Vpád / invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska (alebo Okupácia / Začiatok okupácie Československa), komunistickou stranou označovaný aj ako vstup spojeneckých vojsk, s krycím názvom: operácia Dunaj, bol vojenský vpád vojsk piatich socialistických krajín Varšavskej zmluvy (Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a NDR) na čele so Sovietskym zväzom, ktorý znamenal nasledovnú 23 ročnú vojenskú okupáciu československého územia, zastavenie a zvrátenie prebiehajúcich demokratizačných reforiem.
V stredu 21. augusta 1968 obsadili cudzie vojská väčšinu strategických miest po celom Česko-Slovensku (na územie ČSSR vstúpili už v utorok 20. augusta pred polnocou a 21. augusta o 2:00 ráno na Ruzyňskom letisku v Prahe pristala prvá výsadková jednotka). Operácie sa zúčastnilo asi pol milióna vojakov a okolo 6 000 tankov a 800 lietadiel. Operácii velil sovietsky armádny generál I. G. Pavlovskij.
Vedúci česko-slovenskí predstavitelia Dubček, Smrkovský, Černík a ďalší boli zatknutí a internovaní. Verejnosť v priebehu prvého týždňa vyjadrovala silný odpor k takémuto konaniu tzv. „spriatelených“ krajín. Uskutočnili sa protesty, ktoré viedli na viacerých miestach k pouličným bojom avšak čs. armáda na rozkaz ministra Dzúra a potom aj prezidenta republiky Svobodu do bojov nezasiahla.
Išlo o vojenskú okupáciu v tej dobe suverénnej krajiny jej spojencami, napriek nesúhlasu jej zákonne zvolených predstaviteľov a žiadostiam o pomoc iných krajín aj na pôde Bezpečnostnej rady OSN.
Vedúci predstavitelia sa však pod nátlakom rýchlo vzdali a podpísaním Moskovského protokolu 27. augusta 1968 v spoločnom prehlásení legalizovali pobyt cudzích vojsk, čo následne znamenalo potlačenie česko-slovenského pokusu o „socializmus s ľudskou tvárou“, tzv. „obrodného“ procesu známeho vo svete ako Pražská jar. Invázne jednotky Sovietskej armády zostali v krajine až do roku 1991.
Dôvodom intervencie neboli len intrigy konzervatívnej časti KSČ (pozývací list, vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády atď.) ale aj celková situácia v Európe, ktorá bola rozdelená železnou oponou na západný a východný blok. Pokiaľ sovietske tanky prevalcovali protesty v NDR (17. júna 1953) a Maďarsku (1956) kde zanechali v priebehu niekoľkých dní stovky až tisíce mŕtvych a následne boli mimoriadnymi súdmi odsúdení na smrť ďalšie stovky ľudí, v ČSSR po invázii nastúpila politická normalizácia, ktorú so sebou priniesla Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity. Západné mocnosti rešpektovali predchádzajúce dohody so ZSSR aj preto, že ich zamestnávali ich vlastné problémy (suezská kríza, vojna vo Vietname, občianske protesty roku 1968, napr. v Paríži) ako i príprava rokovaní so ZSSR o obmedzení strategických zbraní SALT a tak ich reakcia zostala len deklaratívna.
Jedna skupina historikov sa domnieva, že išlo skutočne len o sovietsku reakciu na demokratizačný vývoj československej spoločnosti a jej možný odklon od komunizmu. Druhá skupina odborníkov zastáva názor, že išlo o dlhodobo pripravovanú akciu, ktorej pravým cieľom bolo rozmiestniť vojakov sovietskej armády na našom území a umožniť tak ZSSR dotvoriť svoj obranný val na hranici východného bloku, ktorý sovietske jednotky už dlhší čas udržiavali s NDR, Poľskom a Maďarskom.
Začiatok (21. august – Deň obetí okupácie) aj koniec okupácie (21. jún – odchodu okupačných vojsk) sú od roku 2021 na Slovensku pamätnými dňami.
Predohra
V 60. rokoch sa politický systém v Česko-Slovensku dostal do krízy. Nemalý podiel na tom mal i vtedajší prezident a zároveň aj generálny tajomník ÚV KSČ Antonín Novotný, ktorý sa podieľal na nezákonnostiach v 50. rokoch a preto až do začiatku 60. rokov brzdil revíziu nielen politických procesov a rehabilitácie ale aj výmeny politickej garnitúry. V januári 1968 bol Novotný z funkcie generálneho tajomníka odvolaný a na jeho post bol zvolený Alexander Dubček. 30. marca 1968 bol za prezidenta zvolený Ludvík Svoboda. Predsedom vlády sa stal v apríli Oldřich Černík a predsedom národného zhromaždenia Josef Smrkovský.
S novými politikmi (tzv. progresívne sily) v najvyšších funkciách sa do popredia dostala zásadná otázka reformy režimu presadzovaná Dubčekom ako „socializmus s ľudskou tvárou“. Proces zahŕňal liberalizáciu a demokratizáciu spoločnosti. Voľby do predsedníctva KSČ prebehli po prvý krát ako tajné. Akčný program KSČ (schválený až v apríli 1968 a šírený ako „Československá cesta k socializmu“) predpokladal, že KSČ sa bude do istej miery deliť o moc s ďalšími partnermi, ale v tomto partnerstve jej zostane vedúca úloha. Bolo zakázané kumulovať vedúce stranícke, štátne a verejné funkcie do rúk jedinej osoby. Program kládol dôraz na občianske slobody a potvrdil právo na zhromaždenie, vznik dobrovoľných organizácií, združení a spolkov. Zaručoval slobodu prejavu, vďaka ktorej bola prakticky zrušená cenzúra, slobodu pobytu spojenú s vycestovaním do zahraničia atď. V ekonomickej a sociálnej oblasti malo dôjsť k zvýšeniu platov a ekonomickej reforme (zrušiť výrobné ministerstvá, boli vytvorené podnikové rady pracujúcich, hospodárska spolupráca aj so zahraničnými / kapitalistickými podnikmi, koruna sa mala stať konvertibilnou menou, povolenie drobného súkromného podnikania). Súčasne s tým prebiehala v krajine aj federalizácia a naopak boli odložené voľby do Národných výborov, Národného zhromaždenia a SNR pre nespokojnosť s niektorými kandidátmi a plánmi na zmenu zákonov o voľbách.
Proti týmto procesom sa však stavala konzervatívna časť komunistickej strany, ktorú predstavovali najmä Vasiľ Biľak, Drahomír Kolder či Oldřich Švestka. Dianie na česko-slovenskej politickej scéne vzbudzovalo obavy sovietskych štátnych predstaviteľov na čele s prvým tajomníkom ÚV KSSZ Leonidom Brežnevom, ktorí sa obávali, že prebiehajúci proces by mohol oslabiť pozície komunistického bloku počas studenej vojny.
Vtedajšie zjednodušujúce označeniu dvoch táborov komunistov ako reformných a konzervatívnych vychádzalo z postoja k uskutočneniu reforiem v spoločnosti. V tomto zmysle boli predstavitelia konzervatívneho krídla antireformní alebo dogmatickí. Ich konzervativizmus sa prejavoval snahou zachovať tradičné komunistické politické hodnoty ako boli nespochybňovať činnosť a vedenie KSČ a spoluprácu so Sovietskym zväzom (nešlo o tradičné kultúrne, ekonomické hodnoty ako sú chápané v súčasnosti ako je napr. súkromné vlastníctvo a pod.).
Podľa odtajnených správ CIA bola americká administratíva o vývoji v Československu veľmi dobre informovaná. Správa CIA z 12. júla 1968 napovedá, že Brežnev stráca trpezlivosť s Dubčekom a naozaj pripravuje vydať rozkaz na ozbrojený zásah. Americká špionáž poukázala na zistenie, že vzniklo päť nových komunikačných kanálov kontrolovaných generálnym štábom Sovietskej armády: „Dva sú v Československu, tretí je neďaleko Budapešti, ďalší pri Užhorode a posledný juhovýchodne od Magdeburgu.“ CIA usúdila, aj keď priame dôkazy nezískala, že je to pravdepodobne súčasť príprav na to, aby sa vojská Varšavskej zmluvy vydali do Československa zo Sovietskeho zväzu, z Maďarska a z východného Nemecka.
Časový priebeh udalostí pred inváziou Február 1968 – Na oslavy Februárových udalostí priletel (22. – 24. februára) do Prahy Leonid Iľjič Brežnev. Ani ten však nezabránil tomu aby bol 22. marca Antonín Novotný donútený abdikovať z funkcie prezidenta. Jedným z dôvodov Novotného abdikácie bolo aj podozrenie, že v prospech Novotného pripravoval vojenský puč generál Jan Šejna, vedúci straníckej organizácie na ministerstve obrany a blízkeho priateľa prezidentovho syna, ktorý 25. februára ušiel do zahraničia. Vo februári 1968 povolili ideologický tajomník ÚV KSČ znovuvydávanie časopisu Literární noviny, ktorý bol zakázaný po IV. zjazde spisovateľov v júni 1967. Tento fakt pochopili novinári ako faktické zrušenie cenzúry. Nástroj cenzúry - Ústredná publikačná služba zastavila svoju činnosť 29. februára 1968. (Zrušená bola zákonom až 26. júna 1968.) Novinári Petr Chudožilov a Vladimír Holotík napísali v marci 1968 do odborárskeho denníka Práce sériu článkov o afére generála Šejnu, ktorý sa obohatil na ďateline. Aféra „ďatelinového generála“ podľa niektorých odštartovala Pražskú jar. Ukázala ďalším novinárom, že teraz už môžu písať naozaj slobodne o všetkom, dokonca aj o komunistických prominentoch. Vo februári bol pripomienkovaný návrhu zákona o postavení Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska. 9. marca Vláda vydala ústavný zákon, ktorým získala Bratislave postavenie hlavného mesta (bol zriadený Národný výbor hl. m.). 14.-15. marca SNR súhlasila so zákonom o hlavnom meste Slovenska a navyše navrhla federatívne usporiadanie republiky. O dva dni neskôr na mestskej konferencii KSČ v Bratislave Gustáv Husák, ktorý vyhlásil, že „trasoritky do politiky nepatria“.19. marca 1968 – Zhromaždenie niekoľkých tisíc bratislavských vysokoškolákov požadovalo abdikáciu A. Novotného a ďalších a vyjadrilo nespokojnosť s politikou ÚV ČSM (Československý svaz mládeže) a jeho predsedu Miroslava Zavadila. Slovenská denná tlač priniesla kritické články na adresu Viliama Širokého, Karola Bacílka. Denník Práca vydal Husákov prejav, ktorý verejne žiadal odstúpenie Novotného, ktorý následne 22. marca skutočne odstúpil z funkcie prezidenta.
23. – 24. marca – V Drážďanoch sa konalo stretnutie vedúcich predstaviteľov Bulharska, Maďarska, NDR, Poľska a ZSSR s československou delegáciou, ktorú tvorili Alexander Dubček, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Drahomír Kolder, Vasil Biľak. Kritika pomerov v ČSSR tu bola označená aj termínom „plazivá kontrarevolúcia“.
Už koncom marca Ústredný výbor KSSZ rozoslal straníckym aktívom tajnú informáciu o situácii v Československu. V dokumente sa uvádza: „... udalosti sa uberajú nesprávnym smerom. V Československu sa šíria vystúpenia nezodpovedných elementov, ktorí chcú vytvoriť „oficiálnu opozíciu“ a „tolerovať“ rôzne anti-socialistické názory a teórie. Nepravdivo očierňujú minulé skúsenosti socialistickej výstavby, predkladajú návrhy na špecifickú československú cestu k socializmu, ktorá je rozdielna od skúseností iných krajinách. Pokúšajú sa vrhnúť tieň na zahraničnú politiku Československa a zdôrazňuje potrebu „nezávislej“ zahraničnej politiky. Vyzývajú na zriadenie súkromných podnikov, upustenie od plánovaného systému, rozšírenie vzťahov so Západom“. Vojská boli informované, že sovietska strana nevylučuje možnosť vstupu vojsk NATO na československé územie (domnelé manévre NATO pri hraniciach s krycím názvom „Black Lion“).
30. marca – Národné zhromaždenie ČSSR na Dubčekov návrh zvolilo za prezidenta republiky Ludvíka Svobodu.
1. – 5. apríla sa konalo plenárne zasadanie ÚV KSČ, na ktorom už konzervatívny smer nemal takmer žiadnych zástupcov a aj preto bol prijatý Akčný program KSČ, ktorý bol vlastne projektom reformy socializmu, ktorá sa začala nazývať socializmus s ľudskou tvárou.
8. apríla – Prezident Ludvík Svoboda vymenoval novú vládu, na čele ktorej stál Oldřich Černík. Podpredsedami sa stali: František Hamouz, Peter Colotka, Gustáv Husák, Lubomír Štrougal a Ota Šik.