Salvius Iulianus (celým menom: Lucius Octavius Cornelius Publius Salvius Iulianus Aemilianus, po slovensky: Julián; * asi 100, Pupput, dnes Sousse, Tunisko† pred 169, rímska Afrika?) bol rímsky právnik a cisársky úradník pôsobiaci počas vlády cisárov Hadriána, Antonina Pia a Marca Aurelia.
Je považovaný za jedného z najvýznamnejších rímskych právnikov vôbec. Uznania sa mu dostalo najmä za vykonanie záverečnej redakcie prétorského ediktu. Jeho hlavným dielom sú Digesta, zbierka právnych prípadov zo súkromného práva v 90-tich knihách. Bol poslednou hlavou školy sabiniánov.
Životopis Salvius Iulianus sa narodil pravdepodobne v dedine Pupput neďaleko mesta Hadrumetum v severnej Afrike (dnes Sousse), kde bol odkrytý nápis zaznamenávajúci jeho úradnú činnosť. Študoval právo u Iavolena Prisca, čelného predstaviteľa sabiniánskej školy práva. Už v mladosti sa preslávil svojimi znalosťami, v dôsledku čoho ho okolo roku 130, teda v čase, kedy mal Iulianus asi 30 rokov, poveril cisár Hadrián záverečnou revíziou prétorského ediktu (edictum praetorium) do podoby, ktorá mala platiť „naveky“ („edictum perpetuum“).
Za vlády cisára Hadriána sa Salvius Iulianus stal postupne kvestorom, tribúnom ľudu, prétorom, správcom štátnej pokladnice (prefectus aerarium Saturnii) a správcom armádnej pokladnice (praefectus aerarium militarii). V roku 148 dosiahol hodnosť konzula. Ako prokonzul zastával úrad v provincii Germania Inferior (Dolná Germánia) za vlády cisára Antonina Pia a Hispania Citerior (Predná Hispánia) za vlády Marca Aurelia. Bol aj najvyšším kňazom (pontifex maximus). V závere svojej verejnej dráhy slúžil ako prokonzul v provincii Africa v rokoch 168/169.
Dielo Iulianovo dielo Digesta slúžilo nasledujúcim generáciam právnikov a právnych teoretikov ako jedno z hlavných referenčných diel. Fragmenty z jeho digest použili kompilátori cisára Justiniána I. v právnej zbierke Digesta Iustiniani z roku 533. Celkovo sa v Justiniánskych Digestach nachádza 456 Iulianových fragmentov, pričom Justiniánsky Kódex (Cl. 4,5,10,1) Iuliana označil za „človeka najvyššej autority“ (summae auctoritatis hominem).
Okrem svojich digest napísal aj štyri Libri ad Urseium Ferocem (slov. Knihy k Urseiovi Feroxovi), šesť Libri ad Minicium (slov. Knihy k Miniciovi), Quaestiones (slov. Otázky; tieto boli vydané posmrtne jeho žiakom Caeciliom Africanom) a Liber singularis de ambiguitatibus (slov. Osobitná kniha o dvojznačnostiach).
Na rozdiel od mnohých iných právnikov, Iulianus zriedkavo citoval či odkazoval na iných právnikov. Venoval sa najmä vlastnej argumentácii, v ktorej vynikal.
Referencie
Ďalšia literatúra
Iné projekty
Kategória:Právnici starovekého Ríma Kategória:Spisovatelia starovekého Ríma Kategória:Narodenia v 0. rokoch 2. storočia Kategória:Úmrtia v 169 Kategória:Rímski konzuli