Devízový prísľub bol jediný legálny spôsob ako získať v socialistickom Československu písomné povolenie (banky) na výmenu (istého maximálneho množstva) korún československých za devízové prostriedky (valuty), potrebné na cestu do nesocialistických štátov. Z dôvodu nedostatku devíz bola celá procedúra komplikovaná a prísne regulovaná. Výnimky neboli povolené ani tým, ktorí devízy dostali zo zahraničia alebo vedeli preukázať zaplatenie pobytu v krajine za železnou oponou cudzincom. Zakázaný bol aj vývoz valút, ktoré občanovi zostali z predchádzajúcej cesty do zahraničia.
Žiadosť o prísľub Výmenu peňazí povoľovala Štátna banka česko-slovenská (ŠBČS). Banka oznamovala písomne pridelenie alebo nepridelenie "prísľubu" raz ročne - zvyčajne začiatkom roka (od januára do konca marca). Občania si preto podávali žiadosti často už rok dopredu a väčšinou na maximálnu možnú sumu, čo bolo 300 amerických dolárov nezávisle od krajiny alebo dĺžky pobytu. Normálny občan bez vplyvu (nečlen KSČ) a bez známostí v období normalizácie na pozitívne vybavenie čakal aj niekoľko rokov. Devízový prísľub sa udeľoval na celý rok a preto pri zdôvodnení, že banka nemá dostatok devíz, ho podávali občania s periodicitou každý rok, s nádejou, že sa situácia zmení. Žiadosť mohol podať každý, no takzvaným nespoľahlivým osobám (ľuďom kritickým k režimu, náboženským predstaviteľom a pod.) sa spravidla neudeľoval s odôvodnením, že ich vycestovanie "nie je v súlade so štátnymi záujmami ČSSR".
Cena valút Na základe tohto "prísľubu" (a iných dokladov) mohol občan prísť do banky a vymeniť si koruny za valuty. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná (od 1971 bol kurz 6,63 Kčs za dolár od 1973 5,92 Kčs za dolárĽuboš Pavelka: História našej meny od roku 1953 po dnešok, HN online, 27.6.2003, online v roku 1987 5,45 Kčs za dolárKurzový lístok 1987, online), čo by bolo pre žiadateľa veľmi výhodné. Dopyt občanov po devízových prostriedkoch prevyšoval šesťnásobne objem celkového zdrojového krytia určeného na súkromné cesty a preto pre nich platila takzvaná "prirážka na rozvoj cestovného ruchu". Výsledná prirážka k oficiálnemu kurzu západných mien uvedená v kurzovom lístku ŠBČS pri cestách do kapitalistickej cudziny predstavovala 293,75 %. Občan, ktorý mal šťastie a dostal od ŠBČS devízový prísľub zaplatil skoro štvornásobok oficiálneho kurzu, čo bola aj približná cena, za ktorú šmelinári predávali tuzexové koruny (bony).
Colné vyhlásenie Za perzekúcie colníkov a pasovej kontroly na hraniciach pri cestách do kapitalistickej cudziny si občania museli ešte zaplatiť formou kolkov na colnom a devízovom vyhlásení. Pri pobyte nad štyri dni to bolo 300 Kčs. Aby občania v zahraničí neprišli k cudzej menej museli pri prechode hranice predložiť vyplnené tzv. colné prehlásenie. Vývoz Kčs a akýchkoľvek cenných predmetov zo zlata, striebra, elektroniky, kožených búnd a podobne bolo potrebné v tomto vyhlásení zapísať a doviezť späť domov.
Záver Dôsledkom uvedených skutočností bolo aj to, že drvivú väčšinu (95%) dovoleniek za socializmu ľudia realizovali v Československu a zvyšné v zahraničí prevažne (tiež 95%) v socialistických krajinách. Napríklad v roku 1981 bol iba 5,1 percentný podiel zahraničných dovoleniek obyvateľov na celkovom objeme dovoleniek a rekreačných pobytov, pričom priemerná dĺžka pobytov dosiahla len 6,1 prenocovaní a 94,6-percentný podiel ciest smeroval do socialistických krajín.
Pozri aj Tuzex Tvrdá mena Odberný poukaz Tuzexu, podniku zahraničného obchodu
Referencie
Kategória:Financie Kategória:Komunizmus v Česko-Slovensku Kategória:Železná opona