Vladimír I. Sviatoslavič Veľký (starorusky: Володимръ Святославичь, po ukrajinsky: Володимир I Святославович) (* 960, Budutino - † 15. júl 1015, Berestovo) knieža Kyjevskej Rusi od roku 978 (podľa iných zdrojov od roku 980), iniciátor pokrstenia Stredovekej Rusi a v rokoch 978 - 986 tiež knieža Polackého kniežatstva, ktoré bolo v tom období pod správou Kyjevskej Rusi.
Známy je aj ako Volodimír Svätý (Володимир Святий), v cirkevných dejinách aj ako Vоlоdimír Krstiteľ (Володимир Хреститель) a bieloruských bylinách ako Vladimír Krásne Slniečko (Владимир Красное Солнышко)V ruských bylinách je panovník vykreslený ako „láskavé knieža Vladimír“. K jeho časom sa datujú hrdinské činy troch bohatierov Iľju Muromca, Dobryniu Nikitiča a Aľošu Popoviča - hlavných hrinov ruských bylín. Epická podoba kniežaťa Vladimíra I. v ruských bylinách je tiež spojená a stotožnená s niektorými neskoršími panovníkmi Kyjevskej Rusi, má však aj niekoľko vlastných čŕt, čŕt historického Vladimíra I. Sviatoslaviča Veľkého. Po prijatí kresťanstva v roku 988 prijal meno VasilijNa počesť byzantského cisára Basilea II., ktorý bol počas krstu Vladimíra I. očividne v roli diaľkového krstného otca, čo bolo v praxi vtedajších politických krstov bežným javom.. Medzi ruskými svätcami sa porovnáva s ruskými apoštolmi (svätými), ktorí zvestovávali vieru ruskému národu. Ruskí pravoslávni veriaci slávia jeho sviatok 15. júla (podľa juliánskeho kalendára).
Vláda Vladimíra I. sa charakterizovala začiatkom rozmachu gramotnosti v Kyjevskej Rusi, čo bol následok prijatia kresťanstva v roku 988. V presadení svojich reforiemPripisuje sa mu autorstvo tzv. Cirkevného ústavu, ktorým určil kompetencie cirkevného súdu. bol nekompromisný a násilnícky. „Najlepšie deti matiek posielal učiť sa do najlepších škôl odkiaľ sa dlho nevracali a matky detí a keďže sa dlho nevracali, veľmi plakali, slabli vo viere a mysleli si o nich, že sú mrtve“„Посылал он собирать у лучших людей детей и отдавать их в обучение книжное. Матери же детей этих плакали о них; ибо не утвердились еще они в вере и плакали о них как о мертвых.“ Povesť dávnych liet, 988.. Počas Vladimírovho panovania sa začalo s rozsiahlou výstavbou kamenných stavieb, hoci prvé zachované stavby takéhoto typu, sa datujú už do obdobia vlády jeho syna Jaroslava I. Múdreho. Založil mnoho miest (Vladimír (990), Belgorod (991)) a iné. K obyvateľom svojej ríše a k členom svojej družiny bol štedrý a pohostinný„Серебром и золотом не найду себе дружины, а с дружиною добуду серебро и золото.“ Tamže, 988..
Panovník viedol aktívnu zahraničnú politiku a počas svojej vlády podpísal mnoho mierových, diplomatických a obchodných zmlúv s vladármi iných štátov: Štefanom I. (Uhorsko), Boleslavom I. Chrabrým (Poľsko), Boleslavom II. (České kráľovstvo), Silvestrom II. (rímsky pápež) a Basileiom II. (Byzantská ríša).
náhľad|vpravo|250px|Vladimír I. Veľký spolu so svojimi synmi Borisom a Glebom.
Pôvod Vladimír I. bol nemanželské dieťa kyjevského kniežaťa Sviatoslava I. Igoreviča a jeho ženy MalušeДиба Ю. Історично-географічний контекст літописного повідомлення про народження князя Володимира Святославовича: Локалізація Будятиного села // Княжа доба. Історія і культура. Львів: Інститут українознавства ім. І. Крип'якевича НАН України. — Вип. VI. — С. 37-70Диба Ю. Батьківщина святого Володимира: Волинська земля у подіях X століття (Міждисциплінарні нариси ранньої історії Руси-України). — Львів: Видавництво «Колір ПРО», 2014. — 484 с.: іл. — (Серія «Невідома давня Україна». — 1). Vladimír bol synom otrokyneAko ho nazval Rognvald I. a nie letopisec - brat Vladimírovej matky Dobrynia, ktorý vládol v Novgorode pokým Vladimír nedosiahol vek plnoletosti., v obyčajoch pohanského národa však syn zákonný. Poznatky východných Slovanov o manželskom zväzku boli totiž staré a mnohoženstvo bolo pre nich bežné. Navyše, sociálny pôvod sa určoval podľa pôvodu otca.
Panovanie v Holmgrade Podľa letopisov bol tretím najstarším synom po Jaropolkovi a Olegovi. Existuje však hypotéza, že bol druhým synom (starším od Olega), nakoľko pri odchode jeho otca na vojnu proti Byzantskej ríši mu zanechal v roku 970 Holmgrad. Bolo to práve v tom čase, keď sa Oleg snažil získať územie drevlanských Slovanov a mesto OvručV Povesti dávnych liet sa hovorí, že Jaropolk a Oleg v Novgorode zanechali vládu pravdepodobne z dôvodu roztržiek medzi novgorodcami..
Škandinávske ságy rozprávajú o tom, ako budúci kráľ Nórska Olaf I. Nórsky prežil detstvo v Holmgrade. Jeho matka po zavraždení svojho muža zutekala k Vladimírovi I. do Holmgradu, u ktorého slúžil jej brat Sigurd. Po ceste k nemu ju však prepadli zbojníci z Estónska a Olafa I. zajali. Sigurd na svojich cestách po Estónsku, kam ho poslal Vladimír I. náhodou stretol Olafa I. a vykúpil ho z otroctva. Budúci nórsky kráľ rástol pod ochranou Vladimíra I. a postupne si získal popularitu medzi Vladimírovými vojakmi.
Panovanie v Kyjeve Príchod na trón Čoskoro po smrti kyjevského kniežaťa Sviatoslava I. Igoreviča v roku 972 medzi jeho troma synmi vypukla vojna. Chronológia staroruských letopisov do obdobia prijatia kresťanstva (988) je relatívna, je však známe, že v roku 977 Oleg Sviatoslavič zahynul v boji s kyjevským kniežaťom Jaropolkom I.. Keď sa to Vladimír I. dozvedel, odišiel do Škandinávie k nórskemu kráľovi Hakanovi II. Mocnému (predchodca Olafa I. Nórskeho). Po odchode Vladimíra začal v Kyjevskej Rusi vládnuť jeho brat Jaropolk I..
Medzitým sa však Vladimír I. zo Škandinávie vrátil a za pomoci Varjagov v roku 980 vyhnal spolu s usadlíkmi svojho brata Jaropolka I. z Holmgradu.
náhľad|vpravo|150px|Strieborná ukrajinská minca. Na začiatku svojej vlády obsadil Polacké kniežatstvo, ktoré podporovalo Kyjev a zavraždil jeho knieža Ragnvalda I.. Jeho dcéru Rognedu znásilnil, a potom si ju vzal za ženu, hoci sa mala stať ženou Jaropolka I.. Po obsadení Polackého kniežatstva sa s veľkým vojskom hrnul na Kyjev, kde sa skrýval jeho brat Jaropolk I.. Podľa jednej z verzii letopisu Jaropolkov vojvoda Blud - podplatený Vladimírom - prinútil Jaropolka pod zámienkou zastrašovania kyjevanmi opustiť mesto a usadiť sa v meste Rodna (pravdepodobne Hrodno). Vladimír I. do Hrodna nalákal svojho brata, aby sa tam s ním stretol. Tu však Jaropolka dvoma údermi pod rebrá zavraždili dvaja Varjagovia. Tehotnú manželku zosnulého kniežaťa Jaropolka I. (Julia) si potom Vladimír zobral za ženu.
Keď sa Varjagovia dožadovali dane za službu kyjevskému obyvateľstvu, Vladimír I. im ju sľúbil, avšak o niekoľko dní neskôr svoj sľub nedodržal a Varjagov poslal do Konštantínopolu (časť z nich si však nechal, aby vládli jeho mestám) s prosbou k byzantskému imperátorovi, aby sa ich nejakým spôsobom zbavil a poslal ich kade ľahšie.
Podľa letopisu (Povesť dávnych liet) knieža Vladimír I. opätovne zavládol kyjevský trón v roku 980. Letopisec mnícha Jakuba však vo svojom diele Pamiatka a pochvala kniežaťu Vladimírovi hovorí, že sa táto udalosť stala už 11. júna 978Dátum 980 podľa mnícha Jakuba zrejme vznikol pri nezrovnalostiach a sekundárnom rozložení udalostí v letopise a je pravdepodobne dielom zlého prepočtu..
Pohanské panovanie Nové kyjevské kniežaJe všeobecne známe, že ako ostatní panovníci Kyjevskej Rusi aj Vladimír I. sa pred prijatím kresťanstva hrdil titulom kagan (po rusky: хакан, хаган) - Chán chánov. Slovo o zákone a milosti, 11. storočie. sa snažilo posilniť kult pohanských bohov a voči tomuto kroku prijal určité opatrenia. V Kyjeve postavil Panteón (archeologické vykopávky tejto stavby sa našli v roku 1977) s idolami šiestich hlavných slovanských pohanských bohov Perúna, Chorsa, Dažboga, Stirboga, Semargla a Makoša a obnovil prinášanie ľudských obetíStarí Rusi ako obety svojim bohom prinášali svojich mŕtvych zajatcov. Obzvlášť zaujímavé bolo prinášanie obety počas obliehania Konštantínopolu v roku 860.. Tak ako existujú priame dôkazy o sympatiách kniežaťa Jaropolka I. ku kresťanskej viere a jeho vzťahoch so Západom, tak je aj veľmi pravdepodobná pohanská reakcia (t. j. boj proti skoršie uzákonenému náboženstvu na území Kyjevskej Rusi a Kyjeva) za vlády Vladimíra I. Ako archeologický dôkaz tejto skutočnosti môže slúžiť vykopávka pozostatkov kamennej stavby nesúcej stopy fresiek a malieb - očividne existujúcej ta vlády Vladimírovho brata Jaropolka - nájdená na mieste Vladimírovho Panteónu.
Vladimírov milostný život do prijatia kresťanstva v roku 988 opisuje autor Povesti dávnych liet takto:
„Был же Владимир побеждён похотью, и были у него жёны [...], а наложниц было у него 300 в Вышгороде, 300 в Белгороде и 200 на Берестове, в сельце, которое называют сейчас Берестовое. И был он ненасытен в блуде, приводя к себе замужних женщин и растляя девиц.“„Vladimíra premohli zmyslenosťou, a mal ženy [...], a mileniek mal 300 vo Vyšgorode, 300 v Belgorode i 200 na Berestove, v usadlosti, ktorá sa teraz volá Berestovo. A bol nenásytný v jedle, privádzajúc si k sebe vydaté ženy, mladuchy znásilňoval.“ Povesť dávnych liet, 988.
náhľad|vľavo|250px|Knieža Vladimír I. v rozhovore s gréckym filozofom. Pokrstenie Výklad autora Povesti dávnych liet Podľa rozprávania autora v letopise výber náboženstva má pre Vladimíra I. legendárny charakter:
„...ко двору якобы вызывались проповедники ислама, иудаизма, западного «латинского» христианства, и Владимир после беседы с «греческим философом» остановился на христианстве византийского обряда.“„Akoby sa do jeho paláca hrnuli zástancovia islamu, judaizmu, západného (latinského) kresťanstva a Vladimír si po rozhovore s gréckym filozofom vybral kresťanstvo východného obradu.“
Nehľadiac na hagiografskú šablónu, v tomto rozprávaní je aj kus pravdy. Tak Vladimír hovorí Nemcom: „Odíďte preč, lebo naši otcovia vaše náboženstvo neprijali!“„Идете опять, яко отцы наши сего не прияли суть!“ Povesť dávnych liet, 988.K takémuto kroku Vladimíra I. doviedli historické spojitosti s udalosťami z roku 960, kedy nemecký imperátor poslal ku kňažnej Oľge biskupa a kňazov. Kňažná však delegáciu nemeckého panovníka neprijala a vyhnala ju z krajiny. O týchto vzťahoch Oľgy a nemeckého imeprátora sa dozvedáme zo západných historických kroník.
Svedectvo o posolstve ruského panovníka Vladimíra I. (v Chorskom štáte známeho ako Buladimir), želajúceho si, aby jeho krajina prijala islam sa zachovalo v arabských a perzských letopisoch zo začiatku 12. storočia, v ktorých letopisec Al Marvazi píše: Тогда захотели они стать мусульманами, чтобы позволен был им набег и священная война и возвращение к тому, что было ранее. Тогда послали они послов к правителю Хорезма, четырех человек из приближенных их царя, потому что у них независимый царь и именуется их царь Владимир — подобно тому, как царь тюрков называется хакан [...] И пришли послы их в Хорезм и сообщили послание их. И обрадовался Хорезмшах решению их обратиться в ислам, и послал к ним обучить их законам ислама. И обратились они в ислам.“„Vtedy chceli prijať islam a stať sa moslimami, aby im tak bolo dovolené zúčastniť sa Svätej vojny a navrátiť si to, čo im kedysi patrilo. Poslali teda k panovníkovi Chorského štátu štyroch ľudí blízkych ruskému cárovi, pretože oni mali nezávislého cára, ktorý sa volal Vladimír - podobne ako cár Turkov, ktorého oni (Turci) nazývali kagan [...]. I prišli poslovia ich (ruského cára) do Chorského štátu a oznámili poslostvo svojho cára. A prijali islam.“ Brajčevskij M. : Uzákonenie kresťanstva na Rusi, kapitola IV..
náhľad|Katedrála v gréckom meste Chersones na Kryme, kde bol Vladimír I. pokrstený a zosobášený s Annou Byzantskou