Vakovlk tasmánsky (Thylacinus cynocephalus), ľudovo tasmánsky tiger, tasmánsky vlk, je vyhynutý druh vačkovca z čeľade vakovlkovité, ktorý do začiatku 20. storočia žil v Tasmánii.
Keďže mal rovnaký spôsob života ako psovité šelmy v Európe, výzorom sa podobal psovi alebo vlkovi. S týmto druhom však nemá nič spoločné. Ako vačkovec je príbuzný s kengurou.
Opis Veľkosťou a tvarom tela sa podobal psovi, odlišnosťou boli kratšie nohy a chvost. Farba srsti bola piesková až sivá s výraznými tmavohnedými pruhmi, ktoré boli výraznejšie u mladších jedincov. Samica mala vak so štyrmi bradavkami, ktorý sa otváral dozadu. Kým žil bol to najväčší mäsožravý vačkovec. Vakovlk meral okolo 100 – , vrátane chvosta 50 – . Najväčší meraný jedinec mal . Váha bola 20 – . Samec bol výrazne väčší ako samica. Zvláštnosťou je papuľa, ktorú dokázal otvoriť až do takmer 120° uhla. Zachoval sa aj čiernobiely film natočený v roku 1933, ktorý zobrazil túto možnosť. Vakovlk mal 46 zubov.
Vakovlk sa síce nakoniec stal chránenými živočíchom, ale to už na jeho záchranu nestačilo. Dnes je považovaný za vyhubený druh.
náhľad|Porovnanie lebky vakovlka (vľavo) a vlka
Správanie Vakovlk bol aktívny hlavne v noci a za súmraku, dni trávil v malých jaskyniach alebo dutých kmeňoch.
Potrava Pravdepodobne sa živil hlavne kengurami, hlodavcami a vtákmi. Po osídlení krajiny kolonistami sa preorientoval aj na ovce, kvôli čomu ho začali osadníci hubiť. Na rozdiel od vlkov, nebol rýchly a pri love sa skôr spoliehal na vytrvalosť.
Rozmnožovanie a dožitie Existujú dôkazy celoročného rozmnožovania, ku ktorému najviac dochádzalo v zime a na jar. Ich vrh mal v priemere dve alebo tri mláďatá (občas aj štyri), ktoré nosili vo vaku. Mláďatá vo vaku boli bezsrsté a slepé, keď však opustili vak, boli už osrstené a mali otvorené oči. V zajatí sa podarilo vakovlka úspešne rozmnožiť iba raz, v roku 1899 v Melbournskej zoologickej záhrade. Paddle 2000, str. 228–231
Dĺžka ich života sa vo voľnej prírode odhaduje na asi 5 až 7 rokov, hoci jedince v zajatí sa mohli dožiť až 9 rokov.
Vyhubenie Ešte v roku 1930 bol na ostrovoch lovený. Jeden exemplár bol odchytený pre tasmánsku Hobart Zoo. Volal sa Benjamin a žil do roku 1936. Išlo pravdepodobne o posledný exemplár svojho druhu. Jeho vyhubenie spôsobil svojou činnosťou človek. Hlavný dôvod bol nepriamy, keď zhruba pred tisícom rokov bol do životného priestoru vakovlka zavlečený pes, ktorý mu ako predátor konkuroval. Pes bol rýchlejší, inteligentnejší a lovil v svorkách a priamo ovplyvňoval množstvo potravy. Z týchto psov sa časom vyvinul divý pes dingo. Priamo na populáciu vplýval chov oviec, keď sa vakovlk preorientoval na túto ľahko dostupnú potravu. Vláda za kožu vakovlka vypísala odmenu a tým spečatil jeho osud.
Vakovlk obýval Novú Guineu aj pevninskú Austráliu odkiaľ bol dingom pred cca 2000 rokmi vytlačený. Z pevninskej Austrálie sa dostal pred 8 až 10 tisíc rokmi dostal na Tasmániu, kde sa rozšíril. Obýval najmä lesnú krajinu.
Vakovlk sa stal legendou – neustále sa objavujú správy o jeho existencii, aj keď ho nikto na vlastné oči nevidel.
Referencie
Iné projekty
Externé odkazy Historické filmové zábery vakovlka
Kategória:Vakovlkovité Kategória:Vymreté cicavce podľa IUCN