Sviatoslav I. Igorevič (* 942, Kyjev, Ukrajina – † 972, pri Dnepri, Ukrajina) bol kniežaťom Kyjevskej Rusi v rokoch (945/962 – 972).
Ruský historik Nikolaj Karamzin ho nazval Alexandrom Macedónskym ruských starovekých dejínKaramzin M. N.: Dejiny štátu ruského. Zväzok I. Kapitola VII. .. Podľa slov Borisa Rybakova „Sviatoslavove pochody z rokov 965 – 968 symbolizujú jednotu a silu úderu jeho vojska, ktoré dosiahlo expanziu územia panovníka od stredného toku Volgy až po Kaspické more a ďalej k Severnému Kaukazu a od pobrežia Čierneho mora k balkánskym územiam Byzantskej ríše.Rybakov B. A.: Dejiny ZSSR od najstarších čias až dodnes. Zväzok 1. Moskva. Nauka. 1966.“
Formálne sa Sviatoslav I. stal kniežaťom Staroruského štátu už ako 3-ročný, keď v roku 945 umrel jeho otec Igor I., samostatne však vládol až od roku 960. Dovtedy za neho vládla jeho regentka Oľga, ktorá ho na tróne zastúpila aj počas jeho dlhotrvajúcich vojenských ťažení v oblasti Balkánskeho polostrova.
Po návrate z vojenského ťaženia z Bulharska ho v roku 972 zavraždili príslušníci kmeňa Pečenehov niekde v oblasti rieky Dneper.
Pôvod Podľa letopisu Povesť dávnych liet bol jediným dieťaťom kyjevského kniežaťa Igora I. Rurikoviča a jeho ženy Oľgy. Rok jeho narodenia nie je nie je presne známy. Podľa Ipatievskeho letopisuIpatievský letopis. Povesti dávnych liet sa narodil v roku 942, ale v druhých prepisoch povesti (Lavrentijský letopis) takýto záznam neexistuje.
V ruskej literatúre sa spomína aj rok 920, ktorý označil Vasilij Tatiščev za správny na základne odvolania sa na Rostovské a Novgorodské manuskriptyV prvom Novgorodskom letopise sa o pôrode Sviatoslava I. hovorí v nedatovanej časti letopisu. O jeho narodení sa dozvedáme až po oznámení svadby Igora I. a Oľgy (920). Na základe tohto poznatku sa za dátum vzniku letopisu začal považovať rok 920. Možno práve tento fakt poslúžil Vasilijovi Tatiščevovi ako dôkaz (hoci vzhľadom na ďalšie svedectvá o Sviatoslavovi I. bol nesprávny a protirečil si s Nestorovým letopisom) na určenie roku narodenia Sviatoslava I...
Meno Sviatoslav I. sa stal prvým hodnoverne známym kyjevským kniežaťom so slovanským menom, hoci jeho rodičia mali škandinávske mená (Igor I. = Ingvar a Oľga = Helga).
V byzantských kronikách z 10. storočia sa jeho meno spomína pod názvom Σφενδοσθλάβος (Sfendoslabos), odkiaľ historici (počínajúc Tatiščevom) odvodzujú spojenie škandinávskeho mena Sven (po dánsky: Svend, staroislandsky: Sveinn, po švédsky: Sven) so slovanskou kniežacou koncovkou mena -slavLetopisy hovoria o vojvodovi Igora I. a Sviatoslava I. Sveneldovi, ruské zdroje spomínajú ruského vojvodcu vo vojsku Sviatoslava Sfenkela a Sfenga, predpokladaného syna Sviatoslava I... Ale predponou Svent- sa začínajú aj mnohé iné mená a v slovanskej kultúre aj mená na Свят-Napríklad meno kniežaťa Veľkej Moravy – Svätopluka (po rusky: Святополк) – alebo kniežaťa Kyjevskej Rusi – Sviatopolka I. (po rusky: Святополк Владимирович, Святополк Окаянный)..
Podľa etymologického slovníka Maxa Vasmera začiatočná časť týchto dvoch mien má počiatky v pravoslávnom korene slova *svętъ, ktoré po strate nosových samohlások v staroslovienskom jazyku dalo základ dnešnému východoslovanskému slovu свят- alebo святой (po slovensky: svätý).
Pri mene Sviatoslava I. je pozoruhodné, že prvá časť jeho mena (Sviat-) korešponduje so škandinávskymi menami jeho matky Oľgy a kniežaťa Olega (staroislandsky: Helgi, Helga, po rusky: святой, святая a po slovensky: svätý, svätá) a druhá časť (-slav) s menom Rurika (staroislandsky: Hrorekr, po rusky: славой могучий, po slovensky: slávou mocný) čo zodpovedá ranostredovekej tradícii uctievania si pri zvolaní mena druhých príslušníkov kniežacej rodiny. Ale niektorí historici takéto odvodenie prekladu z jedného jazyka do druhého spochybňujúLitvina A. F., Uspenskij F. B.: Výber mien ruských kniežat v 10. – 16. storočí. Moskva. 2006. str. 41.. Ženskú formu mena Sviatoslav (Sviatoslava) nosila sestra dánskeho a anglického kráľa Knuta Veľkého, ktorej matka bola pôvodom z poľského rodu Piastovcov.
Detstvo a panovanie v Novgorode Najstaršia písomná zmienka o detstve Sviatoslava I. sa datuje do roku 944 a hovorí sa o nej v rusko-byzantskej zmluveDohovor sa spomína aj v Povesti dávnych liet v roku 945 kniežaťa Igora I.
V roku 945 Igora I. kvôli problémami s vysokými daňami zavraždili Drevľania. Jeho manželka Oľga sa stala regentkou svojho 3-ročného syna, ktorý o rok neskôr (946) pomstil smrť svojho otca.
„…hodiac kopiju do davu Drevľanov, kopija preletela pomedzi uzdu koňa a udrela koňa do nôh, a to bol ešte Sviatoslav malé dieťa. I povedali Sveneld (vojvoda) a Asmud (pomocník): „Knieža už začalo vládnuť, družina, nasledujme knieža!“Povesť dávnych liet, 946.“
Igorova družina porazila Drevľanov a následne si ich Oľga podmanila.
Podľa záznamov v Nestorovom letopise sa Sviatoslav I. počas svojho detstva zdržiaval pri matke v Kyjeve. Tento fakt však protirečí zisteniu známeho byzantského imperátora Koštantína VII., ktorý v jednej zo svojích prác z roku 949 napísal: „Prídúci z Ruska do Konštantínopolu poslovia, cestovali z NemogarduHistorici v Konštantínovom označení mesta Nemogard vidia a označujú Novgorod, v ktorom synovia kyjevských kniežat tradične vládli aj v nasledujúcich rokoch. spolu so svojimi panovníkmi – Sfendoslavom, synom Igora, vládcu Ruska.“
Začiatok samostatnej vlády Oľga sa po prijatí kresťanstva snažila svojho syna obrátiť na svoju vieru. Sviatoslav I. však do konca svojho života ostal pohanom a odvolával sa na to, že ak by bol pokrstený, stratil by vo svojej družine autoritu. Ako však opisujú udalosti v Povesti dávnych liet, vzťah Sviatoslava I. k novej viere bol ľahostajný. Nestaral sa do nikoho, kto sa rozhodol prijať krst, naopak, smial sa.
thumb|left|150px|Kniežaci znak Sviatoslava I. Igoreviča zreštaurovaný podľa jeho pečate s jeho menom. V roku 959, ako je zaznamenané v jednej západoeurópskej kronike, kňažnú Oľgu navštívili poslovia kráľa Východofranskej ríše Otta I. Veľkého, aby sa dohodli na otázke pokrstenia Kyjevskej Rusi. Takú, priam existenčnú otázku, mohol riešiť iba panovník Staroruského štátu, ktorým bola v roku 959 Oľga. Misia poslov Otta I. bola neúspešná, pretože sa nezhodovala s antikresťanskými presvedčeniami Sviatoslava I.Povesť dávnych liet zvestovala jeho slová nasledovne: „Iba pre neveriacich viera kresťanská vykúpením je.“.
Sviatoslav I. začal samostatne vládnuť okolo roku 960. O jeho prvých krokoch v roli panovníka Kyjevskej Rusi Nestorov letopis hovorí:
„Keď Sviatoslav vyrástol a zmužnel, začal zbierať mnoho chrabrých vojakov, i bystrým bol, i mnoho bojoval. Počas svojich vojenských ťažení neniesol so sebou žiadne vozy, ani kotly na varenie mäsa, ale len tenko narezané konské mäso alebo zverinu, hovädzinu upečenú na uhlí, ktorú tak jedol; nemal stan, ale spal na svojom tielku a ako vankúš používal sedlo z koňa, – takí istí boli aj jeho vojaci. I posielal ich do iných zemí so slovami: „Knieža Sviatoslav vás chce napadnúť!“Povesť dávnych liet, 964.“
Ťaženie na Chazarov Povesť dávnych liet hovorí, že v roku 964 sa knieža Sviatoslav I. „pobral po rieke Oka a Volga na Viatičov.Tradične sa však hovorí, že sa vybral pokoriť bývalých chazarských daňovníkov Viatičov.“ Andrej Sacharov vo svojom dieleSacharov A. N.: Sviatoslavova diplomacia. Moskva: Medzinárodné vzťahy, 1982. však poznamenáva, že v letopise nejde o žiadne podmanenie si niekoho, je však veľmi pravdepodobné, že Sviatoslav nestrácal sily v boji proti Viatičom, nakoľko jeho hlavným cieľom bol chanát Chazarov, na ktorý podľa Nestorovho letopisu zaútočil v roku 945.
„V roku 6473 (965). Sviatoslav I. zaútočil na Chazarov. Keď sa dozvedel, že mu Chazari idú naproti na čele so svojím kniežaťom Kaganom, pripravili sa na boj, i v bitke porazil Sviatoslav Chazarov, a hlavné mesto ich – Sarkel – si podmanil. I porazil Alanov a Kasogov.“Povesť dávnych liet, 965.
Súčasník udalostí Ibn-Chaukal hovorí o Sviatoslavovom ťažení na Chazarov oveľa neskôr, a tiež hovorí o vojne s Povolžským Bulharskom, ktorá nie je potvrdená druhými zdrojmi.
thumb|right|250px|Ruiny Sarkelu. „Bolgar – mesto neveľké, nemá veľa okresov a bol známy tým, že bol bránou [vyššie uvedených] štátov, i spustošili ho Rusi a pobrali sa na Chazarov, Samandar a Itil v roku 358 (968/969) a išli potom do krajiny Rum i Andaluz… I al-Chazar – krajina, a je tam aj mesto, ktoré sa volá Samandar a on v priestore medzi ním a mestom Bab al-Baba, i boli v ňom nespočetné sady…, nuž prišli sem Rusi a z mesta toho že nezostal žiaden vinič, žiadne hrozno.“Novoseľcev A. P.: Štát Chazarov a jeho úloha v dejinách východej Európy a Kaukazu. Moskva. Nauka. 1990..
Novoceľcev predpokladá, že nakoľko územie Povolžského Bulharska bolo nepriateľským štátom Chazarského chanátu, nie sú známe žiadne archeologické potvrdenia o jej zruinovaní v 60. rokoch 8. storočia. Žiadna vojna, do ktorej by bol Sviatoslav I. zatiahnutý, tu teda nebola a letopisec Ibn-Chaukal si ju jednoducho pomýlil s Bulharskom na Dunaji (tzv. Dunajské Bulharsko). Vojnu Sviatoslava I. v tejto oblasti Ibn-Chaukal spomína pri ťažení na Rum (Byzantská ríša).
Po porážke oboch štátov a spustošení ich miest, knieža Sviatoslav I. porazil aj Alanov a Kasogov, obsadil mesto Semender. Presná chronológia Sviatoslavovho postupu však neexistujePodľa jednej verzie najprv obsadil Sarkel na Done (965), potom sa obrátil na východ a v rokoch 968 – 969 pokoril mesto Itil. a historici sa na ňom nevedia dohodnúťM. I. Artamonov tvrdil, že ruské vojská sa pohybovali v okolí rieky Volga a že obsadenie Sarkela nemohlo nastať, kým nebol obsadený Itil. Historici M. V. Levčenko a V. T. Pašuto zase posunuli vojnu Sviatoslava I. proti Alanom a Kasogom niekde medzi obdobie obsadenia miest Sarkel a Itil. Tretí názor zastáva A. N. Sacharov, ktorí si myslí, že Sviatoslav I. mohol iba vtedy bojovať proti týmto nepriateľom, keď mal obe mestá plne pod kontrolou a navyše – Chazarský chanát musel byť celkom zničený. Trojica historikov G. V. Vernadskij, T. M. Kalinina a A. P. Novoseľcev spoločne tvrdili, že Sviatoslav I. uskutočnil dve ťaženia: jedno do oblasti pobrežia Azovského mora v roku 965 (na Sarkel a Tmutrakan) a druhé k Volge (vrátane mesta Itil) a do Dagestanu v roku 968 – 969..
Sviatoslavovi I. sa Chazarský chanát nielen zničiť, ale pokúšal sa na jeho území upevniť si svoju vládu. Oblasť mesta Tmutrakan sa stala súčasťou Kyjevskej Rusi a na mieste ruín Sarkelu dal postaviť usadlosť Biela Veža.
O rok neskôr (966) Povesť dávnych liet ešte hovorí o porazení a každoročnom zdaňovaní Viatičov. Byzantské krnoky však o udalostiach v Kyjevskej Rusi zaryto mlčia. Byzantská ríša však mala záujem na zničení Chazarského chanátu, o čom svedčí aj spojenectvo kyjevského kniežaťa s Byzantskou ríšou a účasť ruskej armády vo vojenskej expanzii Nikefora II. Foku na Kréte.
Ťaženie proti Bulharom Vojna proti prvej bulharskej ríši (968 – 969) V roku 967 vypukol medzi Byzantskou ríšou a prvou bulharskou ríšou ozbrojený konflikt, príčinu ktorého rôzne zdroje vykladajú inak. Podľa najrozšírenejšej verzie konfliktu v roku 967 – 968 byzantský imperátor Nikefor II. Foka poslal Sviatoslavovi telegram a zlata, čím chcel docieliť, aby Sviatoslav I. zaútočil na Byzantskú ríšu a Bulharov, a aby sa splnili jeho slová, ktoré povedal: „Bulharské kráľovstvo padne pričinením sa cudzích rúk.“ Zároveň bude Kyjevská Rus značne oslabená a nebude si môcť brúsiť zuby na zisk kolónií Byzantskej ríše na Krymskom polostrove.
Posol byzantského imperátora sa so Sviatoslavom I. dohodol na antibulharskom zväze, no zároveň ho poprosil, aby zbavil Nikefora II. byzantského trónu. O tom byzantskí kronikári hovoria nasledovné:
„Kalokir sľúbil veľké, nekonečné poklady, ktoré mohol Sviatoslav I. po smrti byzantského panovníka zdediť a tiež právo na podmanené bulharské zeme.“
V roku 968 Sviatoslav I. vtrhol na územie bulharskej ríše a po bitke proti nim sa ustanovil v ústí rieky Dunaj do mesta, kam mu posielali „daň od Grékov“Povesť dávnych liet, 967..