Bieluha žltobiela (iné názvy pozri nižšie; lat. Delphinapterus leucas, zastarano: Delphinus leucas) je jediný recentný druh z rodu bieluha (Delphinapterus) z čeľade narvalovité (Monodontidae). Je to morský cicavec.
Názvy Slovenské názvy tohto druhu sú: bieluha žltobiela, bieluha morskávyhláška Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 18. februára 1999 o chránených rastlinách a chránených živočíchoch a o spoločenskom ohodnocovaní chránených rastlín, chránených živočíchov a drevínveľryby. In: Malá encyklopédia biológie. 1975. S. 511, bieluha severná, beluha morskáNARIADENIE RADY (ES) č. 41/2007 | z 21. decembra 2006, | ktorým sa na rok 2007 stanovujú rybolovné možnosti a súvisiace podmienky pre určité populácie rýb a skupiny populácií rýb uplatniteľné vo vodách Spoločenstva a pre plavidlá Spoločenstva vo vodách, v ktorých sa vyžaduje obmedzovanie úlovkov | (Ú. v. ES L 015, 20.1.2007, p.1), beluha severnáRusko-slovenský slovník. Bratislava, Moskva. 1989. S. 32, bieluhabieluha. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov 2000, S. 166, beluha, beluga, bielugabieluga. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000, S. 159, biela veľrybaAnglicko-slovenský technický slovník 1. diel A-J. 3. vyd. Bratislava: Alfa, S. 132, [asi nesprávne] veľryba biela, neformálne morský kanárik.
V ruštine sa dnes Delphinapterus leucas nevolá b(i)eluga (белуга), ale b(i)elucha (белуха); b(i)eluga je totiž v dnešnej ruštine vyza veľká. Do 19. storočia sa však druh Delphinapterus leucas v ruštine volal skôr b(i)eluga a významné slovníky z konca 19. a prvej polovice 20. storočia ešte uvádzajú, že síce spisovný názov znie b(i)elucha, ale regionálne alebo nesprávne sa používa názov b(i)eluga. V ustálenom spojení "reveť b(i)elugoj" (=doslova: revať ako bieluha [žltobiela], t.j. extrémne silno) je však v ruštine dodnes tvar b(i)eluga.beluga. In: ИСТОРИКО–ЭТИМОЛОГИЧЕСКИЙ СЛОВАРЬ СОВРЕМЕННОГО РУССКОГО ЯЗЫКА. Том I (А–Пантомима)1999 Tolkovyj slovar Ušakova belyj. In: Толковый словарь живого великорусского языка Владимира Даля 1880 .
Opis Bieluha žltobiela dorastá dĺžky okolo 4,5 metra, občas sa vyskytnú exempláre aj 6 metrov dlhé. Samce bývajú o niečo väčší než samice. Hmotnosť dospelých jedincov býva 1 000 – . Sfarbenie tela závisí na veku zvieraťa. V mladosti sú bieluhy tmavo šedé, časom dostáva ich koža stále svetlejší odtieň, až sa zmení v smotanovo bielu, čo býva asi v piatom roku veku. Na rozdiel od iných veľrýb dokáže hýbať hlavou, pretože nemá zrastené krčné stavce. Vyznačuje sa taktiež krátkymi čeľusťami s malým množstvom zubov. Žalúdok je päťdielny a obsahuje tri slepé vaky.
Výskyt a spôsob života Bieluha je typickým obyvateľom studených arktických morí Severnej Ameriky a Eurázie. Zdržuje sa predovšetkým v pobrežných vodách a odtiaľ často tiahne aj proti prúdu veľkých riek. Len výnimočne sa zatúlajú južnejšie, v roku 1966 bola bieluha pozorovaná na Rýne blízko Bonnu.
Bieluhy žijú v malých skupinách, najčastejšie to bývajú stádočka zložené zo samice a niekoľkých mláďat rôzneho veku. Samce žijú zvlášť a k samičím stádam sa pripájajú len v dobe rozmnožovania. Hlavnou potravou bieluh sú ryby v menšej miere väčšie druhy kôrovcov, mäkkýšov a ďalších bezstavovcov. Bieluha je zapísaná v Červenej knihe ohrozených druhov.
Referencie
Iné projekty
Zdroj časopis ABC
Kategória:Narvalovité Kategória:Najmenej ohrozené druhy Kategória:Cicavce v Grónsku