Svätý Ignác z Loyoly, vlastným menom Iñigo Lopez de Recalde, (* 31. máj/1. jún 1491 zámok Loyola, Azpeitia – † 31. júl 1556, Rím, Taliansko) bol španielsky rímskokatolícky kňaz, teológ, filozof, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej (potvrdenej pápežom Pavlom III. v roku 1540 ako Jezuitský rád), stratég a organizátor protireformácie.

Je spoluautorom ducha barokovej filozofie a iniciátor a vyjadrovateľ barokového životného pocitu. Svojimi „duchovnými cvičeniami“ (modlitba, meditácie, čítania, spytovania svedomia pri úplnom mlčaní počas viacerých dní (3 - 30 dní) pod vedením exercitátora) nadobudol veľký, ešte dnes trvajúci vplyv na zbožnosť katolíckych kresťanov.

Katolícka cirkev ho od roku 1622 uctieva ako svätého.

Životopis Ignác pochádzal z baskickej provincie Guipúzcoa v severnom Španielsku. Narodil sa v roku 1491 v kaštieli Loyola ako najmladší z dvanástich či trinástich detí baskického šľachtica Beltrána Ibáñeza de Oñaz. Pri krste dostal meno Íñigo López, ktoré si neskôr zmenil na Ignác (Ignatius) na počesť sv. Ignáca Antiochijského. Jeho matka po jeho narodení chorľavela a čoskoro zomrela. Preto ho v prvom období jeho života dali na výchovu istej vidieckej žene v blízkosti loyolského kaštieľa. Neskôr sa starala o dorastajúceho chlapca manželka jeho staršieho brata Martina Garcíu — Magdaléna de Araoz.

Ignácové sny Starnúci otec chcel čo najlepšie zabezpečiť budúcnosť najmladšieho syna. Preto ho dal učiť čítať a písať. Chlapec oboje dobre zvládol, dokonca mal pekné písmo. Otec sa nádejal, že z neho môže byť pisár alebo azda aj notár, prípadne dajaký duchovný. Preto ho dal pre každý prípad zapísať do klerického stavu, čo bolo spojené s obradom tonzúry, charakteristického vystrihnutia alebo pristrihnutia vlasov. Ale Iňigo nechcel byť ani úradníkom ani klerikom. Jeho predkovia a bratia boli rytieri a vojaci. Tým chcel byť aj on.

Iňigove chlapčenské sny sa začali plniť, keď sa ako 16-ročný dostal na dvor kráľovského pokladníka Juana Velázqueza. Tam sa mu otvárala rytiersko-dvoranská kariéra v kráľovských službách. Mal možnosť oboznámiť sa s diplomatickými úlohami, ale aj s cnosťami a necnosťami rytierskeho života. Rád narábal so zbraňami a ľahko sa dal vyprovokovať do nebezpečných šarvátok. Z jeho rytierskych cností možno spomenúť vernosť v službe, statočnosť až po pohŕdanie nebezpečenstvom a ochranu slabších, medzi ktorých rytieri zaraďovali predovšetkým ženy. Iňigo sníval o dáme z kráľovského rodu, pre ktorú by bol ochotný vykonať aj tie najťažšie veci.

Romantická idyla mladého Loyolu sa skončila smrťou španielskeho kráľa Ferdinanda r. 1516. Ferdinandov nástupca Karol I. Habsburský (neskorší cisár Karol V.) zasiahol nešťastne do života kráľovského pokladníka Velázqueza, takže tento čoskoro zomrel v dlžobe a nemilosti. Iňigo takto stratil pána a ochrancu. Ujala sa ho Velázquezova ovdovená manželka, ktorá mu na rozlúčku dala niečo peňazí, dva kone a odporúčanie nájerskému vojvodovi Manriquovi de Lara, ktorý bol navarrským miestokráľom. Vojvoda Antonio Manrique de Lara prijal Iňiga ako rytiera a spoločníka, ktorý podľa potreby vykonával diplomatické služby a zúčastňoval sa na vojenských podujatiach. Rozhodujúca pre Iňigov ďalší život bola francúzsko-španielska vojna o Navarru v máji 1521. Vtedy (pravdepodobne v piatok 24. mája) bol 30-ročný Loyola pri obrane pevnosti v navarrskom hlavnom meste Pamplone ťažko ranený. Kanónová guľa mu roztrieštila pravú nohu a poranila ľavú.

Ani pohotové ošetrenie francúzskych lekárov, ani zdĺhavá liečba v rodnom kaštieli nevedeli dať nohu celkom do poriadku. Hoci si dal Iňigo lámať a rezať zle zrastené kosti, aby mu znetvorená noha neprekážala v ďalšej rytierskej kariére, pravá noha ostala kratšia, takže Iňigo po celý ďalší život kríval.

Zmena života Pri dlhom doliečovaní v Loyole ranený „caballero” (rytier) chcel čítať rytierske romány, s akými sa kedysi stretol na dvore kráľovského pokladníka Velázqueza. Ale v loyolskom kaštieli nič také nebolo. Dobrá švagriná Magdaléna de Araoz mu mohla ponúknuť iba Život Krista a známu zbierku životopisov svätých Legenda aurea. Z dlhej chvíle sa Iňigo dal do ich čítania. A tu postupne začal poznávať iné rytierstvo, oveľa ušľachtilejšie ako jeho doterajšie. Obdivoval, čo urobili sv. František, sv. Dominik a iní svätí v službe najvyššieho Pána. Napokon sa rozhodol, že ich bude nasledovať. Ale ako?

Sprvoti mal v úmysle vstúpiť do prísneho kartuziánskeho kláštora, kde by konal také ťažké skutky pokánia, aké robili dávni svätí. Ale napokon sa rozhodol, že pôjde ako chudobný pútnik do Jeruzalema. Tam potom ostane, aby mohol navštevovať miesta posvätené životom a utrpením Pána Ježiša a aby pritom pomáhal dušiam. Ale predtým bolo treba dokončiť vyúčtovanie z minulého života.

V Loyole na ňom zbadali veľkú zmenu, ale on nikomu neprezradil svoje plány. Niekedy koncom februára 1522, v pekných rytierskych šatách s dýkou a mečom na opasku, vysadol v Loyole na mulicu a pobral sa smerom na juh. Na naliehanie brata Martina prijal dvoch sprievodcov z loyolského služobníctva, ktorí mali odprevadiť Iňiga na vojvodov dvor do Navarrety. Pripojil sa aj brat Pero López, ktorý bol kňazom, ale nerobil veľkú česť kňazskému stavu.

Po odchode z Loyoly Iňigo nechcel odkladať uskutočňovanie svojich predstáv o duchovnom rytierstve. Preto napriek zimnému počasiu odbočil z hlavnej cesty do baskických vrchov, kde v mariánskej svätyni Aránzazu prebdel celú noc pred milostivou sochou Panny Márie. Podľa neskorších náznakov sa dá vážne predpokladať, že tu zložil sľub večnej čistoty. Po nočnom bdení skupinka zimných pútnikov pokračovala v ceste. Po zastávke v meste Oňate, kde Loyolovci navštívili svoju vydatú sestru, sa brat Pero vrátil. Iňigo pokračoval s dvoma sluhami na vojvodov dvor v Navarrete. Tam prepustil sluhov, aby sa vrátili do Loyoly. Odteraz bol slobodný pre uskutočňovanie svojich ideálov.

Pri stretnutí s vojvodom krívajúci rytier oznámil svoj úmysel skončiť so službou v miestokráľovej družine a žiadal si vyplatiť poslednú mzdu. Keď Antonio Manrique de Lara neúspešne ponúkal Iňigovi výhodné miesto, napokon sa s ním rozlúčil. Tým sa Loyolovi uvoľnili posledné záväzky vo svete. Z peňazí, ktoré dostal, časť použil na vyplatenie minulých podlžností, časť venoval na opravu a ozdobu jedného obrazu Panny Márie a časť si ponechal na nevyhnutné výdavky počas ďalšieho putovania. Jeho najbližším cieľom bolo známe mariánske pútnické miesto Montserrat neďaleko Barcelony. Tam chcel aj navonok dokončiť zmenu, ktorá sa v ňom odohrala po zranení v Pamplone.

Do pútnického strediska, ktoré spravovali benediktíni, prišiel okolo 20. marca. Po trojdňovej príprave si vykonal všeobecnú spoveď z celého dovtedajšieho života. Mulicu daroval kláštoru, zbrane dal zavesiť medzi votívne dary k milostivej soche Panny Márie a rytierske šaty dal jednému žobrákovi. Potom si obliekol vrecovité pútnické rúcho, ktoré si zaobstaral cestou pred príchodom na Montserrat. Takto strávil celú noc pred sviatkom Zvestovania — chvíľami kľačiac, chvíľami stojac — pred montserratskou Madonou.

Ráno sa ako celkom nový človek vydal na ďalšiu cestu. No nie priamo do Barcelony, ale do blízkej Manresy, kde si v odlúčenosti chcel usporiadať dojmy posledných dní. Avšak z krátkej plánovanej zastávky sa stalo jedenásť mesiacov dramatickej duchovnej skúsenosti. Iňigo tu prežíval svoje veľké duchovné cvičenia. Pokojné útechy sa striedali s prudkými duchovnými bojmi a obdobia suchoty s prekvapujúcimi osvieteniami. To všetko pôsobilo na jeho životnú premenu. Možno povedať, že koncom marca 1522 prišiel do Manresy ako horlivý novoobrátenec a koncom februára 1523 sa vydával na ďalšiu cestu ako vnútorne pretvorený duchovný muž. Iňigove manrézske poznatky, ktoré získal v rozjímaniach, a iné duchovné skúsenosti sa stali základom jeho známych Duchovných cvičení, ktoré pomohli mnohým generáciám k duchovnej obnove života.

Z Manresy šiel Iňigo do Barcelony, odkiaľ cestoval loďou do Talianska. Tam dostal v Ríme pápežské povolenie na púť do Svätej zeme. Z Ríma šiel peši do Benátok a odtiaľ loďou cez ostrov Cyprus do Palestíny, kam prišiel 25. augusta 1523. Napriek obmedzeniam a šikanovaniu tureckých vojakov, ktorí vtedy okupovali sväté miesta, loyolský pútnik sa cítil v domovine svojho Pána veľmi šťastný a chcel tam zostať. Ale františkáni, ktorí boli ustanovením Svätej stolice a so súhlasom tureckých vrchností strážcami svätých miest, mu to nedovolili. A tak sa cez Taliansko vrátil do Barcelony niekedy v predjarí roku 1524.

Ako zaujímavosť možno spomenúť, že Iňigo prekonal celú cestu do Svätej zeme a späť bez peňazí. Tie, čo mu dali rozliční obdivovatelia a dobrodinci, rozdal. Jedlo, čo potreboval, si vyžobral. Najhoršie bolo s miestom na lodi. Niektoré lode ho odmietli, ale vždy sa našla aj taká, ktorá ho bezplatne prepravila ta, kam chcel ísť.

Hľadanie životnej cesty Po návrate z púte Iňigo hľadal odpoveď na nástojčivú otázku: Čo ďalej? Okrem služby Bohu chcel slúžiť aj dušiam pre ich dobro a na väčšiu Božiu oslavu. Po nezaujatom posudzovaní rozličných možností prišiel k presvedčeniu, že spomenutý cieľ ľahšie dosiahne, keď bude aspoň trochu študovať. Nebolo to ľahké rozhodnutie pre muža, ktorý mal od mladosti odpor k štúdiu a teraz už dobre prekročil tridsiaty rok života. No svojou charakteristickou silou vôle prekonal vnútorné námietky i vonkajšie ohľady a spolu s barcelonskými chlapcami si sadol do školských lavíc.

Štúdiá V Barcelone Iňigo študoval dva roky latinčinu. Potom na radu svojho učiteľa šiel pokračovať v štúdiu na univerzitu v Alcale. Tam sa popri štúdiu venoval aj intenzívnej apoštolskej činnosti. Medzičasom si získal štyroch mladších spoločníkov. Žili v chudobe, venovali sa dobročinnosti a poučovali ľudí o viere a o zachovávaní kresťanských zásad. Ich život a účinkovanie spôsobilo rozruch a vyvolalo zásah cirkevných úradov. Tie napokon zakázali Iňigovi a jeho spoločníkom poučovať ľudí o viere a mravoch, kým nedokončia štúdiá. Aby sa vyhol ďalším ťažkostiam, Iňigo prešiel z Alcaly na univerzitu do Salamanky, ale tam sa opakovalo to isté. Napokon znechutený ťažkosťami, ktoré zakúsil v Španielsku, odišiel v januári 1528 do Paríža, kde sa dal študovať filozofiu a teológiu na tamojšej slávnej univerzite.

Na parížskej univerzite sa stretali nielen študenti a profesori rozličných národností, ale aj rôzne myšlienkové prúdy, čo umožnilo Iňigovi urobiť si lepšiu predstavu o politickej situácii v Európe a o náboženskej situácii v západnom kresťanstve, ktoré sa začalo trieštiť vplyvom rôznych reformátorov. Videl, že Cirkvi neškodí iba pokles mravov, ale i nedostatok patričnej úcty a poslušnosti. Ako neskôr napísal Iňigov tajomník P. Polanco, v strednej (a to platilo aj o západnej) Európe „poslušnosť voči rímskemu apoštolskému stolcu nielenže už nejestvovala, ale obrátila sa na akúsi zásadnú nenávisť. Je neuveriteľné, ako sa pohŕdalo sviatosťami a inými svätými vecami. Robili tak nielen otvorení odporcovia Cirkvi, ale aj tí, čo sa ešte držali starého poriadku.” (Polanco, J.: Chronicon SJ, III, s. 248–249)

Takýto postoj sa musel hlboko dotknúť Iňigovho rytierskeho ducha, pre ktorého bola disciplína a vernosť vecou nielen vonkajšieho poriadku, ale aj srdca. Dovtedy pokladal za najvýznamnejšiu cnosť chudobu. Okrem evanjelia sa mohol pritom opierať o príklad svätých, najmä sv. Františka Assiského, a o historickú skúsenosť, podľa ktorej bohatstvo viedlo k úpadku v ľudskej spoločnosti a osobitne v Cirkvi. To boli dostatočné dôvody na to, aby trvale vyžadoval od svojich nasledovníkov dôsledné dodržiavanie chudoby. Ale parížske poznanie duchovného odboja, ktorý sa šíril v Európe proti Cirkvi a zvlášť proti pápežovi-Kristovmu zástupcovi na zemi, priviedlo Ignáca (ako sa odvtedy začal nazývať) k osobitnému zdôrazňovaniu inej cnosti, a to poslušnosti a bezpodmienečnej oddanosti Cirkvi. Prezrádzajú to okrem iného „Pravidlá o cítení s Cirkvou”, ktoré pridal v Paríži ku knihe Duchovných cvičení.