Svätý Timotej (*1. storočie, Lystra, Lykaónia, Malá Ázia† okolo 97, Efez) bol prvokresťanský biskup, žiak a blízky spolupracovník svätého apoštola Pavla.
V kresťanských cirkvách je uctievaný ako svätý a mučeník, vo východných cirkvách aj ako apoštol, pretože podľa tradície patril medzi 70 (resp. 72) Ježišových širších učeníkov. V Novom Zákone sa nachádzajú dva Pavlove listy adresované Timotejovi. Timotej sa stal biskupom v Efeze, tam údajne aj zomrel mučeníckou smrťou. Katolícka cirkev a luteráni si jeho pamiatku pripomínajú 26. januára (katolíci spolu so svätým Titom), niektoré cirkvi aj 24. januára, východné pravoslávne a orientálne cirkvi 22. januára a 4. januára v rámci slávenia soboru 70 (72) apoštolov. Býva uctievaný aj ako patrón proti črevným a zažívacím ochoreniam.
V biblických epištolách je spomínaný sedemnásťkrát, šesťkrát v Skutkoch apoštolov a raz v Liste Hebrejom. Listy Timotejovi ho predstavujú ako strážcu apoštolskej tradície proti kacírstvu a nemorálnosti.
Život náhľad|Willem Drost, Timotej a Lojda, olej na plátne, 50. roky 17. storočia, dnes Ermitáž, Petrohrad Svätý Timotej sa narodil v maloázijskej Lystre. Jeho matka Euniké (Eunika) bola Židovka, jeho otec bol Grék a pohan. V niektorých rukopisoch sa Timotejova matka nazýva vdovou. Táto definícia vzišla azda z niektorých latinských rukopisov, v ktorých sa používa slovo viduae („vdova“), a vznikla pravdepodobne v dôsledku chybného čítania. Známa je aj Timotejova stará matka Lojda (Lois), v ktorej rovnako ako u Timotejovej matky „prebývala viera“ (2Tim 1,5), čo naznačuje, že ženy boli kresťanky. Ku kresťanstvu sa zrejme obrátili ešte pred Timotejom, pričom manželstvo s pohanom naznačuje rozchod Timotejovej matky so židovstvom. Obe mali obrovský vplyv na Timotejovu výchovu v duchu viery. V detstve nebol obrezaný. Konvertoval zrejme počas prvej cesty apoštolov Pavla a Barnabáša do tejto oblasti (Sk 14,6-23).
Počas svojej druhej misijnej cesty do Lystry sa Timotej vďaka svojej horlivosti stal pomocníkom apoštola Pavla a odišiel z rodného domu. Keďže „všetci vedeli“, že Timotej mal otca Gréka, prijal od Pavla obriezku, aby mohol ľahšie pôsobiť medzi Židmi (Sk 16,3). „Timotejova obriezka sa ukázala ako symbolický akt, ktorý potvrdzuje Timotejovu príslušnosť k židovskému národu podľa pôvodu.“ Podľa niektorých názorov v tomto období prijal aj kňazské, resp. biskupské svätenie. Timotej následne apoštola Pavla sprevádzal na jeho cestách po gréckych krajinách, do Jeruzalema a zrejme i Ríma. Vo viacerých listoch apoštola Pavla býva spomínaný ako spoluodosielateľ (Solúnčanom, II. Korinťanom, Filipanom, Kolosanom, Filemónovi). Apoštola Pavla Timotej sprevádzal aj v období jeho väzenia.
Po Pavlovej smrti sa podľa cirkevnej tradície vrátil do Efezu, kde pôsobil ako prvý biskup. Podľa Jána Damascénskeho bol svedkom Nanebovstúpenia Panny Márie. Podľa neskorších kresťanských správ (Acta S. Timothei zo 4. storočia) bol Timotej zavraždený za vlády Nervu okolo roku 97 počas toho, ako sa pokúšal odvrátiť ľudí od pohanských osláv na počesť boha Dionýza/ bohyne Diany. Historické doklady však jeho mučenícku smrť nespomínajú.
Pochovaný bol v Efeze, kde jeho telo zotrvalo až do roku 356, keď boli jeho pozostatky cisárom Konštantom II. prenesené do Konštantínopola, kde boli až do roku 1204 uchovávané v Chráme svätých Apoštolov. Po IV. križiackej výprave boli pravdepodobne prenesené na kresťanský Západ a dnes sa predpokladá, že sú uchované v talianskom meste Termoli.
Vzťah k apoštolovi Pavlovi Timotej bol najbližším učeníkom a spoločníkom apoštola Pavla počas jeho misií. Pavol Timoteja nazýva (1Sol 3,2; 2Kor 1,1; Flm 1) svojím bratom (ἀδελφός) a spolupracovníkom „v Kristovom evanjeliu“ (1 Sol 3,2; Rim 16,21). Okrem toho Pavol používa vo vzťahu k Timotejovi množstvo epitet: je pravým synom (γνήσιος) vo viere (1 Tim 1,2) či milovaným dieťaťom (τεκνον) verným v Pánovi (1Kor 4,17). Termín γνήσιος („pravý“) sa spravidla používal vo vzťahu k legitímnym deťom narodeným v manželstve. Vyjadruje preto postavenie Timoteja ako „právneho“ zástupcu apoštola Pavla. Synovský vzťah v židovskom a gréckom svete často vyjadrovalo vzťah medzi učiteľom a žiakom, pričom termín τεκνον („dieťa“) v Novom Zákone spravidla zdôrazňoval duchovnú kontinuitu. Pavol prirovnáva Timoteja aj k dobrému vojakovi Krista (2 Tim 2,3-5). Zároveň Timoteja vyčleňuje z ostatných pomocníkov, ktorí „hľadajú svoje, a nie to, čo sa páči Ježišovi Kristovi“ (Flp 2,19-24).
Listy Timotejovi
S istotou sú doložené od polovice 2. storočia, už koncom storočia však sú všeobecne nepochybne považované za kánonické.
Od devätnásteho storočia však začalo byť Pavlovo autorstvo listov spochybňované a mnoho vedcov považuje epištoly Timotejovi za pseudo-pavlínske. Slovná zásoba a štýl pastoračných listov Titovi a Timotejovi sú totižto odlišné hlavných Pavlových listov. Chýbajú niektoré Pavlove obľúbené slovné zvraty a figúry. Situácie, ktoré popisujú zapadajú do toho, čo je známe z Pavlovho života z jeho iných listov a Skutkov apoštolov len obťažne. Polemika proti kacírom má tiež iný tón a štýl, v skutočnosti tak môže ísť skôr o reakciu na heretika Markióna. Celkovo sa obsah listov javí štýlovo kôr modernejší/vyvinutejší.
Rozdiel v slovnej zásobe však podľa niektorých názorov môže vyplynúť z rôznych situácií, s ktorými sa Pavol stretol, alebo môže predstavovať zmenu jeho prístupu. Polemický posun mohol byť spôsobený tiež osobným charakterom listov adresovaných jednému vedúcemu a nie celému zhromaždeniu. Konzervatívnejší vedci sa preto domnievajú, že Pavol mohol zmeny urobiť sám. V každom prípade predstavuje 1. a 2. list Timotejovi dôležité zmeny v ranokresťanskej komunite smerom k cirkvi druhého a tretieho storočia. Órigenes a kapadócka škola používali Pavlove listy Timotejovi častejšie ako solúnska korešpondencia. Medzi patristickými komentármi k listom Timotejovi je pozoruhodný text od Theodóra z Mopsuestie.
Ikonografia náhľad|Miniatúra zobrazujúca mučenícku smrť Timoteja v Menológiu cisára Bazila II. (Cod. Vat. gr. 1613), 10./11. storočie, fol. 341, dnes Biblioteca Apostolica Vaticana, Vatikán, Ranokresťanské a byzantské umenie Timotej bol v ranokresťanskom umení zobrazovaný ako mládenec bez brady a s krátkymi vlasmi. Býva odetý do tuniky a pália. Najstaršie zobrazenie Timoteja sa nachádza na dvoch rímskych medailónoch (približne 5. storočie, dnes Biblioteca Apostolica Vaticana, Vatikán) vyrobených technikou zlatoskla (vetri dorati).Pravoslavnaja enciklopedia, s. 193. Na oboch artefaktoch je vyobrazený Timotej spolu so Sixtom. Prvý medailón ich zobrazuje ako sedia oproti sebe na nízkych skladacích stoličkách (sella curulis). Timotej v ľavej ruke drží zvitok. V hornej časti sa nachádza malá postava Ježiša Krista, ktorý drží v rukách mučenícke koruny. Na druhom medailóne sú svätci zobrazení v čelnom pohľade. Timotej a Sixtus držia v rukách pred sebou zvitok. Medzi hlavami sa nachádza koruna, a napravo od Timoteja je zvitok. Zlatosklo je vybrúsené do inverznej formy, čím vynikajú kontúry postáv, črty tváre, odevu a nápisov. Zaujímavosťou je kombinácia svätcov, keďže v prípade postavy Sixta ide pravdepodobne o pápeža Sixta II., ktorý žil neskôr. Výber pravdepodobne súvisel s ich mučeníckou smrťou, ale aj Timotejovým možným pôsobením a umučením v Ríme. Postava Timoteja je niekedy zamieňaná za diakona a mučeníka Timoteja, ktorý šíril kresťanskú vieru v Mauritánii.
Rané byzantské umenie ďalej pracovalo s formou Timoteja ako mládenca, odetého do modrej tuniky s ružovým páliom. Timotej spolu s apoštolom Pavlom je zobrazovaný spravidla v miniatúrnych cykloch: na troch miniatúrach pred Pavlovými listami v rukopise z roku 1072 (MS 1072; dnes knižnica Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova, Moskva) alebo v rukopise z Veľkej lavry na hore Athos z konca 10. storočia. Neskôr bol znázorňovaný ako muž stredného veku s krátkou bradou, odetý do omoforu s dominantnou červenou farbou a v rukách drží evanjelium. Zvyčajne ide o vyobrazenia v menológiach, kde je obľúbeným námetom jeho mučenícka smrť. Príkladom je Menológium cisára Bazila II. z prelomu 10. a 11. storočia (Cod. Vat. gr. 1613, fol. 341, dnes Biblioteca Apostolica Vaticana, Vatikán), kde je na miniatúre zobrazená mučenícka smrť Timoteja jedným z vojakov počas toho, ako sa pokúšal odvrátiť ľudí od pohanských osláv na počesť boha Dionýza alebo bohyne Diany.Pravoslavnaja enciklopedia, s. 194. Podobne na miniatúre Menológia cisára Michala IV. z rokoch 10251050 (W.521, fol. 203v, dnes Walters Art Museum, Baltimore). Svätec je zobrazený ako kľačí na kolenách a z hlavy mu tryská krv. Pravú ruku ma položenú na zemi a ľavú ruku má zdvihnutú pred sebou smerom hore. Nejde o gesto ochrany pred mečom, ale výraz smútku a odovzdanosti Bohu. Vpravo dvaja muži nesú rakvu a pred nimi kráča kňaz s kadidlom. To predstavuje pravdepodobne Timotejov pohreb v Efeze alebo prenesenie jeho pozostatkov do Chrámu svätých Apoštolov v Konštantínopole roku 356. Ďalej Menológium dvanástich veľkých sviatkov alebo Menológium života veľkého mučeníka Demetera Solúnského (oba približne 13221340; dnes Bodleian Library, Oxford), prípadne v synaxári Zachariáša z Alaškertu (štvrtina 11. storočia; dnes Gruzínske národne centrum rukopisov, Tbilisi) a ďalších. Zriedka je Timotej zobrazený ako muž stredného veku s krátkymi kučeravými vlasmi a bradou, odetý do modrého chitóna a okrového himationu s omoforom. Inokedy má fialový felón, modrú sutanu s omoforom. Pravou ruko žehná a v ľavej ruke drží evanjelium. vľavo|náhľad|Detail fresky zobrazujúci Timoteja (vpravo) a Cyrila Alexandrijského (vľavo), 14. storočie, Monastier Gračanica, Gračanica Motív mučeníckej smrti Timoteja sa objavuje aj na nástenných maľbách (ide prevažne o typ tzv. nástenného menológia), akými sú maľby v Monasteri Treskavec (okolo roku 1340), chrámovej predsieni Chrámu Krista Pantokrata Monastiera Visoki Dečani (okolo roku 1350) alebo v Chráme svätého Juraja v Staro Nagoričane (1317/1318). V monumentálnom byzantskom umení sa zobrazenie Timoteja objavuje na mozaikách, ako je tomu v zbore svätých 70 apoštolov umiestnených v lunetách nad oknami v severnej časti naosu katolikonu Monastiera Hosios Lukas (11. storočie). Po stranách je zobrazený Nikanor a Silas. Timotej je odetý do tuniky a himationu bez omoforu. Zriedka sa jeho vyobrazenie nachádza v priestore oltára, ako je katolikon Monastiera Pantokrata (asi 13631380).
Postbyzantské umenie a ruské krajiny náhľad|Zosnutie presvätej Bohorodičky na zadnej strane donskej ikony Bohorodičky (pravdepodobne od Teofana Gréka alebo majstra okruhu jeho dielne), 90. roky 14. storočia, dnes Štátna Tretiakovská galéria, Moskva V gréckej príručke pre ikonopiscov tzv. Hermeneia od athoského mnícha Dionýza z Furny chýba Timotej v zoznamoch apoštolov a hierarchov. Jeho meno je uvedené iba v kalendárovej časti pri dátume 22. január s krátkym opisom: „svätý Timotej, mládenec s okrúhlou bradou.“ Podľa Dionýza Areopagitu bol Timotej spolu s ďalšími učeníkmi apoštola Pavla zázračne prenesený k Zosnutiu presvätej Bohorodičky. Vyobrazenie Timoteja spolu s Dionýzom Areopagitom a Hierotejom možno zaradiť k motívu Zosnutia presvätej Bohorodičky. To isté naznačuje aj text príručky Dionýza z Furny: „okolo vidieť apoštolov a hierarchovDionýz Areopagita, Hierotej a Timotej, ktorí držia v jednej ruke evanjeliá a druhou rukou podopierajú plačúce ženy.“ Vo viacerých prípadoch sa nápisy mien jednotlivých postáv nezachovali, čo sťažuje ich identifikáciu. Ruský historik a umelecký kritik Viktor Lazarev identifikoval Timoteja ako jedného z dvoch postáv na zadnej strane donskej ikony Bohorodičky (90. roky 14. storočia, dnes Štátna Tretiakovská galéria, Moskva), kde je znázornené Zosnutie presvätej Bohorodičky. Prípadne vyobrazenie Dionýza Areopagita, Hieroteja, Jakuba mladšieho a Timoteja na ikone Uspenia presvätej Bohorodičky (15911599, dnes Ústredné múzeum Andreja Rubľova a staroruskej kultúry a umenia, Moskva). Timotej ma tmavé vlasy a krátku bradu, odetý do felónu s omoforom.