250px|thumb|Deep Purple počas koncertu v Košiciach (7. október 2006) Deep Purple je britská hardrocková hudobná skupina, ktorá vznikla v Londýne, Anglicku v roku 1967. Napriek tomu, že v priebehu ich kariéry kapela prechádzal v svojom repertoári rôznymi hudobnými žánrami, je v prvom rade považovaná za priekopníkov heavy metalu a moderného hard rocku.
Pôvodne vznikli ako skupina, ktorá mala blízko k progresívnemu a ku psychedelickému rocku, ako kapela hrajúca tvrdú rockovú hudbu sa Deep Purple prejavili v roku 1970, kedy vydali svoj album Deep Purple in Rock.Charlton, Katherine (2003). Rock Music Styles: A History. p. 241. McGraw Hill. Spolu s Led Zeppelin a Black Sabbath, boli Deep Purple označovaní ako „nesvätá trojica britského hard rocku a heavy metalu zo začiatku až polovici 70. rokov 20. storočia“.McIver, Joel (2006). "Black Sabbath: Sabbath Bloody Sabbath". Chapter 12, p. 1. Po ich koncerte v londýnskom Rainbow Theatre z roku 1972 boli v roku 1975 zapísaní do Guinessovej knihy rekordov ako „najhlasnejšia kapela sveta“ . Celosvetovo Deep Purple predali viac ako 100 miliónov albumov."Jon Lord, keyboard player with seminal hard rock act Deep Purple, dies". CNN. Retrieved 25 July 2012"Deep Purple keyboard player Jon Lord dies aged 71". The Telegraph. Retrieved 25 July 2012"Deep Purple's Jon Lord dies at 71" . MSNBC. Retrieved 25 July 2012
Členovia Deep Purple prešli v svojej zostave niekoľkými zmenami. Na osem rokov, od roku 1976 do roku 1984, sa skupina rozpadla. Jediným jej stálym členom je bubeník Ian Paice. Prvé štyri zostavy, ktoré boli v rokoch 1968–1976, sú oficiálne označené ako Mark I (1968–1969), Mark II (1969–1973), Mark III (1973–1975) a Mark IV (1975–1976). Mark I pozostával zo zakladajúcich členov Deep Purple, Ritchie Blackmore (gitara), Rod Evans (spev), Jon Lord (klávesy), Ian Paice (bicie) a Nick Simper (basgitara). Zostava Mark II bola komerčne najúspešnejšia. Evansa a Simpera nahradili Ian Gillan a Roger Glover. V zložení Mark III bol Gillan a Glover nahradený za Davida Coverdala a Glenna Hughesa, zatiaľ čo v zostave Mark IV Blackmora nahradil Tommy Bolin. Skupina sa rozišla v júli 1976, Bolin o päť mesiacov neskôr zomrel na predávkovanie drogami.
Skupina Deep Purple sa v roku 1984 opäť zišla v svojej najúspešnejšej zostave Mark II. Nahrali spolu dva štúdiové albumy a účinkovali až do roku 1989, kedy Gillana nahradil Joe Lynn Turner. V roku 1992 sa Gillan do Deep Purple vrátil. V nasledujúcom roku od nich definitíne odišiel Ritchie Blackmore, ktorého dočasne nahradil Joe Satriani, potom na dlhú dobu hral v Deep Purple na gitare nový člen, Steve Morse. V roku 2002 od kapely „odišiel do dôchodku“ klavesista Jon Lord, nahradil ho Don Airey a skupina Deep Purple mala najdlhšiu dobu, t.j. dvadsať rokov kedy účinkovala v jednej stabilnej zostave. Bolo to dovtedy, kým v roku 2022 Morse neoznámil svoj odchod z kapely. Krátko po jeho odchode jeho miesto zaujal gitarista Simon McBride. V súčasnosti je teda kapela Deep Purple v zložení: Paice, Glover, Gillan, Airey a McBride.
V programe Greatest Artists of Hard Rock vysielanom na televíznom kanáli VH1 sa Deep Purple umiestnili na 22. mieste, a anketa na digitálnej rozhlasovej stanici Planet Rock ich zaradila na 5. miesto medzi „najvplyvnejšími kapelami všetkých čias“."Planet Rock: Most Influential Band Ever – The Results". Planet Rock. Retrieved 25 February 2013 Na World Music Awards v roku 2008 skupina získala ocenenie za mimoriadne zásluhy, Legend Award. Kapela Deep Purple (konkrétne Blackmore, Lord, Paice, Gillan, Glover, Coverdale, Evans a Hughes) bola v roku 2016 uvedená do Rokenrolovej siene slávy.
História skupiny Obdobie pred vznikom (1967 – 68) V roku 1967 sa bubeník Chris Curtis, ktorý bol členom kapely The Searchers obrátil na londýnskeho biznismana Tonyho Edwardsa s nápadom, že by chcel manažovať nápad s hudobnou skupinou, ktorá by nemala stálych členov, ale jej zostava by sa menila podľa aktuálneho hudobného trendu. Bol by to akýsi projekt kolotoča superskupiny hudobníkov. Inšpirovaný týmto plánom Edwards spolu so svojimi dvoma obchodnými partnermi Johnom Colettom a Ronom Hirem (Hire-Edwards-Coletta – HEC Enterprises) sprostredkovali na tento projekt finančnú podporu.
Prvým hudobníkom, ktorý bol pre zostavu vytypovaný bol hráč na organ Hammond, Curtisov spolubývajúci, Jon Lord. Lordov hudobný vkus bol silne ovplyvnený klasickou hudbou. Hrával spolu so spevákom Arthurom (Artom) Woodom (bratom člena The Rolling Stones, Ronnie Wooda) a bubeníkom Keefom Hartleyom v zoskupení Art Woods.Eder, Bruce. The Artwoods Allmusic. Retrieved 12 December 2011 Lord, spolu s basgitaristom Nickom Simperom a bubeníkom Carlom Littleom, vtedy hral v aj v sprievodnej kapele vokálnej skupiny The Flower Pot Men (predtým účinkovala pod názvom Ivy League). Simper bol predtým členom zoskupenia Johnny Kidd and the Pirates. V roku 1966 mali autonehodu, pri ktorej sa Kidd zabil. Keď im dvom Lord povedal, že bol pozvaný do projektu Roundabout, Simper s Littlom mu poradili Ritchieho Blackmora, ktorého Lord nikdy predtým nestretol. Simper poznal Blackmora od začiatku 60. rokov, kedy debutoval s jeho prvou skupinou, The Renegades, a približne v rovnakom čase bola na hudobnej scéne aj jedna z Blackmoreových prvých kapiel, The Dominators.Thompson, Dave (2004). "Smoke on the Water: The Deep Purple Story" p.5. ECW Press
Blackmore v tom čase hrával v Hamburgu. Združenie HEC ho presvedčilo, aby pricestoval na konkurz. Blackmore mal dobré referencie štúdiového hudobníka, bol tiež členom Outlaws. Doporučili ho aj hudobníci ako boli Screaming Lord Sutch a Neil Christian. Chris Curtis mal dosť nevyspytateľné správanie a životný štýl. Bol často pod vplyvom užívania LSD, čo mohlo spôsobiť, že náhle záujem o Roundabout stratil, čím nakoniec vyprovokoval HEC k tomu, aby ho zo skupiny vylúčili. Dvojica Lord a Blackmore sa zdala pre HEC ako zaujímavý výber, preto presvedčili Ritchieho, aby sa z Hamburgu aj druhýkrát vrátil a aby spolu s Jonom pokračovali v nábore, pričom si ponechali Tonyho Edwardsa ako svojho manažéra.Thompson, Dave. Chris Curtis Biography AllMusic. Retrieved 12 December 2011 Lord presvedčil na miesto basgitaristu Nicka Simpera. Pri bicích nástrojoch sa nezhodovali, či si ponechajú Carla Littlea, alebo Bobbyho Woodmana, ktorého preferoval Jon Lord. Woodman hrával predtým pod menom Bobbie Clarke, v kapele Vince Taylor's Play-Boys.
V marci 1968 sa Lord, Blackmore, Simper a Woodman presťahovali do Deeves Hall, vidieckeho domu v South Mimms, Hertfordshire.Dafydd Rees, Luke Crampton (1999). "Rock stars encyclopedia" p.279. DK Publishing.Frame, Pete (2000). "Pete Frame's Rocking Around Britain" p.54. Music Sales Group, 2000 V dome bol najnovší zosilňovač Marshall a, na Lordovu žiadosť, im manažment zabezpečil aj organ Hammond C3. Podľa Simpera na konkurze mali „desiatky“ spevákov. Bol medzi nimi aj Rod Stewart, či a Woodmanov kamarát Dave Curtiss. Zostavu kolotoča hudobníkov napokon doplnili: spevák Rod Evans a hráč na bicie Ian Paice. Obidvaja boli hudobníkmi z kapely The Maze. Blackmore videl 18-ročného Paicea v roku 1966 na turné s Maze v Nemecku a bol ohromený jeho bubnovaním. Skupina Paiceho vzala narýchlo, lebo Woodman bol nespokojný s výberom speváka.Welch, Chris. "The Story of Deep Purple", in Deep Purple: HM Photo Book, copyright 1983, Omnibus Press. Počas krátkeho turné po Dánsku a Švédsku v apríli, na ktorom vystupovali ako Roundabout. Nové meno kapely, Deep Purple navrhol Blackmore. Inšpiroval ho názov obľúbenej piesne jeho starej mamy, „Deep Purple“, ktorú napísal džezový hudobný skladateľ Peter DeRose. Druhým návrhom po Deep Purple bol názov „Concrete God“, ktorý sa im zdal príliš drsný na to, aby sa ujal.Rock Formations: Categorical Answers to How Band Names Were Formed p.53. Cidermill Books. Retrieved 29 April 2011Tyler, Kieron On The Roundabout With Deep Purple Retrieved 29 April 2011
Mark I (1968–1969) albumy: Shades of Deep Purple, The Book of Taliesyn a Deep Purple
V máji 1968 sa skupina presťahovala do Pye Studios (patriaci spoločnosti Pye Records). Štúdio pri londýnskom víťaznom oblúku, Marble Arch obsadili, aby nahrali svoj debutový album Shades of Deep Purple, ktorý vyšiel v Amerike v júli u Tetragrammaton Records a v septembri v Británii u EMI Records.Thompson, Dave (2004). "Smoke on the Water: The Deep Purple Story" pp.41–42. ECW Press. Retrieved 19 February 2012 Výrazne v tom čase boli ovplyvnení kapelou Vanilla Fudge. Podľa Blackmoreho slov mali ambície stať sa ich „klonom“.
V Severnej Amerike mali Deep Purple úspech s coververziou piesne „Hush“ od Joea Southa. Do septembra 1968 sa táto skladba dostala na 4. miesto v Billboard Hot 100 v USA a na 2. miesto v kanadskom rebríčku časopisu RPM. Vďaka tomu sa album Shades of Deep Purple v rebríčku popových albumov Billboardu vyšplhal na 24. miesto.Miles, Barry (2009) The British Invasion: The Music, the Times, the Era p.264. Sterling Publishing Company, Inc., 2009The RPM 100: Deep Purple Library and Archives Canada. Retrieved 12 November 2011 Nasledujúci mesiac boli Deep Purple pozvaní, aby počas americkej časti turné k albumu Goodbye sprevádzali skupinu Cream.
Druhý album skupiny, The Book of Taliesyn, bol nahraný rýchlo po prvom. V Severnej Amerike vyšiel v októbri 1968 a súčasne s ním nasledovalo koncertné turné. Album obsahoval „Kentucky Woman“ od Neila Diamonda, ktorý sa dostal do Top 40 v USA (38. miesto v rebríčku časopisu Billboard) aj v Kanade (21. miesto v rebríčku RPM) aj keď predaje albumu neboli také výrazné: 54. miesto v USA, 48. miesto v Kanade. V domovskej krajine Deep Purple album The Book of Taliesyn nevyšiel až do nasledujúceho roka a rovnako ako jeho predchodca, ani tento v rebríčku UK Albums Chart výraznejšie nebodoval.
Začiatkom roku 1969 skupina vydala nealbumový singel „Emmaretta“. Pomenovaný bol po Emmarette Marksovej, herečke v tom čase účinkujúcej v muzikále Hair, o ktorú mal Evans záujem.Thompson, Dave (2004). Smoke on the Water: The Deep Purple Story, p. 324. ECW Press Do marca toho istého roku skupina dokončila nahrávanie svojho tretieho albumu, Deep Purple. Na ňom sa nachádza skladba „April“, ktorá obsahuje sláčikové a dychové nástroje. Tento výber je podmienený Lordovým záujmom o klasických hudobných skladateľov ako je Bach a Nikolaj Rimsky-Korsakov. Tento album bol posledným nahrávaním zostavy Deep Purple Mark I. Severoamerická nahrávacia spoločnosť Deep Purple, Tetragrammaton, odložila vydanie albumu Deep Purple až po skončení amerického turné skupiny v roku 1969. Toto, rovnako ako nevýrazná propagácia takmer skrachovaného vydavateľstva, spôsobili, že sa album nepredával najlepšie. Krátko po vydaní albumu Deep Purple, koncom júna 1969, padlo vydavateľstvo Tetragrammaton. Jeho majetok nakoniec prevzala spoločnosť Warner Bros. Records, ktorá počas 70. rokov vydávala aj nahrávky Deep Purple publokované v USA.
Počas amerického turné v roku 1969 sa Lord a Blackmore stretli s Paiceom. Mali víziu, že by sa kapela mohlo posunúť bližšie k tvrdšiemu rocku. Keďže sa Evans a Simper zhodli, že sa do takéhoto žánru nehodia rozhodli sa o tom, že by v lete mohlo dôjsť k ich výmene.Joel Whitburn (2007). The Billboard Albums: Includes Every Album That Made the Billboard 200 Chart, p. 227. Record Research Inc., 2007 Paice k tomu dodal: „Zmena musela prísť. Ak by neodišli, kapela by sa úplne rozpadla." Simper aj Blackmore si všimli, že Rod Evans už bol jednou nohou z kapely von. Simper povedal, že sa Evans v Hollywoode stretol s dievčaťom a chcel by sa stať hercom. Blackmore to vysvetlil reálnejšie: „Rod len chcel odísť do Ameriky a ostať tam žiť."Steve Rosen Interview with Ritchie Blackmore, 1974 Retrieved from YouTube "Ritchie Blackmore, Guitar God|Part 1/5" on 14 January 2014. Evans v USA potom založil kapelu Captain Beyond a Simper v Anglicku skupinu Warhorse.
Mark II (1969–1973): Concerto for Group and Orchestra, In Rock, Fireball, Machine Head, Made in Japan a Who Do We Think We Are