Klavírne trio č. 1 H dur, Op. 8 (revidované v roku 1889) je dielo nemeckého skladateľa Johannesa Brahmsa.
Skladateľ dielo komponoval v roku 1853 za dramatických životných okolností. Počas práce na skladbe ho zastihla správa o samovražednom pokuse nemeckého skladateľa a jeho priateľa Roberta Schumanna. Brahms preto odišiel do Düsseldorfu za Clarou Schumannou a jej deťmi, pre ktorých bol oporou v ťažkých časoch. Práve tu sa medzi nimi prehĺbilo puto, ktoré neskôr viedlo k dôvernému, i keď pravdepodobne iba platonickému vzťahu. V jej spoločnosti v roku 1854 trio dokončil. Dielo bolo vydané ako ôsme v poradí a ako prvé Brahmsovo komorné dielo vôbec, verejného predvedenia sa ale dočkalo až oveľa neskôr.
O 35 rokov po dokončení diela sa skladateľ dohodol so svojím vydavateľom Simrockom na revízií niektorých svojích starších diel. Obsiahle úpravy postihli najmä práve Klavírne trio č. 1, ktoré skladateľ skrátil a prepracoval všetky vety s výnimkou tretej. V porovnaní s pôvodnou verziou rozsiahle úseky prvej vety prekomponoval do tónoniny h mol, v ktorej veta aj končí. Brahms, ktorý bol ako autor veľký perfekcionista, však prekvapivo dal okrem novej podoby diela súhlas aj na ďalšie vydávanie a uvádzanie pôvodnej verzie. Dnes sa dielo takmer výhradne nahráva a uvádza v revidovanej verzii.
Dielo začína rozsiahlou témou, ktorá patrí medzi najkrajšie a najinšpiratívnejšie v celej Brahmsovej tvorbe. Ako prvý na nej participuje klavír, ku ktorému sa po štyroch taktoch pridáva violončelo v citlivom a expanzívnom sóle. Až po pomerne dlhom časovom odstupe sa pridávajú k obom nástrojom aj husle. V plnom obsadení lyricky nežná téma postupne, avšak veľmi cielene graduje až do dramatického vyvrcholenia, po ktorom je ešte stále rozvíjaný jej materiál. Podobným spôsobom ako hlavná téma je vystupňovaná i vedľajšia téma, ktorá pôsobí smutnejšie než téma hlavná. Po expozícií a čiastočnom prevedení oboch tém nasleduje repetícia značnej časti vety od jej úplného začiatku. Repetícia končí asi v polovici vety a je nasledovaná ďalším rozvedením tém. Nálada je tu skôr dramatická až drásavá a vykompenzuje ju až repríza hlavnej témy, ktorá má podobu akýchsi zamyslených návratov. Záver vety je však dramatický.
Druhá veta - Scherzo je založené na staccatovej téme, ktorá je v porovnaní s prvou vetou veľmi úsečná, no napriek svojej stručnosti plne využitá vo výrazne rytmizovanom rozvedení, kde prechádza v silnom klavírnom údere z molovej tóniny do durovej. Tak ako je to typické u tanečnej vety, obsahuje aj táto Trio, ktoré je stále písané je v tanečnom 3/4 takte, dochádza však k spomaleniu tempa. Jeho téma je voľne plynúca, výrazne citovo zafarbená a pripomína idylickú náladu z úvodu celého diela. Trio je opäť vystriedané pôvodným tempom a témou.
Tretia veta je v pomalom tempe. Otvára ju sled niekoľkých tlmených klavírnych akordov v pianissime. Tento štýl klavírnej hry sa objavuje aj naďalej. Klavírne frázy sa striedajú s legatovými pasážami duo huslí a violončela. Výnimkou je iba stredná časť tejto vety skomponovaná v piesňovej forme, v ktorej husle spočiatku utíchnu a priestor dostáva violončelové sólo doprevádzané klavírom. Hudba v tejto vete je veľmi subtílna a intímna.
Záverečného Finale sa úpravy pôvodnej verzie skladby týkali azda najviac. Otvára ho chromatická téma v h mol, ktorá je v kontraste s hlavnou témou prvej vety veľmi úsečná a navodzuje dojem nespokojnosti a hľadania. Pôsobí trochu ťaživo, avšak vyvažuje ju energická vedľajšia téma v durovej tónine (D dur). Jej optimistická a rozhodná melódia je zverená klavíru a sláčikové nástroje ju len doplňajú. Téma je však skôr iba epizodická a hoci sa objavuje v priebehu vety ešte raz, vo vete dominuje závažná atmosféra. Tá je nakrátko prerušená niekoľkými taktami v h dur, ktoré evokujú náladu z prvej vety diela, potom však už nasleduje zoširoka koncipovaný záver v h mol, v ktorom dielo v tragickom výraze mocne, až beethovenovsky vrcholí.
Vybrané nahrávky Isaac Stern, Leonard Rose, Eugene Istomin (1966) Henryk Szeryng, Pierre Fournier, Arhur Rubinstein (1972) Josef Suk mladší, Janos Starker, Julius Katchen (1988) Eroica Trio (2001) Renaud Capuçon, Gautier Capuçon, Nicholas Angelich (2003)
Literatúra Ainsly, Robert: Encyklopédia klasickej hudby. Bratislava: Perfekt, 1997. ISBN 80-8046-085-X Schonberg, Harold: Životy velkých skladatelů. Praha: BB Art, 2006. ISBN 807341905X Erhardt, Ludwik. Brahms. Bratislava: Opus, 1986.
Kategória:Hudobné kompozície Johannesa Brahmsa Kategória:Diela komornej hudby