O pôvode druhov (celý názov a iné názvy pozri nižšie) je významné dielo vedeckej literatúry, ktoré publikoval Charles Darwin dňa 24. novembra 1859. Darwin v tejto knihe prvýkrát uverejnil svoju evolučnú teóriu. Kniha bola po prvý raz v slovenčine vydaná v roku 2006 v Bratislave vo vydavateľstve Kaligram v preklade Richarda Cedza .
Názvy Anglický názov znie: On the Origin of Species : by Means of Natural Selection, or the Preservation of Favoured Races in the Struggle for Life - doslovný preklad: O pôvode [alebo vzniku] druhov: prostredníctvom prírodného [alebo prirodzeného] výberu [alebo prírodnej/prirodzenej selekcie], alebo [alebo čiže] uchov(áv)anie [alebo zachov(áv)anie, uchov(áv)aním, zachov(áv)aním] zvýhodnených plemien [alebo rás] v boji o život.
V slovenčine kniha vyšlo pod názvami: O pôvode druhov: prostredníctvom prírodného výberuDARWIN, Charles. O pôvode druhov: prostredníctvom prírodného výberu. 2., uprav. vyd. Přeložil Richard CEDZO. [Bratislava]: Citadella, 2016. ISBN 9788081820441. Pôvod druhovDARWIN, Charles. Pôvod druhov. Přeložil Richard CEDZO. Bratislava: Kalligram, 2006. Ad fontes. ISBN 8071497452.. Inak sa v slovenských textoch uvádza aj pod názvami (uvedený je len výber): O pôvode druhov prírodným [alebo prirodzeným] výberom, O pôvode druhov prostredníctvom prirodzeného výberu, alebo zachovanie zvýhodnených rás v boji o život O pôvode druhov O vzniku druhov prirodzeným [alebo prírodným] výberom (alebo uchovávanie [alebo uchovaním] prospešných plemien v boji o život)Darwin, Charles Robert. In: PyramídaDarwin, Charles Robert. In: Encyclopaedia Beliana, O vzniku druhov.
Úvod Darwin v tejto knihe prvýkrát knižne zverejnil svoju evolučnú teóriu, ktorá je založená na myšlienke, že evolúcia prebieha prostredníctvom prirodzeného výberu, pri ktorom majú jedinci s vlastnosťami výhodnými v daných podmienkach väčšiu šancu prežiť, rozmnožiť sa a odovzdať dedičné vlastnosti potomstvu. Predložil množstvo dôkazov podporujúcich tvrdenie, že rozmanitosť života vznikla postupným odlišovaním organizmov pochádzajúcich zo spoločných predkov. Darwinova kniha vyvolala rozsiahlu diskusiu nielen v prírodných vedách, ale aj vo filozofii a teológii. Aj keď teória v nej vyložená bola neskôr veľakrát modifikovaná, dopĺňaná a zdokonalená, jej základná myšlienka sa dodnes považuje za vedecké východisko pre pochopenie vývoja a rozmanitosti života na našej planéte.
Názory, že druhy nie sú nemenné a v priebehu času sa vyvíjajú, sa objavovali už pred Darwinom. Myšlienky o premene druhov vyvolávali diskusie nielen medzi prírodovedcami, ale aj v náboženských a filozofických kruhoch. Mnohí odporcovia týchto myšlienok vychádzali z predstavy, že druhy sú nemennou súčasťou vopred danej hierarchie prírody a človek má v nej osobitné postavenie. V prvej polovici 19. storočia boli prírodné vedy v Anglicku úzko späté s anglikánskou cirkvou a prirodzená teológia mala významné postavenie pri vysvetľovaní prírody.
Kniha bola zrozumiteľná aj laickým čitateľom a pritiahla široký záujem okamžite po zverejnení. Charles Darwin bol rešpektovaný prírodovedec, preto boli jeho objavy brané vážne a dôkazy ním predkladané vyvolali nové kolo vedeckých, filozofických a náboženských diskusií. Diskusia o Darwinovej teórii predstavenej v knihe prispela ku kampani Thomasa Henryho Huxleyho a jeho kolegov z X Clubu za zosvetštenie vedy prostredníctvom propagácie naturalizmu. A tak hoci politické a teologické dôsledky evolučných teórií boli intenzívne diskutované a podpora týchto myšlienok medzi časťou biológov aj verejnosti postupne rástla, nezískala myšlienka o možnosti zmeny druhov na iné podporu hlavného prúdu vedcov.
Počas dvoch desaťročí sa vo vede rozšírila zhoda, že evolúcia prebiehala vetvením od spoločných predkov, ale vedci pomaly prijímali význam prirodzeného výberu tak, ako ho chápal Darwin. V období od 80. rokov 19. storočia až do 30. rokov 20. storočia bola evolúcia prijímaná, ale Darwinovo vysvetlenie evolúcie prirodzeným výberom bolo v útlme a biologické myslenie sa prikláňalo k rôznym nedarwinovským mechanizmom (Zatmenie darwinizmu).
V 30. a 40. rokoch 20. storočia postupne vznikla moderná evolučná syntéza. V nej sa podarilo spojiť Darwinov koncept evolučnej adaptácie prostredníctvom prirodzeného výberu s Mendelovými zákonmi dedičnosti a s populačnou genetikou. Vznikla tak moderná evolučná teória, ktorá sa stala základom biologických vied.
Zhrnutie Darwinovej teórie thumb|right|200px|alt=čiernobiela fotografia, pohľad zboku, sediaci, oholený, no s bokombradami, hore plešatý, po bokoch kratšie vlasy; výrazné obočie vzbudzuje dojem mračenia sa, pozerá dopredu|Charles Darwin krátko pred publikovaním O pôvode druhov Darwinova teória evolúcie vychádza z kľúčových faktov a zo záverov, ktoré z nich možno vyvodiť. Biológ a historik vedy Ernst Mayr zhrnul Darwinovu myšlienkovú štruktúru do piatich faktov a troch záverov: Fakt 1: Všetky druhy majú takú vysokú potenciálnu plodnosť, že ak by sa všetky narodené jedince úspešne rozmnožovali, ich populácia by rástla exponenciálne. Fakt 2: S výnimkou menších každoročných výkyvov a občasných výrazných výkyvov zostávajú populácie v prírode za normálnych okolností stabilné. Fakt 3: Prírodné zdroje sú obmedzené a v stabilnom prostredí zostávajú relatívne stále. Záver 1: Keďže sa rodí viac jedincov, než môžu dostupné zdroje uživiť, ale veľkosť populácie zostáva stabilná, musí medzi jedincami populácie dochádzať k boju o prežitie, v dôsledku ktorého prežije len časť potomstva. Fakt 4: Žiadne dva jedince v populácii nie sú úplne rovnaké; každá populácia vykazuje obrovskú variabilitu. Fakt 5: Veľká časť týchto odchýlok je dedičných. Záver 2: Prežitie v boji o život nie je náhodné, ale sčasti závisí od zdedených vlastností jedincov. Toto nerovnomerné prežívanie predstavuje proces prirodzeného výberu. Záver 3: V priebehu generácií prirodzený výber vedie k neustálej postupnej zmene populácií, teda k evolúcii a k vzniku nových druhov.
Okolnosti Vývoj pred Darwinovou teóriou
V neskorších vydaniach knihy Darwin zmieňuje evolučné myšlienky až po Aristotela. (Darwin citoval súhrn názorov Aristotela, ale myšlienka, ktorú v texte rozpoznal ako predchodcu prirodzeného výberu, nebola Aristotelova. Aristoteles ňou naopak kritizuje Empedoklovu predstavu pri jej výklade.)
Dávni cirkevní otcovia a stredovekí európski učenci interpretovali príbeh o stvorení sveta skôr alegoricky ako historicky. Organizmy boli opisované podľa svojho mytologického a heraldického významu, ako aj podľa fyzického vzhľadu. Ľudia verili, že príroda je nestabilná a vrtošivá a zo spojenia dvoch druhov sa rodia monštrá. Mnohí prírodovedci prijímali aj teóriu spontánneho vzniku, teda vzniku živých organizmov z neživej hmoty. thumb|left|alt=pohľad z hora, obe majú tvar písmena "V", zuby zrastené do jednej veľkej, priečne ryhovanej stoličky; vyzerajú takmer rovnako, mamutia je trochu širšia a zuby na nej úplne vzadu klesajú|Cuvierova ilustrácia spodnej čeľuste a) mamuta, b) slona indického, využitá ako dôkaz vyhynutia
Reformácia cirkvi podnietila rozšírenie doslovného výkladu Biblie, pričom jej predstavy o stvorení sa dostávali do rozporu s poznatkami nastupujúcej vedy. Tá sa usilovala o vysvetlenia približujúce sa mechanickej filozofii Reného Descarta a empirizmu Baconovej metódy. Po otrasoch spoločnosti počas Anglickej občianskej vojny (1642 – 1651) chcela Kráľovská spoločnosť ukázať, že veda neohrozuje náboženskú ani politickú stabilitu. Anglický prírodovedec John Ray rozvinul vplyvnú prirodzenú teológiu racionálneho poriadku. Podľa jeho systematiky sú druhy nemenné a pevné, ich adaptácia a zložitosť boli vytvorené Bohom a rozdiely v rámci druhu vznikali ako dôsledok miestnych podmienok. V Božom dobrotivom stvorení mäsožravce spôsobujú milosrdne rýchlu smrť, ale utrpenie spôsobované parazitizmom bolo záhadným problémom. biologická klasifikácia, zavedená Carlom Linné v roku 1735, tiež videla druhy ako nemenné v súlade s Božím plánom. Roku 1766 navrhol Georges Buffon možnosť, že niektoré podobné druhy, ako napríklad kone a osly alebo tigre, levy a leopardy, môžu pochádzať zo spoločného predchodcu.
Ussher vo svojej chronológii z 50. rokov 17. storočia vypočítal stvorenie na október 4004 pred Kr., ale do 80. rokov 18. storočia už geológovia predpokladali oveľa starší svet. Werneriáni uvažovali, že geologické vrstvy sú usadeniny vzniknuté ústupom oceánu, ale James Hutton navrhol sebaudržujúci nekonečný cyklus, ktorý sa stal základom princípu aktualizmu.
Erasmus Darwin, Charlesov starý otec, načrtol hypotézu premeny druhov v 90. rokoch 18. storočia a Jean Baptiste de Lamarck publikoval rozšírenú teóriu v roku 1809. Obaja predpokladali, že samoplodením z neživej hmoty spontánne vznikli jednoduché formy života, ktoré postupne vytvárali zložitejšie formy. Erasmus Darwin predpokladal, že organizmy sa prispôsobujú prostrediu a získané vlastnosti sa dedia. Lamarck vysvetľoval premenu druhov pôsobením prostredia, ktoré menilo ich potreby a návyky, a tým aj používanie alebo nepoužívanie častí tela. Tento proces bol neskôr nazvaný lamarckizmus.
Lamarck sa domnieval, že tu bola vrodená, progresívna tendencia neustále vedúca organizmy k väčšej komplexnosti, a to v paralelných, ale oddelených radoch generácií, ktoré nevyhynuli. Geoffroy tvrdil, že embryonálny vývoj rekapituluje premeny organizmov v uplynulých érach, kedy prostredie na embryá pôsobilo. Okrem toho zastával názor, že zvieracie štruktúry boli usporiadané podľa rovnakého vzorca, čo dokladal homológiami. Georges Cuvier rozhodne odporoval podobným myšlienkam. Podobnosti štruktúr medzi nepríbuznými živočíchmi vysvetľoval podobnými funkčnými potrebami (napríklad podobnú stavbu končatín jašterice, myši a človeka odvodzoval od ich rovnakého spôsobu pohybu), teda nie prejavom spoločného základného plánu. Zároveň zastával názor, že jednotlivé orgány živočícha sú navzájom funkčne prepojené a zosúladené (napríklad mäsožravec má tráviacu sústavu prispôsobenú na trávenie mäsa, čomu zodpovedá stavba čeľustí, zubov, pazúrov, pohybových a zmyslových orgánov, ktoré mu umožňujú korisť nájsť, uloviť a spracovať). Jeho paleontologická práca z 90. rokov 18. storočia priniesla dôkazy o vyhynutí druhov, ktoré Cuvier vysvetlil miestnymi katastrofami, nasledovanými znovuobsadením postihnutej zóny inými druhmi.
Prírodná teológia Brita Williama Paleyho, vydaná roku 1802, videla adaptáciu ako dôkaz účelného usporiadania prírody Stvoriteľom, konajúcim prostredníctvom prírodných zákonov. Všetci prírodovedci na anglických univerzitách boli duchovní anglikánskej cirkvi a veda sa stala hľadaním týchto zákonov. Geológovia prispôsobili teóriu katastrofizmu, aby ukázali opakujúce sa celosvetové vyhladzovanie a vytváranie nových stálych druhov, ktorí sa prispôsobujú zmenám prostredia. Spočiatku považovali za poslednú globálnu katastrofu potopu sveta. Neskôr Lyell navrhol vysvetľovať minulé zmeny Zeme pomocou príčin, ktoré pôsobia aj v súčasnosti. Niektorí anatómovia, napríklad Robert Grant, boli ovplyvnení Lamarckom a Geoffroyom; Grant poznal Geoffroyov názor na transformizmus, ktorý bol súčasťou radikálneho vedeckého prostredia. Myšlienky o premene však boli vtedy vnímané ako ohrozenie Bohom stanoveného spoločenského poriadku.
Začiatky Darwinovej teórie
V roku 1825 prišiel Darwin na Edinburghskú univerzitu študovať medicínu. V druhom ročníku zanedbával štúdium medicíny a namiesto toho sa venoval prírodopisu. Strávil štyri mesiace asistovaním Robertovi Grantovi pri výskume morských bezstavovcov zo Severného mora. Grant oboznámil Darwina s myšlienkami o premene druhov, hoci Darwin neskôr tvrdil, že tieto myšlienky naňho v tom čase neurobili dojem. Štúdium na Cambridgeskej univerzite začal Darwin v roku 1827. Tu sa učil prírodnej teológii od botanika Johna Stevensa Henslowa a čítal Williama Paleyho, Johna Herschela a Alexandra von Humboldta. Zapálený do vedy študoval aj katastrofistickú geológiu s Adamom Sedgwickom.