Bitýnia (, Bithynia) bola v období staroveku historická oblasť, samostatné helenistické kráľovstvo a neskôr významná rímska provincia v severozápadnej časti Anatólie (dnešné ázijské Turecko). Rozprestierala sa pozdĺž južného pobrežia Euxinského pontu (Čierne more), Propontidy (Marmarské more) a Bosporu (tráckeho). Na západe ju morská úžina delila od Trácie, na juhu susedila s Frýgiou a Galatiou a na východe s Paflagóniou.
V helenistickom období sa Bitýnia sformovala do úspešného nezávislého kráľovstva, ktoré úspešne odrazilo expanziu Alexandra Veľkého aj Seleukovcov. Zakladateľom miestnej vládnucej dynastie sa v roku 297 pred Kr. stal kráľ Zipoites I. Miestni helenistickí panovníci vynikali zakladaním veľkolepých miest v gréckom štýle, akými boli Nikomédia (dnešný Izmit) a Nikaia (dnešný İznik). Posledný panovník Nikomédes IV. odkázal v roku 75/74 pred Kr. svoju ríšu Rímskej republike, čím sa stala strategickou provinciou. V rannom byzantskom období zohrala krajina kľúčovú úlohu pri formovaní kresťanskej dogmy, keďže hostila významné cirkevné koncily. V 14. storočí územie anektovali Osmanskí Turci, ktorí z bitýnskeho mesta Prusa vytvorili svoje prvé hlavné mesto.Inalcik, Halil. The Ottoman Empire: The Classical Age 1300–1600. London: Phoenix, 2000. ISBN 978-1842124420.
Geografia Z geografického hľadiska bola Bitýnia mimoriadne úrodným a strategicky umiestneným regiónom. Pôvodne sa rozkladala len na poloostrove Chalkédón, no postupnou expanziou sa jej územie výrazne rozšírilo smerom na východ a juh. Krajina bola z veľkej časti hornatá a pokrytá hustými lesmi, no disponovala bohatou sieťou vodných tokov a úrodnými nížinami.Pliny the Younger. Correspondence with Trajan from Bithynia. Ed. P. A. Walsh. Liverpool: Liverpool University Press, 1990, s. 45. ISBN 978-0856684081.
náhľad|300px|Poloha rímskej provincie Bithynia et Pontus v rámci Rímskej ríše (okolo r. 125).
Územie bolo prirodzene rozdelené mohutným tokom rieky Sangarios (dnešná Sakarya), ktorá pritekala z frýgického vnútrozemia a vlievala sa do Čierneho mora. Ďalšou dôležitou riekou bol Parthenios (dnešná Bartın), ktorá tvorila tradičnú východnú hranicu s Paflagóniou. Južný horizont oblasti definoval mohutný horský masív Mýsios Olymbos (Mýssky Olymp, dnešný Uludağ pri meste Bursa), dosahujúci výšku 2 543 m n. m. Miestne pohoria boli v staroveku známe ako primárny zdroj kvalitného dreva, ktoré využívali helenistické a neskôr rímske lodenice.
Pobrežné oblasti pozdĺž Čierneho a Marmarského mora boli už od archaického obdobia husté osídlené gréckymi kolonistami, zatiaľ čo hornaté a lesnaté vnútrozemie bolo intenzívnejšie urbanizované a osídlené až v priebehu helenistickej éry. Vďaka priaznivým klimatickým podmienkam a dostatku zrážok bola pôda v okolí jazerá Askania (dnešné jazero İznik) mimoriadne vhodná na poľnohospodárstvo. Starovekí autori vyzdvihovali Bitýniu pre jej bohatú produkciu ovocia, obilia a kvalitného vína.Strabón, Geografika XII, 4. ISBN 978-0674990555. Strategická poloha pri morských úžinách navyše zabezpečovala kontrolu nad obchodnými trasami spájajúcimi Európu s Áziou.
Pôvod a jazyk
Trácka migrácia Obyvatelia starovekej Bitýnie boli jednoznačne tráckeho pôvodu, pričom samotné severné pobrežie regiónu sa v ázijskom prostredí často označovalo priamo ako Trákia. Podľa antických prameňov (Hérodotos, Strabón, Xenofón) nepatrili Bitýnčania k pôvodnému anatolskému obyvateľstvu, ale migrovali z balkánskej Európy cez Bospor.Herodotus, The Histories VII, 75. Trans. de Sélincourt. London: Penguin Books, 2003. ISBN 978-0140449082. K tejto masívnej migrácii došlo pravdepodobne v období kolapsu doby bronzovej (cca 1200 pred Kr.), kedy trácke kmene vytlačili alebo absorbovali pôvodné mýske obyvateľstvo.
Hlavnými migrujúcimi kmeňmi, ktoré oblasť osídlili, boli: Thynovia (lat. Thyni), ktorí obsadili prevažne pobrežné oblasti Chalkédónskeho poloostrova a Propontidy. Bitýnovia (lat. Bithyni), ktorí sa usadili hlbšie vo vnútrozemí a postupne asimilovali okolité kmene.
Hérodotos výslovne uvádza, že tieto kmene pôvodne žili v údolí rieky Strymon (dnešná Struma na Balkáne), kde boli známe ako Strymončania. Po prechode do Malej Ázie však prijali meno podľa dominantného kmeňa Bitýnov. V regióne sa okrem nich fragmentárne spomína aj starší mýtický kmeň Bebrykovcov.
náhľad|Helenistické ríše diadochov v Malej Ázii a Stredomorí pred začiatkom konfliktov s Rímom (okolo roku 200 pred Kr.).
Jazyk a kultúrna helenizácia Pôvodný autochtónny jazyk obyvateľstva (bitýnčina) patril do rodiny indoeurópskych jazykov a išlo o severný dialekt tráčtiny. Brixhe, Claude. „Phrygian and Thracian“. In: The Ancient Languages of Asia Minor. Ed. Roger D. Woodard. Cambridge: Cambridge University Press, 2008, s. 72. ISBN 978-0521684965. Jazyk je doložený len minimálne, predovšetkým prostredníctvom osobných mien (antroponým) a miestnych názvov (toponým) zachovaných v gréckych nápisoch.
Od 7. storočia pred Kr. začal na pobreží narastať vplyv gréckej civilizácie zakladaním kolónií. To viedlo k dlhodobému kultúrnemu dualizmu: kým mestá na pobreží fungovali ako rýdzo grécke mestské štáty (Polis), vnútrozemské vidiecke obyvateľstvo si po stáročia uchovávalo trácky jazyk, kmeňovú štruktúru a tradičné zvyky. Zlom nastal sformovaním nezávislého kráľovstva v 3. storočí pred Kr., kedy panovníci prijali helenistický model vládnutia v gréckom štýle. Starogréčtina sa stala výlučným jazykom dvora, armády, správy a obchodu. Do obdobia integrácie rímskej nadvlády sa pôvodná bitýnčina z verejného priestoru kompletne vytratila a obyvateľstvo bolo plne lingvisticky a kultúrne helenizované.Asheri, David. „The Greeks of the Black Sea and the Thracian Tribes“. In: The Cambridge Ancient History (Vol. 6). Eds. D. M. Lewis et al. Cambridge: Cambridge University Press, 1994, s. 120. ISBN 978-0521233484.
Dejiny
Od perzskej nadvlády k samostatnosti V priebehu 6. storočia pred Kr. bola Bitýnia formálne začlenená do Achajmenovskej perzskej ríše ako súčasť frýgickej satrapie. Miestne bojovné trácke kmene si však vo svojich hornatých domovoch udržiavali značnú autonómiu a perzskú nadvládu rešpektovali len sporadicky. Bitýnia bola v tomto období v permanentnom vojenskom konflikte s prosperujúcimi gréckymi kolóniami podél černomorského pobrežia (ako Chalkédón či Hérakleia Pontská), ktoré sa snažili kontrolovať miestny obchod.
Keď v roku 334 pred Kr. vtrhot do Anatólie Alexander Veľký, Bitýnčania pod vedením domáceho kniežaťa Basa úspešne odrazili útoky jeho generála Kalláta a uchovali si nezávislosť. Po Alexandrovej smrti úspešne odolávali aj tlaku jeho nástupcov, predovšetkým Seleukovcov. Basov syn Zipoites I. definitívne skonsolidoval moc, porazil seleukovské vojská a v roku 297 pred Kr. prijal titul kráľa (basileus), čím oficiálne založil Bitýnske kráľovstvo organizované v helenistickom gréckom štýle.McGing, Brian. The Foreign Policy of Mithridates VI Eupator, King of Pontus. Leiden: Brill, 1986, s. 18
Éra rozkvetu helenistického kráľovstva Zipoitov syn Nikomédes I. (vládol c. 278 – 255 pred Kr.) patril k najvýznamnejším panovníkom dynastie. Aby zabezpečil stabilitu štátu proti Seleukovcom, pozval do Anatólie ako spojencov bojovné keltské kmene (Galovia), ktoré sa neskôr natrvalo usadili v susednom regióne, odvtedy známom ako Galatia.Mitchell, Stephen. Anatolia: Land, Men, and Gods in Asia Minor. Vol. 1. Oxford: Clarendon Press, 1993, s. 12 Nikomédes I. v roku 264 pred Kr. založil nové, veľkolepé hlavné mesto Nikomédia (dnešný Izmit), ktoré rýchlo zatienilo starší Chalkedón a stalo sa jedným z kultúrnych centier helenistického sveta. Jeho konkurentom v rámci kráľovstva bolo mesto Nikaia (dnešný İznik), s ktorým Nikomédia súperila o prestíž.
náhľad|Strieborná drachma z bitýnskeho mesta Hérakleia Pontská (cca 345 – 337 pred Kr.).
Ďalší králi, ako Prusias I. a Prusias II., rozširovali územie kráľovstva na úkor susednej Mýsie a Frýgie a zakladali ďalšie mestá v gréckom štýle, vrátane mesta Prusa pod mýsskym Olympom. Kráľ Prusias I. poskytol azyl slávnemu kartáginskému generálovi Hannibalovi v jeho exile, no pod tlakom Ríma ho bol nútený zradiť, na čo Hannibal v Bitýnii v roku 182 pred Kr. spáchal samovraždu.
Rímska provincia a Diokleciánove reformy Posledný nezávislý kráľ, Nikomédes IV. Filopator, nedokázal dlhodobo čeliť expanzívnemu tlaku pontského kráľa Mithridata VI. a bol plne závislý od rímskej diplomatickej a vojenskej podpory. Keďže nemal legitímnych dedičov, v roku 75/74 pred Kr. odkázal celú svoju ríšu v závete Rímskej republike. Tento akt vyvolal tretiu mithridatickú vojnu, po ktorej rímskom víťazstve rímsky generál Pompeius v roku 63 pred Kr. definitívne reorganizoval oblasť a spojil ju s dobytým Pontom do jednej provincie s názvom Bithynia et Pontus.
V rímskom období provincia zažila obrovský hospodársky rozmach. Na začiatku 2. storočia po Kr. ju ako špeciálny cisársky legát spravoval slávny spisovateľ Plínius Mladší, ktorého dochovaná korešpondencia s cisárom Trajánom poskytuje unikátny pohľad na detailný chod, financie a urbanizáciu bitýnskych miest, ako aj na šírenie raného kresťanstva v regióne.Harris, B. F. Bithynia under Trajan and Pliny. Auckland University Press, 1980, s. 45 Z Bitýnie pochádzal aj slávny grécky rečník a filozof Dión Chrysostomos a neskôr v meste Nikomédia pôsobil významný historik a senátor Kassios Dion.
Zásadný historický zvrat nastal na konci 3. storočia, kedy cisár Dioklecián uskutočnil komplexnú modernizáciu správy rímskeho impéria. Nikomédiu si zvolil za svoje hlavné sídelné mesto a faktické hlavné mesto celej východnej časti ríše. Bitýnia bola vyčlenená ako samostatná provincia, začlenená do diecézy Pontus a prefektúry Oriens. V roku 303 po Kr. tu Dioklecián vydal svoje slávne edikty spúšťajúce posledné veľké prenasledovanie kresťanov. Kresťanstvo však bolo v Bitýnii už v tej dobe hlboko zakorenené medzi väčšinovým helenistickým obyvateľstvom.
Byzantská éra, Slovania a Nikajské cisárstvo náhľad|Byzantská Malá Ázia a jej vojensko-správne rozdelenie (thémy) okolo roku 842, vrátane územia Bitýnie.
Keď Konštantín Veľký porazil svojho spolucisára Licinia v bitke pri Chrysopolise (324 po Kr.) na bitýnskom brehu Bosporu, uznal kresťanstvo a založil nové hlavné mesto Konštantínopol. Ten sa postupne rozrástol aj na ázijskú, pôvodne bitýnsku stranu (štvrte ako Chalkedón a Chrysopolis). Pod záštitou Konštantína sa v bitýnskom meste Nikaia v roku 325 po Kr. uskutočnil Prvý nikajský koncil, ktorý odsúdil arianizmus a sformuloval základné kresťanské vyznanie viery. V roku 451 po Kr. zohrala Bitýnia opäť kľúčovú rolu, keď v Chalkedóne zasadal štvrtý ekumenický koncil.
Po rozdelení ríše v roku 395 po Kr. sa toto územie stalo súčasťou Východorímskej ríše (Byzantská ríša). Mestá Nikomédia a Nikaia boli po Konštantínopole najväčšími v regióne, no v 6. storočí postihlo oblasť séria katastrofálnych zemetrasení a Justiniánov mor, čo viedlo k úpadku antickej mestskej štruktúry a prechodu na stredoveký byzantský systém vojenských správnych obvodov (Bitýnia sa stala jadrom témy Optimation).
V 6. a 7. storočí, počas masívneho slovanského prieniku na Balkán a do Grécka, byzantskí cisári (najmä Justinián II.) presídlili desaťtisíce Slovanov z balkánskych oblastí priamo do vnútrozemia úrodnej Bitýnie. Títo slovanskí osadníci tu vytvorili samostatné vojenské kontingenty. Slovania však spôsobovali problémy a často prebiehali na stranu arabských útočníkov, preto cisári neskôr stabilizovali región spätným presídlením gréckeho obyvateľstva zo západnej Anatólie a ostrovov. Z Bitýnie pochádzal slávny grécky historik a filozof byzantského obdobia, Michalis Psellos.
V roku 1204 po Kr., kedy križiaci dobyli Byzanciu, založili bitýnski Gréci na území, ktoré nepadlo do rúk západných ríš, Nikajské cisárstvo s hlavným mestom v Nikei. Vládol tu rod Laskaridovcov a neskôr Palaiologovcov, ktorý nakoniec vyhnal Európanov z Konštantinopolu a obnovil Byzantskú ríšu.
Osmanská nadvláda a výmena obyvateľstva