Vznik a miesto Tărnovskej literárnej školy Vznik a miesto Tărnovskej literárnej školy v kultúre a literatúre počas druhej Bulharskej ríše. Tărnovská literárna škola z druhej polovice 14. storočia často nazývaná Nový Zlatý vek bulharského stredovekého písomníctva je jedným z najpozoruhodnejších javov v kultúre počas druhej Bulharskej ríše. Jej hlavným strediskom bolo Veliko Tărnovo, vtedajšie hlavné mesto Bulharska.
S týmto názvom sú spojené aj literárne diela autorov Evtimija Tărnovského, Kipriana, Joasafa Bdinského, Grigorija Camblaka a Konstantina Kostenečkého. Vznik a rozvoj školy je výsledkom rozvoja rozličných faktorov, z ktorých treba spomenúť rozvoj kultúry a vzdelania za vlády cára Ivana Alexandra, literárnu činnosť athoských mníchov a hesychazmus. Samozrejme, že činnosť tohto duchovného strediska je výsledkom bulharskej literárnej tradície predchádzajúcich storočí, zachovávajúcej dielo slovanských vierozvestcov a ich žiakov, ako aj nezabudnuteľnej postavy jeho organizátora – patriarchu Evtimija.
Vzdelaný panovník Ivan Alexander Panovanie vzdelaného panovníka, cára Ivana Alexandra, pochádzajúceho z matkinej strany z rodu Asenovcov a z otcovej strany z rodu Terterovcov, trvalo štyri desaťročia štrnásteho storočia – od roku 1331 do roku 1371. Napriek rozporom a pasívnej zahraničnej politike vládcu možno charakterizovať dané obdobie stabilitou a rozkvetom kultúry.
Za osobnej účasti monarchu sa uskutočňujú v hlavnom meste dva antiheretické koncily (v roku 1355 a 1360), ktoré odsúdili prívržencov bogomilov, adamitov, varlaamov a „židovstvašti“ (obdivovatelia judaizmu). Samotný cár štedro podporuje stavbu chrámov a kláštorov a tiež aj zakladateľov oficiálneho kultového písomníctva. S jeho pomocou je vybudovaný kláštor „Svätej Bohorodičky“ v Paroriji a Kilifarevský kláštor, ktoré sa premenia na hesychastické literárne strediská. Darované a obnovené podľa jeho vlastnej vôle sú Bačkovský kláštor, nesebărské kláštory Sv. Bohorodičky Eleusy a Sv. Nikolu, Zografský kláštor a iné, v niektoých z nich sa uchovávajú, tzv. ktitorské portréty (portréty zakladateľov kláštorov).
Marginálie (poznámky k textu) v zachovaných rukopisoch z čias cára Ivana Alexandra svedčia taktiež o cárovej ochrane literátov a literatúry. O vďačnosti monarchovi hovoria predovšetkým dochované pochvalné slová v niektorých písomných pamiatkach. V Pochvale cárovi Ivanovi Alexandrovi – pamiatke, ktorá je predslovom Londýnskeho (Ivan-Alexandrovho) evanjelia z rokov 1355-1356 – je panovník nazvaný „pravoverný, bohabojný, najjasnejší a bohuoddaný samovládca“ a porovnávajú ho s byzantským imperátorom a kresťanským svätcom Konštantínom Veľkým. V nasledujúcej pochvale, zo Sofijského žaltára, je tiež prítomné patriotické cítenie – cár Ivan Alexander je nazvaný „veľkým vojvodcom a cárom cárov“ a spomínajú sa jeho významné vojenské činy voči Byzancii a tureckým podmaniteľom. Ako vojvodca je panovník porovnávaný s Alexandrom Macedónskym – druhým starovekým Alexandrom; a z religióznej zbožnosti – opäť so Sv. Konštantínom – nový Konštantín medzi cármi.
Od čias cára Ivana Alexandra sú zachované jedny z najbohatšie vyzdobených starobulharských kníh, určených pre cársku knižnicu – vatikánsky prepis prekladu Manasievovej kroniky a Londýnske evanjelium.
Hesychazmus Bulharský patriarchát od svojho obnovenia v roku 1235 sa neprestajne stará o čistotu viery. Oddaní tejto tradícii v polovici 14. storočia sú vysoký klérus v hlavnom meste Tărnovo a cár Ivan Alexander. Vzoprejúc sa heréze razia cestu jednému koľko novému, toľko aj starovekému kresťanskému učeniu – hesychazmu. Hesychazmus (z gr. pokoj) má svoje korene v kresťanskom asketizme – dobrovoľnej zdržanlivosti a trýznení tela pôstom, modlitbami a osamotením. Skúma sa ako návrat k prvotnému obrazu mníšstva a k prvotnému obrazu spôsobu modlitby.
Základom hesychazmu je modlitba srdca. Pomocou rôznych metód sa dosahuje „pozornosť“ ako prvá podmienka skutočnej modlitby, pri ktorej sa myseľ koncentruje „v srdci“, kontroluje sa dýchanie a opakuje sa v mysli tzv. Ježišova modlitba: „Pane, Ježišu Kriste, Synu boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym.“
Záujem o hesychazmus narastá potom, ako Gregor Sinajský ho prijíma do svojho systému pustovníctva.Tento systém spočíva v dvoch základných cestách spasenia mnícha. Prvá z nich – „činnosť“ (prax), t. j. bohabojný mníšsky život je len základom, na ktorom sa s hesychastickou modlitbou dosiahne skutočné spojenie s Bohom – „videnie“ (theoria) Táborského svetla. (Podľa tohto učenia sa Boh zjavuje modliacemu sa ako svetlo, tak ako je to opísané v evanjeliách pri premenení Ježiša Krista na vrchu Tábor).
Hlavní predstavitelia hesychazmu zo 14. storočia zhodne prehlasujú, že táto metóda nie je samoúčelná, ale je užitočným prostriedkom, pomocou ktorého človek dosiahne stav „sústredenia“ a je pripravený prijať Božiu milosť.
Gregor Sinajský šíri svoje myšlienky na Athose a v Parorijskom monastieri, ktorý sám zakladá. Parorijský monastier sa nachádza v pohraničnej bulharsko-byzantskej oblasti. Hesychazmus sa mení na vyrovnané učenie, ba dokonca získava spoločenský a politický rozmer v názoroch známeho byzantského teológa Gregora Palamu. Na cirkevných synodách v Konštantínopole obhajuje athoských mníchov, ktorých obvinil Barlaam (grécky mních z Kalábrie) z herézy a z „pupkoumu“ (kvôli sústreďovaniu sa pozeraním na pupok).
Po dišputách, trvajúcich desať rokov, bol v roku 1351 slávnostne uznaný Palamov spis „Tomos Palamu“ a tým aj celé hesychastické hnutie. Gregora Palamu podporovali patriarchovia Filotheos Kokkinos a Kallistos, ako aj cisár Joannes Kantakuzen. Gregor Palamas vnáša do hesychazmu teologický súlad s pravoslávnymi tradíciami týkajúcimi sa božskej podstaty a prírody Táborského svetla.
Do Bulharska preniká toto kresťanské učenie najmä prostredníctvom athoských mníchov a Parorijského monastiera. Zakladateľ Kilifarevského monastiera a učiteľ patriarchu Evtimija – Teodosij Tărnovski je bezprostredným žiakom a spolubojovníkom Gregora Sinajského. Hesychazmus si s cárovou podporou rýchlo získava uznanie aj ako náboženská realizácia, aj ako spoločensko-politický prejav.
Najtvrdšou baštou hesychazmu v Bulharsku sa stáva Kilifarevský monastier, jeho mnísi podporujú protiheretické snemy v Tărnove. Súčasne sa mimoriadne prejavujú v literárnej činnosti, čo sa stáva faktorom potvrdzovania Tărnovskej literárnej školy. Podľa hesychastov presnosť vyjadrenia je zbraňou proti odkloneniu od pravoslávia. A tak ich činnosť leží v základoch nadchádzajúcej jazykovo-pravopisnej reformy, nových prekladov, žánrovej reformy a nového ponímania literárneho obrazu.
Athoské monastiere a bulharské písomníctvo Duchovný život na Athose počas celého stredoveku neutícha. Veľa faktov hovorí v prospech prítomnosti bulharských mníchov v jednom z najstarších atonských kláštoroch – Veľkej lavre sv. Atanáza Athoského ešte z obdobia Prvej bulharskej ríše, ale najvýznamnejšia je tam bulharská prítomnosť v 14. storočí. V tomto období majú prevahu mnísi bulharského pôvodu v kláštoroch „Sv. Pantelejmon“, „Vatoped“ a „Chilandar“.
Veľký význam pre formovanie Tărnovskej literárnej školy je činnosť starca Jána a jeho spolubratov vo Veľkej lavre (Megisti lavra). Podľa obšírnej poznámky jeho žiaka Metoda sa pod vedením tohto duchovného a za jeho osobnej účasti prekladá veľa diel, ktoré sú následne odovzdané „chrámom v bulharskej zemi“. Medzi prekladmi sa nachádzajú Evanjeliár, Apoštolár, Typikon, Žaltár, Minea, práce sv. Jána Teológa (Evanjelistu), sv. Izáka Sýrskeho a i.
Nevyhnutnosť nového prekladu už skôr preložených kníh spočíva v hesychastickej snahe o presnosť a správnosť voči originálom. Starec Ján má veľa nasledovníkov, spomedzi ktorých sú zachované mená starca Josifa a Zakcheja Filozofa. Preklady kníh uskutočnené na Svätej hore (Athos) sú nazývané aj „správne“ (t. j. opravené) a počas 14. a 15. storočia majú autoritu spoľahlivých náboženských a duchovných prameňov. Činnosť athoského duchovného bola ocenená a aplikovaná v Tărnovskej literárnej škole budúcim patriarchom – Evtimijom, ktorý prežil niekoľko rokov vo Veľkej lavre sv. Atanáza, zúčastnil sa literárnej činnosti a prijal a obohatil jej princípy.
Predstavitelia a nasledovníci Tărnovskej literárnej školy Najvýznamnejšími predstaviteľmi sídelného literárneho strediska v XIV. storočí sú Evtimij Tărnovski, Kiprian a Grigorij Camblak. Ich činnosť zanecháva trvalé stopy nielen v kultúre a literatúre Bulharska, ale aj v ďalších krajinách, v ktorých nachádzajú oni a ich nasledovníci úkryt pred osmanským nájazdom.
Evtimij Tărnovski Život Zakladateľ Tărnovskej literárnej školy je jedným z prvých žiakov sv. Teodosija Tărnovského v Kilifarevskom kláštore, kde okolo roku 1350 vstupuje do mníšskeho rádu. Počas pobytu v Carihrade a na Athose sa zoznamuje s byzantskými duchovnými hesychastmi a s prekladmi bulharských literátov z kruhu starca Jána.
Po návrate do Bulharska, v rokoch okolo skonu cára Ivana Alexandra, zakladá s pomocou svojho nástupcu na trón – Ivanom Šišmanom – kláštor „Sv. Trojica“, kde začína organizovanú redaktorskú činnosť – existujúcej bohoslužobnej literatúry, ale aj nových prekladov v prípadoch, keď existujúce preklady sú veľmi vzdialené od svojho originálu. Potom, ako je Evtimij v roku 1375 zvolený za patriarchu, zavádza do bohoslužobnej praxe „správne“ preklady liturgických textov.
Epocha, v ktorej duchovný sa stáva hlavou Bulharskej cirkvi, je výnimočne ťažká a tragická, ale nevzdáva sa svojho cieľa. Patriarcha sa snaží podriadiť svetskú moc cirkevnej, ale nie z donútenia, ale z náboženského presvedčenia, a preto sa vyhýba konfliktom s vládcom. Jeho zbožnosť a dôslednosť mu zabezpečujú nesmiernu autoritu ako medzi Bulharmi, tak aj medzi ostatnými kresťanmi na Balkáne. Budúci bulharský cirkevný dejateľ sa kategoricky stavia proti heréze a počas obkľúčenia panovníckeho mesta sa prejavuje ako dôstojný duchovný vodca, ktorý neopúšťa svoje stádo. To je aj pravdepodobne príčinou, prečo po obsadení mesta bude do posledných dní vo vyhnanstve v Bačkovskom kláštore.
Dielo Pôvodné literárne dedičstvo Evtimija Tărnovského je veľmi bohaté. Môže byť rozdelené do štyroch základných skupín, ktoré ako celok sa týkajú oficiálnej kultovej literatúry: životy svätých, pochvalné slová, služby aepištoly.Charakteristické pre Evtimijovu tvorbu je zbližovanie života svätých a pochvalného slova. Príčinou sú ako vysoké požiadavky hesychastickej literatúry na jazyk a štýl, tak aj kazateľský pátos autora. Táto tendencia sa zreteľne prejavuje v Živote sv. Petky. Približuje sa rečníckemu prejavu plnému poetickosti a citu: „Vitaj, prekrásna nevesta Ježišova, holúbok čistý, pozlátená Svätým duchom, panenská chvála , obyvateľka pustatiny, spolubesedníčka anjelov, raj cností, prekrásny dom čistory!“.
Ďalšími známymi Evtiemovými životopisnými prácami sú Život sv. Ivana Rilského, Život sv. Ilariona Măglenského, Život sv. Filotey, Pochvalné slovo na počesť sv. Konštantína a sv. Eleny, Pochvalné slovo na počesť sv. Nedele.
Zachované sú aj štyri epištoly – po jednej atonskému mníchovi Kiprianovi (budúcemu Kyjevskému metropolitovi) a hungarovlašskému metropolitovi Antimovi a dve hieromníchovi Nikodimovi Tismenskému. Tieto diela prevyšujú svojím zámerom a stvárnením úlohu prostej korešpondencie. Napriek tomu, že odpovedajú na reálne otázky súčasníkov, nesú znaky hlbokej reflexie a bohatého štýlu autora, ktoré ich mení na vzor bulharskej stredovekej epištolárnej literatúry.
Metropolita Kiprian