Juventus Football Club S.p.A. (z lat. iuventus – mladosť), často označovaný ako Juventus alebo skrátene Juve, je taliansky profesionálny futbalový klub sídliaci v meste Turín, v metropole regiónu Piemont na severozápade Talianska. Je tretím najstarším klubom v krajine a s výnimkou sezóny 2006/07 pôsobí počas celej svojej histórie v najvyššej súťaži (od roku 1929 známej ako Serie A).
Založený bol v roku 1897 ako Sport Club Juventus skupinou turínskych študentov. Medzi nimi bol aj prvý klubový prezident Eugenio Canfari a jeho brat Enrico, autor klubových memoárov. Od roku 1923 je neodmysliteľne spojený s priemyselnou rodinou Agnelliovcov. Ich spolupráca predstavuje najstaršie športové partnerstvo v Taliansku a práve vďaka nej sa stal Juventus prvým profesionálnym klubom na Apeninskom polostrove. Časom sa z neho stal symbol národnej kultúry a súčasť národnej identity. Najvyšší počet talianskych reprezentantov vzišiel práve z tohto klubu. Jeho hráči mali výrazný vplyv na víťazstvách talianskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta v rokoch 1934, 1982 a 2006. Vzhľadom na ideologickú politiku a sociálno-ekonomický pôvod si získal veľkú popularitu doma aj v zahraničí, najmä v krajinách s vysokým počtom talianskych prisťahovalcov, medzi ktorými má viac priaznivcov ako ktorýkoľvek iný taliansky futbalový klub. Je jedným z najpopulárnejších futbalových klubov na svete.
Juventus je historicky najúspešnejším klubom v talianskom futbale a jedným z najúspešnejších a najviac oceňovaných v globálnom ponímaní. Na domácej a medzinárodnej scéne získal celkovo 53 rôznych trofejí, čo je viac než ktorýkoľvek iný taliansky klub. Na svojom konte má rekordných 36 ligových titulov, rekordných 9 Talianskych pohárov a 7 národné superpoháre. S jedenástimi medzinárodnými trofejami (2x Interkontinentálny pohár, 2x Liga majstrov UEFA, 1x Pohár víťazov pohárov UEFA, 3x Pohár UEFA, 1x Pohár Intertoto UEFA a 1x Superpohár UEFA) je momentálne na 4. mieste v Európe a na 7. mieste vo svete. V rokoch 1976 – 1986 pod vedením trénera Giovanniho Trapattoniho získal trinásť trofejí, vrátane šiestich ligových titulov a jedného víťazstva v Európskom pohári majstrov. Juventus sa stal prvým klubom v histórii európskeho futbalu, ktorý vyhral všetky tri hlavné súťaže organizované Úniou európskych futbalových zväzov: Pohár európskych majstrov, Pohár víťazov pohárov UEFA a Pohár UEFA. Po víťazstve v Interkontinentálnom pohári v roku 1985 sa stal prvým a dodnes jediným klubom, ktorý získal všetky kontinentálne a medzikontinentálne trofeje. Podľa rebríčka, ktorý zostavila v roku 2009 Medzinárodná federácia futbalových historikov a štatistikov (IFFHS) na základe výkonnosti klubov v medzinárodných súťažiach je Juventus najlepším talianskym a druhým najlepším európskym klubom 20. storočia.
História
thumb|right|Historicky prvý tím Juventusu z roku 1898 Juventus vznikol ako Sport Club Juventus koncom roka 1897. O jeho založenie sa zaslúžili študenti prestížneho lýcea Massima D'Azeglia v Turíne. Na Foot-Ball Club Juventus bol premenovaný o dva roky neskôr. Klub sa zapojil do Talianskych futbalových majstrovstiev v roku 1900. Počas tohto obdobia nosili hráči Juventusu na sebe ružovo-čierne dresy. Prvý titul získali v roku 1905, ich domácim štadiónom bol vtedy Velodromo Umberto I. V ďalšom období sa zmenili farby klubu na bielu a čiernu, inšpiráciou boli dresy anglického tímu Notts County.
V roku 1906 nastal v klube rozkol po tom, čo niekoľko čelných predstaviteľov uvažovalo presťahovaní Juventusu do iného mesta. Klubový prezident Alfredo Dick z toho bol nešťastný a tak s niektorými významnými hráčmi založil FBC Torino. Začala sa rivalita dvoch turínskych klubov, ktorých vzájomné zápasy sú dodnes označované ako Derby della Mole. V ďalších rokoch pokračovala prestavba hráčskeho kádra, ktorú prerušila 1. svetová vojna.
Ligová dominancia V roku 1923 získal kontrolu nad klubom prezident automobilovej spoločnosti FIAT Edoardo Agnelli a začal s výstavbou nového štadióna. Táto skutočnosť dopomohla Juventusu k zisku druhého scudetta (ligový triumf) v sezóne 1925/26 po finálových víťazstvách nad Alba Roma s celkovým skóre 12:1. Výrazný podiel na ňom mal najlepší strelec mužstva Antonín Voják. V 30. rokoch sa klub z Turína definitívne zaradil medzi špičku talianskeho klubového futbalu. Stal sa zároveň prvým profesionálnym klubom na Apeninskom polostrove, vybudoval si širokú základňu priaznivcov. Výsledkom týchto udalostí bolo päť po sebe idúcich titulov majstra Talianska. Prvé štyri získal Juventus pod vedením trénera Carla Carcana. Jeho hráči vytvorili jadro národného mužstva na Majstrovstvách sveta 1934, kde získalo Taliansko vedené trénerom Vittoriom Pozzom prvý titul svetového šampióna. Hviezdami víťazného mužstva boli okrem iných Raimundo Orsi, Luigi Bertolini, Giovanni Ferrari a Luis Monti. thumb|left|200px|Sivori, Charles a Boniperti
V tom období už hrával Juventus svoje domáce zápasy na Stadio Comunale, ale koncom 30. rokov a ani na začiatku 40. rokov nedokázal nadviazať na predchádzajúce úspechy.
Po 2. svetovej vojne bol Gianni Agnelli vymenovaný za čestného prezidenta klubu. V tomto období pôsobili v klube aj dvaja slovenskí futbalisti Július Korostelev a Ján Arpáš. V sezónach 1949/50 a 1951/52 získal ďalšie dva ligové primáty. Trénerom tímu bol v tom období Angličan Jesse Carver.
Počas sezóny 1958/59 prišli do klubu dvaja noví útočníci. Boli nimi Walesan John Charles a Talian s argentínskymi koreňmi Omar Sivori. Spoločne s dlhoročnou oporou Giampierom Bonipertim vytvorili silné útočné trio. V tej istej sezóne získal Juventus právo nosiť na dresoch zlatú hviezdu za desať získaných ligových titulov. V nasledujúcom ročníku vyhral Seriu A aj Taliansky pohár a získal tak premiérové double. Omar Sivori sa stal v roku 1961 držiteľom ocenenia Zlatá lopta určeného pre najlepšieho hráča pôsobiaceho v Európe. V tom istom roku odišiel z klubu Boniperti, so 182 gólmi vo všetkých súťažiach najlepší strelec klubu. Jeho rekord vydržal až 45 rokov.
V tejto dekáde získal Juventus titul ešte raz a to v sezóne 1966/67. Začiatkom 70. rokov si naďalej upevňoval silnú pozíciu v talianskom futbale. Pod vedením bývalého hráča a českého rodáka Čestmíra Vycpálka vyhral scudetto v sezónach 1971/72 a 1972/73. K oporám tímu patrili Roberto Bettega, Franco Causio a José Altafini. Na konci dekády získal ešte dva tituly, hviezdou tímu bol obranca Gaetano Scirea. Na prelome desaťročí zažil klub mimoriadne úspešné obdobie pod vedením trénera Giovanniho Trapattoniho. Dominoval v domácej súťaži, jeho hráči vytvorili kostru talianskeho tímu trénera Enza Bearzota na Majstrovstvách sveta 1978 v Argentíne a pri zisku titulu na Majstrovstvách sveta 1982 v Španielsku.
Na európskej scéne thumb|right|Giovanni Trapattoni viedol Juventus v rokoch 1976 – 1985 Trapattoniho éra priniesla pre Juventus množstvo úspechov. V prvej polovici 80. rokov získal tri ligové tituly. V roku 1984 to bol už 20. titul v histórii, čo umožnilo Juventusu nosiť na dresoch aj druhú zlatú hviezdu. Dodnes je jediným talianskym klubom, ktorému sa to podarilo. Viacero hráčov dosiahlo individuálne úspechy. Paolo Rossi získal v roku 1982 Zlatú loptu, za čo vďačil najmä skvelým výkonom na Majstrovstvách sveta v Španielsku, kde sa stal najlepším hráčom i strelcom celého turnaja.
Francúz Michel Platini sa stal držiteľom Zlatej lopty tri razy za sebou v rokoch 1983, 1984 a 1985. Juventus je jediným klubom, ktorého hráči získali túto trofej štyri razy za sebou. Platini strelil rozhodujúci gól z pokutového kopu vo finále Pohára európskych majstrov 1985 proti FC Liverpool. Tento zápas bol ale poznačený obrovskou tragédiou, ktorá zmenila európsky futbal. Po incidente s fanúšikmi anglického mužstva zomrelo priamo na štadióne Heysel v Bruseli 33 priaznivcov Juventusu, ďalších 600 bolo zranených. V tom istom roku sa stal Juventus prvým klubom, ktorý vyhral všetky tri najvýznamnejšie medzinárodné klubové súťaže v Európe. Po zisku Interkontinentálneho pohára sa stal rovnako prvým a dodnes jediným klubom s víťazstvom vo všetkých medzinárodných súťažiach.
S výnimkou zisku majstrovského titulu v sezóne 1985/86 nebol zvyšok tejto dekády pre klub veľmi úspešný. Čelil silnej konkurencii milánskych klubov AC a Interu a Neapola na čele s Diegom Maradonom. V roku 1990 sa presťahoval na Stadio delle Alpi, ktorý bol vybudovaný pri príležitosti Majstrovstiev sveta 1990.
Lippiho éra Marcello Lippi sa stal trénerom Juventusu pred sezónou 1994/95. Hneď v premiérovom ročníku získal titul, ktorý bol pre klub prvým po deviatich rokoch. Jadro tímu tvorili Ciro Ferrara, Roberto Baggio, Gianluca Vialli a mladý Alessandro Del Piero. O rok neskôr dokázal Lippi vyhrať s Juventusom Ligu majstrov. Turínčania vo finále porazili Ajax Amsterdam až po penaltovom rozstrele, nakoľko výsledok zápasu bol aj po predĺžení nerozhodný 1:1. Gól Juventusu strelil Fabrizio Ravanelli.
Do klubu následne prišli hráči ako Zinedine Zidane, Filippo Inzaghi a Edgar Davids. Juventus vyhral Seriu A v sezónach 1996/97 a 1997/98. V roku 1996 triumfoval v Superpohári UEFA a v Interkontinentálnom pohári. V rokoch 1997 a 1998 postúpil dva razy za sebou do finále Ligy majstrov, no proti Borussii Dortmund, resp. Realu Madrid nebol úspešný.
Po ročnej prestávke sa na post trénera vrátil Marcelo Lippi. Do klubu priviedol Gianluigiho Buffona, Davida Trezegueta, Pavla Nedvěda a Liliana Thurama. Aj vďaka novým posilám získal Juventus ligový primát v sezónach 2001/02 a 2002/03. V roku 2003 hral znovu finále Ligy majstrov proti AC Miláno, ale ani tentoraz nedokázal zvíťaziť. Nasledujúci rok bol Lippi vymenovaný za trénera talianskej reprezentácie, čo znamenalo koniec jedného z najúspešnejších trénerských pôsobení v histórii talianskeho futbalu.
Škandál „Calciopoli“ V roku 2004 sa stal trénerom Juventusu Fabio Capello, ktorý priviedol klub k ďalším dvom titulom v Serii A. Ale v máji 2006 sa stal Juventus jedným z piatich klubov, ktoré boli spájané s korupčným škandálom v talianskom futbale. Výsledkom bolo preradenie do Serie B, čo znamenalo, že Juventus po prvý raz vo svojej histórii opustí najvyššiu súťaž. Navyše, odobraté mu boli tituly z rokov 2005 a 2006.
Viacero kľúčových hráčov, vrátane Thurama, Fabia Cannavara a hviezdneho útočníka Zlatana Ibrahimovića z klubu odišlo. Ale hráči ako Buffon, Del Piero, Nedvěd zostali s cieľom vrátiť Juventus do najvyššej súťaže. Do tímu boli začlenení mladí odchovanci Claudio Marchisio a Sebastian Giovinco. „Stará dáma“ vyhrala Seriu B a po roku sa vrátila naspäť do najvyššej súťaže. Alessandro Del Piero sa stal s 21 gólmi najlepším strelcom ligy.
Návrat do Serie A V sezóne 2007/08 štartoval Juventus po ročnej prestávke znovu v Serii A. Trénerom tímu bol v tomto období Claudio Ranieri. „Bielo-čierni“ obsadili 3. miesto, vďaka čomu si vybojovali účasť v predkole Ligy majstrov. V skupinovej fáze Juventus dva razy porazil Real Madrid. Podarilo sa mu postúpiť zo skupiny, no v osemfinále vypadol s FC Chelsea. Po dvoch sezónach bol z pozície trénera prepustený Ranieri a za jeho nástupcu bol vymenovaný Ciro Ferrara, ktorý prišiel k tímu dve kolá pred koncom ročníka. thumb|270px|Juventus pred zápasom Ligy majstrov 2012/13 proti Šachtaru Doneck Juventusu sa však pod jeho vedení nedarilo. Predčasne vypadol z Ligy majstrov aj z Coppa Italia a v Serii A mu patrilo priebežné 6. miesto. V januári 2010 bol Ferrara odvolaný a nahradený Albertom Zaccheronim. Juventus obsadil v konečnej tabuľke až 7. miesto a Zaccheroni vo svojej funkcii nepokračoval. Pred sezónou 2010/11 nastali personálne zmeny vo vedení klubu. Andrea Agnelli nahradil na poste prezidenta klubu Jeana-Clauda Blanca a na pozícii športového riaditeľa nahradil Alessia Secca bývalý riaditeľ Sampdorie Janov Giuseppe Marotta. Ten priviedol do Juventusu z rovnakého klubu trénera Luigiho Del Nera. Ale ani on neuspel a po prvej sezóne bol prepustený. Jeho nástupcom sa stal tréner Sieny a bývalý hráč Juventusu Antonio Conte.