náhľad|Pohľad na elektráreň v roku 2013. Vľavo je vidieť oblúk rozostavaného nového sarkofágu.
Černobyľská atómová elektráreň (o názvoch pozri nižšie) je atómová elektráreň blízko mesta Pripiať na Ukrajine, severozápadne od mesta Černobyľ, od hranice Ukrajiny a Bieloruska a asi severne od Kyjeva. 26. apríla 1986 sa pri nedodržaní prevádzkových predpisov stala miestom dosiaľ najhoršej jadrovej havárie v dejinách jadrovej energetiky, pri ktorej bol zničený jeden zo štyroch jadrových blokov a došlo k rádioaktívnemu zamoreniu rozsiahleho územia. Krátko po katastrofe bol zničený reaktor prekrytý tzv. sarkofágom, aby znížil rádioaktívnu kontamináciu a chránil reaktor pred ďalším poškodením, ktoré by mohlo viesť k masívnej kontaminácii. V roku 2016 bola dokončená výstavba nového sarkofágu. Sarkofág nahradil pôvodný kryt, ktorý sa časom začal rozpadať.
Názov Súčasný celý názov podniku znie: ukr. Державне спеціалізоване підприємство «Чорнобильська атомна електростанція» - prepis: Deržavne specializovane pidpryjemstvo „Čornobyľska atomna elektrostancija“ - doslova: Štátny špecializovaný podnik Černobyľská atómová elektráreň. Pôvodný oficiálny názov podniku znel: rus. Государственное специализированное предприятие «Черно́быльская атомная электростанция имени Владимира Ильича Ленина» - prepis: Gosudarstvennoje specializirovannoje predprijatije „Černobyľskaja atomnaja elektrostancija imeni Vladimira Iľjiča Lenina“ - doslova: Štátny špecializovaný podnik Černobyľská atómová elektráreň Vladimira Iľjiča Lenina.
Opis Elektráreň sa skladala zo štyroch blokov a spoločnej turbínovej haly. Turbínová hala s dĺžkou takmer 1 km bola na východnom konci zakončená štvorposchodovou kancelárskou budovou, v ktorej mali kancelárie riaditeľ a jeho podriadení. Turbínová hala obsahovala osem turbín postavených v rade. K hale sa pripájali jednotlivé bloky, z ktorých každý ukrýval vlastný jadrový reaktor a jeho vlastnú dozorovňu. Tretí a štvrtý blok sa vizuálne odlišovali od prvého a druhého bloku, pretože na rozdiel od nich ich postavili pod jednou strechou, a to z dôvodu úspory času a materiálu. Výška reaktorových blokov bola ekvivalentná vyše dvadsiatym poschodiam, jej podlažia sa však neoznačovali poschodiami, ale vzdialenosťou od terénu. Medzi turbínovou halou a blokmi s reaktormi sa tiahla spojovacia chodba. Súčasťou elektrárne bola aj veľká nádrž s chladiacou vodou.
Dozorovňa 4. bloku bola miestnosť bez okien s rozmermi cca 20 × 10 m. Pracoval v nej vedúci zmeny, hlavný inžinier riadenia reaktora (SIUR), hlavný inžinier riadenia turbín a hlavný inžinier riadenia bloku.
Konštrukcia reaktorov Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000. Číslo 1000 značilo, že vedeli vyprodukovať zhruba 1000 MW elektriny. Spoločne vyrábali 10 % ukrajinskej elektriny. Jeden reaktor by stačil na zásobovanie polovice Kyjeva. Vo svojej dobe bol tento typ reaktorov najväčším typom jadrového reaktora sveta. V roku 1985, poslednom roku pred katastrofálnou nehodou, vyprodukovala elektráreň 29 miliárd kW elektrickej energie, čo bolo rovnako ako všetky elektrárne vo vtedajšom Česko-Slovensku dohromady.
Každý z reaktorov mal výšku 7 metrov a šírku 11,8 metra. Nenachádzali sa v tzv. tlakových nádobách, ktoré si tento typ reaktorov vyžadoval. Konštrukcia, v ktorej boli umiestnené (kovové platne, tzv. biologické štíty, zhora a zdola, železobetón naokolo), nespĺňala podmienky na to, aby sa dala považovať za ochrannú stavbu na zadržiavanie v prípade nehody."Defence in Depth Safety: A Report by International Nuclear Safety Advisory Group", Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu per, Viedeň 1996 Tlaková schránka pre reaktory černobyľských rozmerov by totiž u každého bloku zdvojnásobila náklady na jeho výstavbu. Napriek tomu, že sovietski ministri o týchto nedostatkoch vedeli, predpokladalo sa, že pri dodržiavaní bezpečnostných predpisov nehrozí veľká nehoda. Navyše palivo reaktora bolo rozdelené do 1600 menších tlakových nádob. Reaktory boli chladené vodou v jedinom okruhu, ktorá bola z dôvodu pretekania aktívnou zónou rádioaktívna. Táto voda bola zohriata jadrovou reakciou až na 280°C, no vysoký tlak, pod ktorým prúdila, jej za týchto podmienok nedovoľoval meniť sa na paru. Až v separátoroch bola zmenená na paru a presmerovaná tak, aby roztáčala turbíny, ktoré vyrábali elektrickú energiu. Na turbínach dochádzalo z tejto rádioaktívnej vody k malým únikom radiácie.
Tepelný výkon jedného reaktora bol 3 600 MW. Pri nízkych výkonoch sa reaktory stávali nestabilnými a ich prevádzka bola za nízkych výkonov zakázaná (toto pravidlo sa ale pri černobyľskej havárii porušilo).
Reaktory mali po 1 659 palivových kanálov naplnených oxidom uraničitým a 211 regulačných tyčí s karbidom tetrabóru, ktoré pohlcovaním neutrónov spomaľovali priebeh reakcie v palive. Počet zasunutých tyčí teda ovplyvňoval rýchlosť jadrovej reakcie. Reaktory sa ovládali z dozorovne prostredníctvom troch dlhých ovládacích panelov zo sivého plechu umiestnených do polkruhu pri prednej stene. V dozorovni zvyčajne pracovala štvorčlenná skupina.
Za najzávažnejšiu možnú haváriu v tomto type reaktorov považovali projektanti prasknutie tlakových trubíc. Výpočty síce ukazovali, že pri prasknutí troch alebo štyroch trubíc naraz by mohlo dôjsť k ničivému výbuchu, taká možnosť však bola považovaná za nereálnu a nikto sa na tento scenár nepripravil.
V elektrárni, tak ako aj vo viacerých sovietskych jadrových elektrárňach mimo územia dnešného Ruska, pracovali najmä ruskí pracovníci.
História Pred haváriou
Stavba elektrárne sa začala v roku 1970 neďaleko severnej hranici Ukrajiny, 15 km severozápadne od miesta Černobyľ. Územie bolo vybrané zo šestnástich kandidátov preto, pretože išlo o riedko osídlenú oblasť v blízkosti rieky Pripjať, ktorej voda bola nevyhnutná pre elektráreň. Zároveň nešlo o bažinatý terén. Podzemné vody však boli blízko k povrchu, preto sa pri budovaní základov muselo premiestniť veľké množstvo (700 000 m2) pôdy. Výstavba sa oneskorovala kvôli nedostatku pracovníkov a materiálu. Reaktor č. 1 bol dokončený s takmer dvojročným oneskorením v roku 1977. Oslavy pri príležitosti jeho spustenia prebehli 27. septembra. Nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané, ich dokončenie sa očakávalo do konca roku 1986.
Riaditeľom elektrárne bol Viktor Brjuchanov, ktorý mal za úlohu aj dohľad nad stavbou elektrárne a mesta Pripjať, v ktorom pracovníci elektrárne a ich rodiny bývali. Výstavbou elektrárne bol poverený Vasyl Kyzyma.
Aby sa dosiahlo urýchlenie otvorenia elektrárne, Brjuchanov spolu s členmi rôznych ministerstiev, ktoré sa podieľali na výstavbe a testovaní zariadenia, podpísal, že prebehol bezpečnostný test, ktorý sa v skutočnosti nevykonal. Tento test mal preukázať, že v prípade výpadku elektrického prúdu by štiepna reakcia v reaktore pokračovala dostatočne dlho na to, aby viedla k vytvoreniu elektriny poháňajúcej čerpadlá po dobu približne 50 sekúnd, kým nenabehnú dieselové generátory na poháňanie čerpadiel. Tieto čerpadlá vháňajú do reaktora vodu, ktorá je esenciálna pre jeho bezpečné fungovanie. Test bol však odložený až na dobu po spustení elektrárne. O túto skúšku sa po spustení elektrárne viackrát pokúsili, no zakaždým neúspešne.
Reaktory RBMK trpeli projektovými aj výrobnými nedostatkami. Ich ovládanie v černobyľskej elektrárni sa ukázalo byť veľmi náročné. V Moskve sa pri skúmaní tohto typu reaktorov nachádzali ďalšie závažné nedostatky. Agentúra NIKIET, ktorá tento typ reaktoru vyvinula, urobila tajnú štúdiu, v ktorej opísala deväť zásadných nedostatkov reaktorov RBMK. Namiesto zmeny ich konštrukcie sa však len upravovali pokyny pre ich ovládanie. Zamestnanci však neboli varovaní, čo sa môže stať pri ich nedodržaní. Boli presvedčení, že reaktor typu RBMK nemôže vybuchnúť. Vážne havárie iných reaktorov tohto typu, ktoré predchádzali černobyľskej havárii, sa na verejnosť nedostali.
9. septembra 1982 došlo v bloku 1 elektrárne k nehode. Na reaktore sa vykonal test, ktorý spôsobil prehriatie a čiastočné poškodenie palivovej zostavy a grafitu v reaktore. Došlo k úniku radiácie, zamorená bola až oblasť do štrnásť kilometrov od elektrárne, hoci Brjuchanov a hlavný inžinier elektrárne to popierali. Ulice Pripjati postriekali dekontaminačné vozidlá penou. Straty na životoch neboli. Opravy a dekontaminácia trvali osem mesiacov, pričom pracovníci, ktorí vynášali kusy grafitu z reaktora vo vedrách, boli vystavení značným dávkam ožiarenia. Haváriu klasifikovali ako prísne tajnú.
Najväčšia havária
25. apríla 1986, pri príležitosti plánovanej odstávky 4. bloku reaktora, bola naplánovaná bezpečnostná skúška, ktorá mala prebehnúť už pred troma rokmi. Bola však odložená na sobotu 26. apríla 1986 krátko po polnoci. Z toho dôvodu ju vykonávala nová zmena, ktorá nebola na tento test zaškolená. Vinou odpojenia bezpečnostných systémov, neznalosti nestabilného stavu reaktora a rozkazov Anatolija Stepanoviča Ďatlova, ktorý experiment riadil, bolo z reaktoru vytiahnutých priveľa regulačných tyčí. Výkon reaktora v dôsledku toho a v dôsledku zníženia prúdenia chladiacej kvapaliny, ktoré bolo súčasťou experimentu, začal náhle stúpať. Jeden z členov zmeny sa ho pokúsil zastaviť stlačením tlačidla havarijnej ochrany AZ-5, ktorý mal do reaktora vsunúť všetky regulačné tyče a tým jadrovú reakciu zastaviť. Reaktor však už bol príliš prehriaty a do jeho teplom zdeformovaných kanálov sa tyče zasunuli len do jednej tretiny. Ich hroty navyše ešte zvýšili výkon. Zvyšná voda v reaktore sa premenila na paru a jej obrovský tlak vyrazil masívny horný biologický štít. Dvojitá explózia zničila strechu reaktorovej haly, takže priamo do atmosféry začalo unikať veľké množstvo rádioaktívneho materiálu. Viacerí pracovníci dostali smrteľnú dávku ožiarenia z rádioaktívnych trosiek. Pre nedostatočnú dozimetrickú vybavenosť a nepripustenie si, že výbuch spôsobil katastrofu až takého rozsahu, však o sile ožiarenia nevedeli. Smrteľnú dávku dostali aj viacerí požiarnici, ktorých privolali uhasiť požiar spôsobený explóziou. Horenie samotného obsahu reaktora navyše nebolo možné zastaviť hasením vodou. Reaktor sa napokon podarilo po vyše týždni uhasiť až tak, že naň z helikoptér zhadzovali piesok s bórom (podľa iných zdrojov horel až do vyhorenia všetkého grafitu). Aj mnohí piloti týchto helikoptér pritom dostali smrteľné dávky ožiarenia.
Z neznalosti a v snahe utajiť rozsah tejto havárie prebehla evakuácia miestneho obyvateľstva až s oneskorením. Ďalšie obete na životoch boli medzi likvidátormi, ktorí boli povolaní, aby zabránili ďalšiemu šíreniu rádioaktívnej kontaminácie a riziku ďalších explózií. Obzvlášť nebezpečnú úlohu mali likvidátori, ktorí odstraňovali silne rádioaktívne trosky zo strechy elektrárne.
Zvyšné tri reaktory boli v čase havárie v prevádzke. V deň havárie vedúci zmeny 3. bloku, Jurij Bagdasarov, navzdory svojmu vedúcemu Fominovi, nechal odstaviť blok 3. O 16 hodín neskôr padlo rozhodnutie o vypnutí blokov 1 a 2. Viktor Brjuchanov bol z pozície riaditeľa odvolaný, uväznený a spolu s piatimi ďalšími mužmi odsúdený za ich účasť na havárii. Novým riaditeľom elektrárne sa stal dovtedajší stranícky tajomník elektrárne, Sergej Parašin.
Po havárii Dekontaminácia elektrárne Napriek medzinárodným požiadavkám na okamžitú likvidáciu elektrárne ukrajinská vláda kvôli nedostatku elektriny v krajine od 29. septembra 1986 začala opätovne uvádzať do prevádzky tri ostávajúce reaktory, počnúc 1. blokom. Pri tejto príležitosti sa uskutočnila oslava, v rámci ktorej trojica radiačných dôstojníkov vyliezla na komín a vo výške 150 metrov priviazali k zábradliu červenú zástavu.