Tatranský národný park (skratka TANAP) je jeden z deviatich národných parkov na Slovensku a je zároveň najstarší národný park na Slovensku. Nachádza sa na severe stredného a východného Slovenska v Tatrách. Je určený na ochranu časti Západných Tatier a Východných Tatier. Bol založený 1. januára 1949 a o päť rokov neskôr sa vytvoril národný park aj na poľskej strane Tatier s názvom Tatrzański Park Narodowiy. Spolu s poľským národným parkom sú Vysoké Tatry od roku 1993 Biosferickou rezerváciou UNESCO. Správa národného parku sídli vo Svite a v Liptovskom Mikuláši. Má rozlohu a jeho ochranné pásmo , dokopy . Park obsahuje turistických chodníkov a 16 označených a udržiavaných cyklistických chodníkov.
Na vlastnom území Tatranského národného parku sa chránia najmä horské a vysokohorské rastliny ako sú napríklad porasty kosodreviny alebo plesnivec alpínsky. Zo vzácnych živočíchov tu žijú orol skalný, medveď hnedý, kamzík vrchovský tatranský alebo svišť tatranský.
Dve tretiny chráneného územia pokrývajú smrekové alebo smrekovo-jedľové lesy. Od roku 1993 patrí (spolu s poľským TNP) medzi jednu zo štyroch slovenských biosférických rezervácií programu UNESCO Človek a biosféra.
Na území Vysokých Tatier sa nachádza najvyšší vrch Vysokých Tatier, Slovenska a Karpát, Gerlachovský štít () a symbol Slovenska Kriváň (). Najvyšším vrchom Západných Tatier je Bystrá () a Belianskych Tatier je Havran (). Park je charakteristický aj výskytom vyše 100 plies a niekoľkých vodopádov. Najväčšie a najhlbšie z tatranských plies (na území Slovenska) je Veľké Hincovo pleso (plocha , hĺbka ), najvyššie položené je Modré pleso (). Najčastejšie navštevovanými sú Štrbské a Popradské pleso.
Jediná verejnosti prístupná jaskyňa je Belianska jaskyňa.
História Začiatky poznávania prírody Záujem o poznávanie tatranskej prírody bol v dávnych dobách podmieňovaný zvedavosťou prvých návštevníkov vysokohorského prostredia a veľmi rýchlo aj hospodárskou aktivitou. Bylinkári, hľadači pokladov, baníci, pytliaci, poľovníci a mnohí iní mali voľné pole pôsobnosti a dokonale to využívali.
Svet poznal Vysoké Tatry ako „Snežné hory“. Chýr o nich sa odzrkadľoval stále častejšie v dobovej tlači. O prírodu sa začali zaujímať bádatelia. Prvú vytlačenú zmienku o nich prinieslo dielo Juraja Wernhera De admirandis Hungariae aquis hipomnemation (Bazilej, 1549). Už v tom čase do Tatier sa vyberali profesori a študenti kežmarského lýcea, ktorí sa snažili poznávať prírodu a zbierať prírodniny pre školské kabinety. O prvú geografickú charakteristiku Tatier sa pokúsil kežmarský matematik a astronóm Dávid Fröhlich v diele Medulla geographiae practicae (Bardejov, 1639) a v príručke Bibliotheca, seu Cynosura peregrinantium (Ulm, 1643). Najviac zmienok o Vysokých Tatrách v literatúre 17. storočia zanechal kežmarský študent Daniel Speer v dobrodružnom cestopise Ungarischer oder Dacianischer Simplicissimus (Ulm, 1683).
Prvé vedecké práce Na rozhraní 17. a 18. storočia poznatky o Tatrách publikovali traja kežmarskí Buchholtzovcy. Juraj Buchholtz st. vydal monoggrafiu Das weit und breit erschollene Ziepser–Schnee–Gebürg, ktorá vyšla tlačou až v roku 1899, ale jej rukopis z roku 1719 čítali a využívali mnohí učenci, medzi nimi aj Matej Bel. Nevydaný denník Juraja Buchholtza ml. Itinerarium Buchholtzianum cum Diario je uložený v archíve Pamätníka literatúry Matice slovenskej v Martine. Prírodou sa zaoberal Jakub Buchholtz, ktorý využíval dielo svojich predkov a okrem iného zhodnotil činnosť cisárskej mineralogickej komisie z roku 1751, ktorá skúmala minerály vo Vysokých a Západných Tatrách. Prírodu skúmal veľkoslavkovský farár Tomáš Mauksch, kežmarský pedagóg Juraj Bohuš, ktorí nové poznatky aj publikovali.
Mnohé publikované výsledky prírodovedeckých skúmaní zaujali zahraničných bádateľov. Mineralogickým štúdiám sa venoval Nemec Johan Fichtel, Poliak Stanisław Staszic, Francúz François Sulpice Beudant, Švéd Göran Wahlenberg, Angličan Robert Townson, Nemec Albrecht Sydow, významným prínosom prispel pražský vysokoškolský pedagóg Karel Kořístka a mnohí iní. Popularita Tatier rástla ďalšími návštevami a dielami propagátorov turistiky a bádateľov, ktorí skúmali zver. O to sa pokúsil Camillo Morgan v diele Die Hohe Tatra und ihre Jagdfauna (Viedeň, 1910). Prvú populárno–vedeckú charakteristiku živej a neživej prírody spracoval Wiktor Kuźniar v diele Z przyrody Tatr (Krakov, 1910). K nim sa pridávali ďalší popularizátori v medzivojnovom období. Napríklad Eugeniusz Romer v diele Jak powstały Tatry? (Ľvov, Varšava, 1934), Józef Szaflarski a iní. Medzi nimi Antonín Bečvař, Ivan Bohuš, Milič Blahout, Jan Šmarda, Anton Droppa, Ivan Houdek, Zofia Radwańska-Paryska a jej manžel, Július Somora, Józef Fudakowski, mnohí iní vedci, lekári, novinári, fotografovia.
Za prvých zoológov, ktorí skúmali poľskú i našu časť Vysokých Tatier možno pokladať známych vertebrotológov J.H. Blasiusa, A. Kayserlinga a G. Hartlauba. V roku 1835, keď navštívili Tatry, boli ešte študenti. V Tatrách boli asi tri týždne a svoje poznatky vydal Hartlaub knižne v roku 1900. Koncom 19.storočia začalo vychádzať monumentálne dielo Fauna Regni Hungariae, v ktorom boli spracované jednotlivé živočíšne skupiny. Postupne vychádzali desiatky ďalších cenných vedeckých prác, ktoré mapovali život kamzíkov, svišťov a ďalších živočíchov. K nim sa pridávali diela vedcov skúmajúcich ichtyofaunu, bezstavovce, stavovce a diela botanikov.
Začiatky ochrany prírody Ochrana prírody v stredoveku bola neznámym pojmom. Donačné listiny uhorských panovníkov nezaväzovali majiteľov pozemkov, aby chránili prírodu. Tí však v rámci svojich majetkových aktivít vydávali rôzne zákazy a príkazy regulujúce ťažbu v lesoch, rybolov a odstrel zveri. Napríklad Turzovci na Orave skoncovali so živelným drancovaním a premenou lesov na pasienky, keď v roku 1615 valaským kolonistom na oravskom panstve obmedzili početné stavy oviec a určili hájnikov na ochranu lesov v blízkosti pasienkov.
Začiatky cieľavedomej ochranárskej činnosti možno datovať do poslednej tretiny 19. storočia po založení Uhorského karpatského spolku. Jeho členovia si vytýčili za cieľ hájiť kamzičiu zver. Riaditeľ kúpeľov v Starom Smokovci Eduard Blasy sa zaslúžil v roku 1881 o založenie prvého poľovníckeho ochranného spolku a v roku 1883 o úpravu hájenia kamzičej zveri. O ochrane svišťov sa hovorilo v roku 1880. Členovia Sliezskej sekcie spolku sa v roku 1888 zaviazali propagovať ochranu motýľa jasoňa (Parnassius apollo). O zarybňovanie tatranských potokov sa starala rybárska komisia spolku. Naopak veľa pozornosti však členovia spolku nevenovali iným druhom zvierat, napríklad medveďom, rysom, ktorých odstrel dokonca hodnotili priaznivo. O to viac spolok podporoval import cudzokrajných zvierat ako boli jelene vapiti, zubry, kozorožce, ktoré vypúšťalo do prírody knieža Hohenlohe. Veľké škody v lesoch robili poľskí pytliaci.
Aktívny Uhorský karpatský spolok Najviac úsilia venoval Uhorský karpatský spolok na likvidáciu alebo aspoň na reguláciu výpasu dobytka z podtatranských obcí v okolí tatranských osád a v Kvetnici, ktorá je časťou Velickej doliny. Dokonca si túto časť Tatier v roku 1876 prenajal a do roku 1888 čelil veľkému náporu urbárskych pastierov, ktorí sa neustále domáhali práva na pasenie.
V rámci druhovej ochrany tatranskej flóry venoval spolok najviac pozornosti plesnivcu (Leontopodium alpinum), ktorý bol výhodným obchodným artiklom, a tým aj najviac ohrozený. Keďže vedel, kde všade kšeftári plienia túto vzácnu rastlinu usiloval sa hľadať východisko v pestovaní a rozmnožovaní plesnivca v záhradníctvach a v pokusnom presádzaní do Vysokých Tatier.
Podobne ako nenamietal proti dovozu cudzokrajných zvierat, súhlasil s importom a aklimatizáciou dovezených cudzokrajných rastlín, napríklad rododendronov (Rhododendron hirsutum) z rakúskych Álp v rokoch 18801882 v Doline siedmych prameňov a na Muráni, v rokoch 18891890 vo Velickej doline a vo Veľkej Studenej doline aj na Slavkovskom štíte.
Lesný zákon č. XXXI/1879, bol prijatý v roku 1879 a platný od 1. júla 1880. Uhorský karpatský spolok pozorne sledoval jeho uplatňovanie a konštatoval jeho nedodržiavanie vo Vysokých Tatrách. Dôsledne bojoval za vyhlásenie lesov v klimatických osadách za úplne chránené. Zasadzoval sa o ochranu limby (Pinius cembra). Od roku 1900 sa spolok usiloval o zriadenie botanickej záhrady na území Tatier. Výstavba meškala pre nedostatok finančných prostriedkov, neskôr jej zriadenie znemožnila vojna. Mala byť v Tatranskej Lomnici nad Kúpeľným domom.
Prínos československých vedcov Ochrana Vysokých Tatier formou rezervácie alebo národného parku bola za Rakúsko-Uhorska neznáma. Na poľskej strane však boli zaznamenané významnejšie aktivity. Po katastrofálnej povodni na poľskom Podhalí v roku 1884 predložil Gustaw Lettner projekt záchrany tatranských lesov ako celku. V roku 1887 bolo založené Towarzystwo Tatrzańskie – (Tatranská spoločnosť) na záchranu poľských Tatier. Boguslaw Królikowski v roku 1888 navrhoval vyhlásenie poľských Tatier za národný park.
Uhorsko nemalo v tom čase nijaký štátny orgán na ochranu prírody. Po vzniku Československej republiky ochranu pamiatok a prírody dostalo do kompetencie Ministerstvo školstva a národnej osvety. Bohaté skúsenosti v tomto smere mali Zdeněk Wirth a generálny konzervátor Rudolf Maximovič.
Na Karlovej univerzite v Prahe bol v roku 1919 zriadený lektorát ochrany prírody, kde účinkovali Ján Svatopluk Procházka a potom Karel Domin. V roku 1920 na Českom vysokém učení sa angažoval Rudolf Maximovič. V roku 1919 bol v Bratislave zriadený Vládny komisariát pre ochranu pamiatok na Slovensku, ktorý viedol arch. Dušan Jurkovič a potom Dr. Ján Hofman.
Príkladom pre nové iniciatívy boli už zriadené národné parky v americkom Yellowstone (1872), Sweizer Nationalpark (1914) a iné. Vysoká vedecká úroveň československých prírodovedcov zaručovala, že ochrana prírody bude v dobrých rukách. Jedinou hlavnou prekážkou bol zatiaľ len pripravovaný zákon o prírode, v ktorom by bola presne definovaná kategória ochrany národný park. Preto sa predbežne používal termín prírodná rezervácia.
V roku 1920 Ministerstvo školstva a národnej osvety poverilo Jiřího Jandu a Emila Bayera zoologickým výskumom vo Vysokých a Belianskych Tatrách. Janda výskum zakončil návrhom na vyhlásenie vtáčích rezervácií a Bayer návrhom na ochranu kamzíkov a vyhlásenie rezervácie. Janda navrhol vtáčie rezervácie, ktoré mali tvoriť Mlynická dolina, Mengusovská dolina, Zlomiská od Ostrvy až po Rinčový potok, Javorová dolina vrátane bočných odnoží ohraničená hrebeňom Belianskych Tatier od Muráňa až po Ždiarsku vidlu s prepojením na hlavný hrebeň Vysokých Tatier v Kopskom sedle. Uvažovalo sa o masíve Gelachovského štítu a o Kotline Piatich spišských plies. Keďže tieto navrhované pásma ochrany prírody zasahovali do súkromného panstva kniežaťa Chriastiana Krafta Hohenlohe, bol potrebný jeho súhlas, ktorý knieža dalo.
Emil Bayer mal zložitejšiu situáciu. Početné stavy kamzíkov boli zdecimované vojnou a pytliakmi. Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska a Zemské vojenské veliteľstvo preto vydalo v roku 1921 vyhlášku, ktorá zakazovala lov kamzíkov vo Vysokých Tatrách na dobu 10 rokov, ktorý sa v roku 1924 rozšíril na Belianske a Západné Tatry. Botanický výskum organizoval so svojimi žiakmi Karel Domin. Dr. Josef Dostál sa venoval výskumu na Liptovských holiach, Dr. Vladimír Krajina vo Vysokých Tatrách a v Nízkych Tatrách Dr. Pavel Silinger.