Young (v popredí) a Grissom po príchode na štartovací komplex 19 ráno v deň štartu
V utorok 23. marca o 04:40 miestneho času astronautov prebudil Deke Slayton. Následne Gus Grissom a John Young absolvovali krátku lekársku prehliadku a osprchovali sa. O 05:15 sa usadili k raňajkám, ktoré pozostávali z paradajkového džúsu, polovice melóna kantalup, miešaných vajíčok, porterhouse steaku, toastu, želé a mlieka. Raňajkovali v spoločnosti Deka Slaytona, Alana Sheparda, Dr. Charlesa Berryho, šéflekára oddielu astronautov, predstaviteľov McDonnell Aircraft a ďalších hostí. Potom Grissom a Young vyšli z Budovy pilotovaných letov a presunuli sa na štartovaciu rampu 16, kde si v špeciálne upravenom obytnom prívese mali obliecť skafandre. Rannú rutinu oživil vtipkár Wally Schirra, veliteľ záložnej posádky, ktorý sa tu zrazu objavil v starom obnosenom cvičnom skafandri z čias Mercury s typickými priepustkami NASA, ktoré mal pripnuté na rôznych miestach, aby upozornil Grissoma, že je ochotný a schopný okamžite prevziať jeho misiu. Po oblečení a kontrole skafandrov nasledovala jazda špeciálne upravenou dodávkou na štartovací komplex 19, odkiaľ mali Grissom a Young vyštartovať. Prišli sem krátko po siedmej. Grissom, Young a niekoľko technikov nastúpili do výťahu, ktorý ich vyviezol do 11. poschodia obslužnej veže. O 07:34 miestneho času už posádka sedela na svojich miestach v kozmickej lodi, poklopy boli uzavreté a kabína natlakovaná čistým kyslíkom. Záverečné prípravy na štart prebiehali natoľko hladko, že v túto chvíľu mali technici náskok asi 20 minút oproti plánu. Štart sa pôvodne plánoval na 09:00, ale objavil sa malý únik okysličovadla na prvom stupni nosnej rakety. Povolené tesnenie sa podarilo dotiahnuť celkom rýchlo, ale napriek tomu sa odpočítavanie muselo zastaviť na 24 minút, aby sa oprava dokonale preverila. Potom už štartu nič nebránilo.
thumb|left|Štart misie Gemini 3, 23. marec 1965